|
nádherný sen
Sused stojaci vedľa mňa zrazu vytiahol z vrecka balíček cigariet.
Jednu vybral, pomädlil ju chvíľu v prstoch, priložil si ju na ústa,
vytiahol zapaľovač a cigaretu v ústach si zapálil. Zhlboka sa nadýchol
a potom zhlboka vydýchol. Vzduch zrazu zhorkol. Všetko navôkol sa
ponorilo do cigaretového závoja.
Sníval sa mi nádherný sen. Zobudil som a deň vyzeral ako každý iný
deň. Vstal som, umyl som sa a všetko sa odohrávalo presne tak, ako
sa to odohrávalo každé ráno. Prvé náznaky niečoho neurčitého som spozoroval
už na ulici. Niečo mi tam - nesedelo. Všetko bolo také prirodzené,
ale predsa som cítil, že niečo je iné, iné ako zvyčajne. Zvyšok dňa
uplynul veľmi rýchlo, všetko na mňa ale pôsobilo cez clonu akejsi
neurčitosti, nestálosti. Stále som to nevedel zaradiť. Čo sa to dnes
deje? Prečo je tu ten zvláštny pocit? Pýtal som sa ale nik mi nevedel
odpovedať. Niečo tu musí byť zle! Dospel som nakoniec k záveru. Niečo
sa tu odlišuje. Ľudia, áno ľudia sa dnes správajú akosi nezvyčajne.
Ale nie všetci, všetci nie. Iba niektorí. Ale čo je na nich dnes zvláštne?
Oblečenie? Úsmevy? Pozdravy? Nevedel som to stále zaradiť. Navečer
som sa vybral do baru. Ešte aj cestou tmavými zákutiami mesta som
mal ten zvláštny pocit. Niečoho. Už ma ale pomaly prechádzal. Asi
na mňa ide chrípka, možno mám teplotu. Možno. Vošiel som do baru.
Otvoril som dvere. Zarazil som sa. Ten pocit sa mi vrátil ako tisíckrát
zosilené déja-vu. Ibaže mne to nič nepripomínalo. Nič také som ešte
nezažil. Bolo to tisíckrát zosilený pocit neskutočnosti. Prebral som
sa z ohromenia a vošiel som dnu - hlbšie. Prešiel som pohľadom podnik
a hľadal zrakom známych ľudí. Á tam sú. Prišiel som k nim. Pozdravil.
Sadol si. Všetko opäť vyzeralo prirodzene. Každodenne. Začali sme
sa baviť. Nezáväzne. Bez hĺbky. Tak ako to máme najradšej. Prešiel
už hodný čas. Dopíjal som druhé pivo. Pozrel som na hodiny. Deväť
hodín. Už tu debatujeme skoro pol hodinu. Pol hodinu a nič sa nedeje.
Stále akoby som niečo čakal. Niekoho? Nie. TO na čo som čakal nebolo
ľudské. V tom mi to došlo. Nik z mojich známych nefajčil. Dokonca
na stole neboli ani cigarety, ani zapaľovače, ani popolníky. Pozrel
som sa okolo. Znova. Zvláštny pocit. Neskutočnosť. Nemysliteľné. Vzduch.
Niečo bolo vo vzduchu. Spýtal som sa. Dnes nefajčíte? To je nejaká
odvykacia kúra alebo čo? Všetci sa na mňa pozreli - nechápavo. Aká
kúra? Aké fajčíte? Vy ste blázni? Alebo ho snažíte spraviť zo mňa?
Pýtam sa či dnes nefajčíte? Cigarety - nikotín - tabak - nič? Pozerali
na mňa z údivom a údesom. Čo tým chceš povedať? Začínal som byť nervózny.
Ale no tak. To je dobré. To je dobrý vtip. Fakt sa vám podaril. Nesmiali
sa. Nik sa nesmial. Pozerali na mňa. Nechápavo zízali. Nevedeli. Oni
nič nevedeli. Postavil som sa a šiel som k baru. Nič. Nevidel som
nič. Spýtal som sa. Máte cigarety? Barmanka na mňa zamyslene pozrela
a spýtala sa. To je čo? Nejaké pitie? Cigarety. Na fajčenie. Lmky,
marsky, westky, nič ti to nehovorí? Pozrela na mňa pohľadom, ktorý
jasne naznačoval, že už by som asi nemal piť a tak som odišiel. Znova
som si sadol. Zhlboka som sa nadýchol. Bolo to neskutočné, TO bolo
to neskutočné, čo som hľadal celý deň na uliciach, v práci a teraz
aj tu. Bol to ten neskutočný pocit, ktorý som cítil pri vdychovaní
vzduchu. Cítil som pach piva, vína, vôňu mužských a ženských parfémov
a ďalších pár pachov, ktoré som nevedel identifikovať, ale žiadny
horký vzduch, žiadne pálenie očí, žiadne svrbenie nosa, žiadna pachuť
v ústach, žiadne oblaky cigaretového oparu, do ktorého by sa ponárali
ostatné tváre. Nič také neexistovalo. Nik nefajčil. Na svete nik nefajčil.
A keby len to. Nik dokonca cigarety a tabak ani nepoznal. Nik nevedel
o tých trubičkách nepoistiteľnosti, ktoré si tak častokrát predtým
prikladal k ústam a inhaloval z nich prostý pocit vnútorného pokoja,
nervozity, strachu, smradu, nikotínu, nevôle, bolesti, zrady a smrti.
Svet zrazu začal vyzerať neskutočne. Žiadne reklamy, žiariace úsmevy
vyprahnutých playboyov zapadnutých prachom s cigaretou v ústach a
imidžom nenásytného rebela. Nik sa zrazu nesťažoval. Nik sa zrazu
nepýtal. Nik zrazu nekupoval. Nehuboval. Nenadával. Netúžil prestať.
Nik nepoznal, čo je to žiť s cigaretou v ústach. Vo vreckách. V pľúcach.
Na pokožke. Vo vlasoch. V nechtoch. V celej osobnosti. Prešpikovaný
od vrchu až po spodok. Bizardné, a tak krásne. Možno. Predstavoval
som si, čo to všetko znamená, čo by mohlo znamenať. Možno.
Prišiel som domov. Vyzliekol som sa a veci som zavesil rovno na balkón.
Nemohol som zniesť ten pocit, ktorý z nich vyžaroval. Šiel som do
kuchyne. Napil sa vody. Ruky. Moje ruky. Ovoňal som ich. Smrdeli.
Smrdeli ako všetka nenávisť, ktorú som si predstavoval. Moje paže
smrdeli. Moja tvár, moje vlasy. Smrdeli. Rýchlo som sa vyzliekol a
vošiel do sprchy. Prúd vlažnej vody začal stekať na moje telo, ja
som zobral mydlo a snažil sa hneď zmyť ten pocit hnusoby, ktorý sa
na mne usadil. V póroch mojej kože. V pocitoch svedomia a duše.
Nefajčím. Ale iní ľudia áno. Pretože poznajú, čo sú to cigarety. Čo
je to tabak a nikotín. Fajčia, inhalujú svoju pravidelnú dávku, svoj
návyk, zlozvyk, či neresť. Prečo? Neviem. Ja neviem čo ich k tomu
ženie. Ja nefajčím a predsa fajčím. Spolu s nimi.
|
