Xtruth

2. Ja

1.
Ráno som vstal s pomerne dobrou náladou. Ešte nerozospatý som si uvedomil, že dnes sa nejde do školy. To vždy poteší. Nemám sa kam ponáhľať. Chvíľu som si ešte posedel v posteli, potom som pomaly vstal. Lenivým tempom ľudí, ktorí zrovna nemilujú vstávanie som sa odtackal do obývačky. Zapol som televízor, txt a pozrel som či mi vyšli zápasy, ktoré som mal na tikete. Mám rád túto chvíľu napätia a očakávania. Neznášam túto chvíľu nedočkavosti a nevedomosti. Tiket mi nevyšiel. Kopol som do stoličky.
„Dobré ráno“ hovorí 2. Ja.

Príčina všetkých mojich neúspechov. Dôvod prečo som urobil toľko vecí, ktoré som nechcel. Dôvod prečo som neurobil toľko vecí, ktoré som chcel urobiť. Moje nenávidené 2. Ja. Áno, neznášam ho, nenávidím, hnusí sa mi. To všetko k nemu cítim. Ale to jednoducho nejde stále. Po určitom čase som sa naučil s ním žiť. Dokonca niekedy ho mám aj rád.

Sedeli sme s otcom pri raňajkách. žuvali sme buchty, pili čaj. Mysleli na vlastné problémy. Mám rád svojich rodičov, ale nechápem ich. Čo trápi môjho otca? Nemám potuchy. Čo trápi mňa? Neviem či by ho to vôbec zaujímalo. Často spolu rozprávame. Máme spoločné záujmy. Máme spoločné názory. Myslím, že si naozaj rozumieme. A predsa si nikdy nepovieme nič dôležité. Veľké veci zostanú nevypovedané. Arundhaty Royová.
„Musíš povysávať“ povie oco.
Úplne mi to skazilo náladu. Nemám rád prácu ani povinnosti. Vždy ma chytí úplná nechuť.
„Povedz mu choď do riti“ radí 2. Ja svojím typickým spôsobom..
Nepovedal som to. Niektoré veci človek jednoducho nemôže povedať. To je výchovou. 2. Ja sa začalo zamýšľať nad zmyslom vecí:
„ Vieš“ hovorí „keď povysávaš, rodičia budú spokojný. Nedostaneš trest. To bude zdanlivo dobré. Ale keď neposlúchneš dostaneš trest. To vyzerá zle, nie? No čo keď nepovysávaš, naštveš rodičov, dostaneš trest, nasratý odídeš von a spoznáš dievča o akom si vždy sníval?! Možno keď spravíš to čo od teba chcú, všetko prebehne v kľude, ty sa pôjdeš prejsť von a zrazí ťa auto. Budeš do konca života mrzák.

Ale mohlo by to byť aj naopak. Aký má vôbec zmysel niečo robiť, keď nemôžeš predvídať dôsledky svojho konania?.“

To bolo na mňa moc zložité. On často takto filozofuje. Nakoniec sa vždy do toho zapletie a zmieta sa ako mucha v pavučine. Je to dosť neefektívne myslieť ako on. Je však veľmi presvedčivý.

Nakoniec som spravil čo som mal spraviť.

2.
Niekedy 2. Ja dosť chápem. On pozná svet lepšie ako ja. Neverí mu, pretože vie, že svetu na ňom vôbec nezáleží. Nič dobré od neho nečaká, pretože vie, že život nie je rozprávka kde všetko skončí dobre. Život je boj a aj keď niekedy vyhráte zistíte , že to nie je ono. On nemá kamarátov, lebo neverí na žiadny nesebecký cit. Príliš dobre sa pozná. Nemá dievča. Nechce hrať tú sprostú hru: ja sa ponížim, ty mi dáš kúsok seba. Je sám, pretože sa sám najmenej zraňuje. Samému sa mu nikto nesmeje. Nikto ho neobmedzuje. Nestará sa čo si o ňom kto myslí, lebo nikto iný tu nie je- teda okrem Mňa.

Poobede som si vyšiel do mesta. Počúval som walkman. Nejaký spevák spieval o svojej osamelosti. Ja ho chápem. Raz som niekde čítal, že keď niekto rozpráva o svojej osamelosti, nikdy neklame. Ja neklamem. On neklame. Sedel som v autobuse oproti krásnemu dievčaťu. Malo zasnené veľké oči a v tvári taký zvláštny výraz akoby jej bolo do smiechu. A pohľad akoby videla niečo čo je nám, ostatným smrteľníkom neznáme. Človek má pocit, že je niečo výnimočné keď sa naňho také dievča pozrie.
Chystám sa jej prihovoriť. „Nerob to!“ zakričí On „chceš sa zase spáliť? Nepamätáš ako to dopadlo naposledy. Si slabý, aj tak ti to nevyjde. Načo to skúšaš. Nevyšlo to vtedy, nevyjde to ani teraz.“
„To už bolo dávno“ namietal som a chystal som sa ešte niečo povedať, keď mi skočil do reči.
„ Povedz mi kedy ti to vyšlo. Ani jedna. Všetky ťa zranili. Prečo by mala byť práve táto tá správna? Nerob to! Mi nikoho nepotrebujeme. Vystačíme si sami.“
Nebol som schopný odpovede. V tú chvíľu som bol presvedčený, že má pravdu.
„Prosím ťa, nevieš kde je Wolkrová ulica?“ Tento jemný hlas a jeho slová narazili na tok mojich deprimujúcich myšlienok a rozbil ich na tisíce malých kúskov, tak ako keď sa rozbije sklo na aute.
„Viem“ usmial som sa „Ja ťa tam zavediem.“

Rozlúčili sme sa, podali si ruky. Ona sa usmiala. Ja nie, ale vo vnútri som bol šťastný. On bol smutný. Urazený. Myslel som na ňu a v duchu som si opakoval jej číslo. Keď som jej potom neskôr chcel zavolať, nenašiel som ho. Ani na papieri, ani v pamäti. To bola určite jeho práca. Bál sa. Takto to dopadne vždy. Samota. Pustina. Vonku svieti slnko. Po cestách chodia autá a v nich ľudia. Tu stojím ja. Nič neznamenajúci sledujem iných nič neznamenajúcich ľudí pri nič neznamenajúcich činnostiach s nič neznamenajúcimi problémami. V konečnom dôsledku na ničom nezáleží. Aký má zmysel niečo robiť, keď nikdy nepoznáš dôsledky svojho konania? Žiadny. No musí mať všetko nejaký zmysel?

3.
Večer sme išli s kamarátmi na pivo. Cestou 2. Ja rozmýšľalo ako by dopadli niektorí slávni ľudia, keby sa vedelo aký veľký majú penis. Niektorí by na tom asi bohvieako neboli. V krčme rozprávame toľko vecí: vtipy, historky a pritom nič dôležité nepovieme. Väčšinou iba sedíme a rozprávame o veciach na ktorých nám nezáleží. Mám rád tieto večeri, pretože 2. Ja zrovna nemiluje spoločnosť. Raz za čas mi poradí nejaký dobrý štiplavý vtip, ale inak sa cíti nesvoj. Myslím, že aj moji kamaráti majú druhé ja- možno nie také silné ako to moje, ale je tam. Celý večer ubiehal v pohodovom tempe. Každý raz začas niečo povedal. Dobre sme sa nasmiali. Keď on spí, som voľný. Nemusím sa pretvarovať , brániť ani útočiť. To som konečne Ja- úplne sám. A teraz spal.
„ A pamätáš ako Jožo vracal na záchode a hovoril, že sral.“ Všetci sa začnú smiať.
Tu sa zrazu zobudí rezký a vitálny ako keby ani nespal. V plnej sile ma pohltí, rozpráva za mňa koná za mňa. Večer je zkazený. Sedím tam a popíjam pivo. Chcem niečo povedať.
„Nehovor to“ zručí nadpozemským hlasom „ nikoho z nich nezaujímajú tvoje reči!“
A ja pochopím že to je pravda.
„A čo si čakal?“ hovorí „Ozajstný kamaráti neexistujú.“ to ma nahnevá „Ale áno, oni sú ozajstný kamaráti, môžem sa na nich spoľahnúť.“
„Si si istý? Myslíš, že pre nich niečo znamenáš? Nemyslíš, že každý z nich chce povedať len to svoje. To čo by si im povedal by im vyfučalo hneď z hlavy. Rozmýšľali by nad vlastnými problémami.
My sme taký istý.“ víťazoslávne dodal.
„Nie, to ty si taký. Ja by som pomohol, snažil sa počúvať.“ Ale v duchu som si nebol istý. Skôr som pochyboval. O tom všetkom. V nestráženú chvíľku som odišiel z podniku. Som smutný. Idem domov.

Okolo prešiel autobus. Sedelo v ňom osem ľudí. Sedelo v ňom šestnásť JA. Možno viac. Počkal som si kým odíde a prešiel som cez cestu. Ležala tam plechovka. Kopol som do nej. Kopol som do sveta. Za to aký je. Vietor mi fúkol mráz do tváre. Ľudia mi fúkli mráz do duše. Prišiel som domov. Rodičia už spali. Keď sme boli malí, ja a sestra, Vždy keď sme sa v noci niečoho báli, vošli sme rodičom do postele. Tam sme mali pocit bezpečia. Teraz sa tiež bojím. Ako to všetko dopadne. Už si nemôžem vliezť k rodičom do postele. Som veľký. Nepatrí sa to. Musím sa postarať o seba sám. Vyzlečiem sa a prezlečiem do pyžama. Ľahnem si do postele. Milujem túto chvíľku, lebo on zaspí a ja som chvíľu sám. Nenávidím túto chvíľu, lebo sa nemám s kým o ňu podeliť.
„Nikoho by to ani nezaujímalo“ povie on z polospánku.
Ja verím, že áno.