Yosarian

TMA II

Deň umiera prichádza tma,
ona tú krásnu moc má,
zakryť všetko čo je tu zlé.
V nej je všetko tak nevinné.
Priestor hustne, oči slabnú,
v tme vidím postavu ladnú.
Izbu čiernotou naplní,
svet v tvojich očiach sa zavlní.
V noci keď únavou nespíš,
na rozpálenom tele cítiš
jemné pohladenie čiernou rukou;
vidíš nežné milovanie duchov.
Tma nie je len absencia svetla-
je to svetlo samotného pekla.
Zničený zrak rezignuje, veď žiari tak jasne;
unavený mozog vypne, všetko vôkol zhasne.
Sily mi berie a jej temné
závoje ma zakryjú jemne.
Zavri oči, uvoľni sa, vidíš vybuchovať tmou,
tisíce malých vesmírov a milión supernov.
Jej náruč - zajme ma a pustí až ráno;
Jej tvár - keď vidím poviem jej vždy áno;
Jej hlas - ma volá, láka; snažím sa, no
odolať neviem.

NIE (SNÁĎ)

Nie som nomád - mojou púšťou túlam sa sám,
nie som silný - silným sa ti možno len zdám,
nie som pútnik - aj tak túžim nájsť pokojný chrám.
Hľadám krásu - no nevidím obraz, len rám,
hľadám lásku - ľudí plných lásky opúšťam,
hľadám zmysel - v ničom (a v sebe vôbec) sa nevyznám.
Chcem žiť - bojím sa od života rán,
chcem umrieť - opustiť svet odvahu nemám,
chcem Teba - len pri Tebe hlavu strácam.
Som zas sám - chladnú oceľ k spánku si dám,
zachráň ma - uprostred mora objímam trám,
nie som dieťa (snáď) - ale s Tebou tak rád sa hrám.

STRIEBORNÁ CELA

Dážď uväznil ma
v cele, v mojej
hlave.
Obloha sa trhá, v nej
záblesky plavé.
Chvíľkové žiarivé slnká.

Dážď ktorý býval
dobrým priateľom
mojím.
Je väzniteľom,
ja sa nebojím.
Je jemný, v kalužiach žblnká.

Mojim spoluväzňom
je myšlienka,
na teba.
Hrejivá spomienka
padá s dažďom z neba.
Nežne steká po tvári obom nám.

Ako tvoje ruky,
kvapky ma hladia
po tele.
Plány zmysel stratia,
zbytočné sú ciele.
Čas zastal, len tento moment mám.

Som tomu väzeniu vďačný-
som tu s ľuďmi ktorých
rád mám.
Však v zajatí mojich
myšlienok som sám.
V strieborných mrežiach čo padajú z neba.

V každej jednej kvapke
vidím miesta, ľudí.
Zbláznené nebo
zbytočne ma budí;
nevstanem, lebo
čakám na tú v ktorej uvidím Teba.

ČUDNÍ ĽUDIA V ČUDNOM SVETE

Čudní ľudia,
hovoria čudnou rečou.
Málokto rozumie im.
Nikto nevie prečo,
hrajú za seba, nie za tím.

Ulicou blúdia,
v čudne normálnom svete.
Hľadajú niekoho;
hľadaní súvetie k vete.
Boja sa len žitia prázdneho.

Básnik ktorý,
rýmov má plnú hlavu,
ale papier nemá.
Dievča, čo túži spievať davu;
v hlučnom dave je však nemá.

Z lásky chorý;
hľadá svoj zázračný liek,
na žiaľ a samotu.
Na dne fliaš, útesov a riek.
Má žiť, či vzdať sa životu?

Ľudia zvláštni,
toľko otázok majú;
odpovede žiadne.
Prehrávať odmietajú.
Smejú sa, keď sú na dne.

Si šťastná/šťastný,
ak nájdeš toho zvláštneho,
čo pre iných je čudný.
Lebo dobre vieš že bez neho,
tvoj život bude nudný.