|
Časy boli
Otvoril som skriňu. Vybral som z nej vekmi uložené veci, ktoré sme
nosievali ešte keď sme bývavali šťastní. Keď sme sa ráno zobudili
s úsmevom a s očakávaním na tvári sme vstali s prvými rozpukmi ranných
slnečných lúčov. No až prvý nádych sviežeho povetria, ktoré už vtedy
v sebe skrývalo úžasný slnečný deň s chladivými závanmi vetríka v
nás konečne zobudil sníčkov predošlej noci. Vtáky na oblohe lietali
čoraz vyššie až sa chcelo rozbehnúť a vyletieť tam za nimi. A všetko
navôkol akosi tajomne svietilo krásnymi pestrými farbami viditeľnými
len pre malé decká. Všetko čo sa dialo bolo výnimočné a to čo sa len
malo stať bolo tak nezaujímavé. Keď sme kráčali po uliciach s vedomím
že nám sa nič zlé nemôže prihodiť. Kráčali sme iba po ružových lupienkoch
a necítili betón ktorý pokrývali. Nič strašné v povetrí, nič strašné
v mysli. Vykračovali sme po chodníku v nových svetríkoch k narodeninám.
Ostaté veci a skrývali doma až na nový peračník. Nebol tu nikto kto
by na nás krivo pozeral. Nadával nám, kričal na nás, neveril, alebo
naopak klamal, tiež sklamal, urazil, ponižoval...
Kde sú tie časy?
Sú v tomto svetríku. Ááách. Áno, cítim ich, sú stále schované v jeho
prvotnom lesku, keď ešte iba vykúkal zo šušťavého papiera. A je tam
všetko, je tam peračník, sú tam fixy, ale aj veľa, veľa iných vecí.
Úprimností v tvári, krásy, vôní a farieb k nespočítaniu. A zvukov,
tých rozmanitých zvukov! Veľa úsmevov, veľa, veľa krásnych chvíľ.
Ale som tam aj ja? Stojím tam aj ja v ňom oblečený? Som to skutočne
ja, ten malý človiečik, čo veril rozprávkam a zásadám v nich, že dobro
musí vždy zvíťaziť, princ si vždy vybojuje svoju princeznú a žijú
spolu naveky a šťastne, no hlavne bez prekážok.
Som tam, alebo iba privoniavam k vyprahnutému kusu šatstva príliš
cenného na vyhodenie?
|
