Nemrtvý

+ + +

Jeho oči oddane sledovali odpočet. Osem, sedem, šesť, päť..., dvere sa rozostúpili. Tmavo hnedá talianska obuv, zo zaručene pravej kože, dopadla s rutinnou istotou na vždy zrkadlovo lesknúcu sa mramorovú dlaždicu. Mal pocit, že zem sa pri tom otriasla. Urobil ďalší krok a znova. Pomaly prechádzal priestrannou uvítacou halou smerom k východu.
Všimol si, že vchodovými dverami vniká do miestnosti slnečný deň. Svetlo sa pri dopade na lesklú dlážku odrážalo do priestoru a dávalo celej scéne poetický nádych. Všetko sa v tom svetle akoby spomaľovalo a on videl veci, ako nikdy pred tým.
Na samom okraji zorného poľa sa mihla tmavá postava. Obzrel sa za ňou. Bol to kolega v čiernom obleku. Mal zdvihnutú pravú ruku, akoby zdravil. Je to zvláštne, pomyslel si on. Nikdy pred tým..., ani sme sa nepoznali. Ďalej si ho nevšímal.
Zastavil sa pred automatickými dverami. Pohľadom mával na pohybový senzor. Nevedno prečo ho napadlo, že je v tejto chvíli celkom vydaný napospas jeho vôli a iba on rozhodne. Rozhodol.
Vykročil. Chladný vietor mu pohladil tvár. Vlasy už viac nemali pôvodný tvar. Kabát sa vzdúval. Ulicou preletel jesenný list tesne prenasledovaný starými novinami. Vedomie mu ostro prebodával neznámy pocit. Cítil zmenu. Mal ten pocit už od momentu, čo opustil kanceláriu a nastúpil do výťahu. Úplne pretvoril jeho pohľad na svet. Všímal si detaily a malichernosti. Zdali sa mu krásne a on žasol. Pýtal sa sám seba, prečo si ich nevšimol už dávno.
Pomaly kráčal ulicou a jeho oči pritom hltali okolie. Keď sa z toho vytrženia spamätal, zastal. Pod nohami mal biele pruhy. Oproti na chodníku stáli ľudia. Tvárili sa ako..., jednoducho divne. Niektorí mali otvorené ústa akoby kričali, iní mávali rukami a ukazovali niekam doprava. Zrazu mu to došlo. Rýchlo sa pozrel asi o meter vyššie. Starý plechový semafor bol nekompromisný. Červená.
Pravým okom zaregistroval divoký pohyb. Obzrieť sa už nestihol. Čosi ho schmatlo a odnieslo dvadsať metrov preč. Obraz s ľuďmi a semaforom rozmazane zmizol kdesi vpravo. Svet sa zatočil a potom zhasol. Na moment mal ešte pocit, že ho spod niečoho ťahajú a tiež, že je ktohovie prečo stredobodom pozornosti. Posledné čo uvidel bol krátky záblesk modrej oblohy, s kýmsi kričiacim na popredí. To čo nasledovalo potom, bolo menej ako tma.

+ + +

Zo škridlovej strechy sa vzniesol starý šedivý holub. Závetrie ošarpaného tehlového komína mu už neposkytovalo dostatočnú ochranu pred neľútostným duetom vetra a dažďa. Oba živle bičovali tmavé mesto v dokonalej harmónii a to nieslo svoj údel s mučeníckou pokorou.
Holub musel tiež. Preto mu ani nenapadlo, že by im mohol vzdorovať. V momente keď vzlietol, ho vietor strhol a on mal len veľmi malú možnosť svoj smer korigovať. Povie sa, že vietor si pohrával s holubím pierkom. V tomto prípade si teda ,,pohrával" rovno s celým holubom. A to ,,pohrával" tiež iba v prípade, keď berieme v úvahu fakt, že tento vetrík bol sadisticky založený.
Hnal ho bezhlavo v ústrety chladným múrom, chvíľu nebezpečne blízko elektrických drôtov, inokedy do nekonečných mokrých výšin, či naopak strmhlav k vykachličkovanej ulici. Jednoducho s ním zaobchádzal ako s nejakým prašivým holubom. Asi aj preto, že tento holub naozaj bol prašivý a tiež veľmi starý, škaredý a vypĺznutý, skrátka vôbec sa ho neoplatilo ľutovať. Aj napriek tomu, jeho zrak, presnejšie jeho ľavé oko, ešte bezchybne fungovalo a bol prvý, kto ho uvidel.
Ako si tak do posledného pierka premočený holub, poletoval v nekontrolovateľných, ale efektných vývrtkách, ocitol sa nad kamenným mostom. Stála na ňom osamelá lampa a snažila sa ho osvetliť. Jednoznačne precenila svoje možnosti.
Holub sa na ňu nedobrovoľne rútil.
A tak sa stalo, že bol náhle natoľko zaneprázdnený snahou vyhnúť sa jej, že si túto, pre nás zaujímavú skutočnosť, všimlo iba jeho ľavé oko. To sa však rozhodlo, vzhľadom na to, že aktívna časť mozgu momentálne neprijímala elektronickú, ani žiadnu inú poštu, založiť túto informáciu kdesi dozadu, do kartotéky podvedomia. Dôležité však je, že si na ňu v pravý čas, o pár sekúnd neskôr, znova spomenul.
V infarktovom stave sa lampe na poslednú chvíľu, len o pierko vyhol. Vietor si však povedal, že toto mu len tak neprejde a úplne proti pravidlám zmenil smer a šmaril úbohého, ešte nie nebohého holuba povedľa mostu, na bahnitú a nechutne mokrú zem.
Chvíľu blúznil. Kartotéka jeho podvedomia sa pri tom náraze prevrátila a tak sa z nej vykotúľalo množstvo dávno založených spomienok. Spomenul si na svoje detstvo, keď bolo jeho jedinou starosťou iba čo najviac naťahovať krk a rozťahovať svoje dutiny ústne až za hranice únosnosti. Potom si spomenul na tú holubicu. Ach, to býval ešte mladý. A potom, zrazu videl čosi divné. Nedávalo to zmysel a ani si nepamätal kedy sa to vlastne stalo, ale mal zvláštny pocit, že to nebolo dávno, najneskôr pred desiatimi sekundami. Spoznal až na kameň premočený most, osvetlený jedinou lampou, ktorú si nevedno prečo vybavil v tvare výkričníka. Po moste kráčala zhrbená postava. Mala zvláštne trhanú chôdzu a človek by prisahal, že aj napriek hustému dažďu ju obklopoval roj múch. Obraz sa pomaly rozmazával, ale holub si stihol všimnúť ešte jednu zvláštnosť. Oná postava niesla čosi v pravej ruke. Čo to je? Pomyslel si. Veď to vyzerá ako, nie to je fakt nechutné, vyzerá to ako...
Kolísajúca sa postava si v pravej ruke niesla svoju ľavú hornú končatinu. Na dlaždiciach za sebou nenechávala nič, len obyčajné hnedé bahno. To za pár sekúnd zmyl, v ten deň až prehnanou aktivitou hýriaci dážď.

+ + +

Bol to od prírody nepríjemne poriadkumilovný človek. Knihy v jeho knihovníčke stáli vždy zoradené pekne podľa abecedy. Kuchynská linka vyzerala ako vystrihnutá z katalógu. Nikde v byte sa nepovaľoval jediný zbytočný predmet. Podlaha bola precízne vyleštená a tu a tam ozdobená dokonale hnusnými cákancami blata.
On sedel v komfortnom koženom kresle a tupo sledoval svet svojho domova. Je vhodné podotknúť, že ho pozoroval očami, ktoré vnímali len veľmi úzku časť farebného spektra. Slovo ,,farebný" v ich podaní celkom strácalo význam, pretože aj čiernobiely televízor mal pre farebnosť viac pochopenia. Jeho svet teda nebol čiernobiely, ale depresívna tvorba umelca, ktorého paletu tvorili len mnohé odtiene sivej.
Cákance blata smerovali ďalej od pohovky k ľadničke, ktorej obsah by dokázal úspešne konkurovať ponuke niektorých supermarketov. On však civel dnu s pohľadom bezhraničného nezáujmu a celkom popieral zmysel tejto činnosti. Nezáujem z jeho pohľadu a vôbec z celého jeho výzoru vyžaroval tak intenzívne, že akýkoľvek živý tvor, ktorý by sa dostal pod jeho vplyv, by nielenže stratil chuť žiť, ale pravdepodobne aj vôľu existovať.
Po chvíli, ktorá by sa dala bez problémov merať aj hodinkami iba s tou kratšou ručičkou, si uvedomil, že doma nemá nič, čo by ho zasýtilo a preto sa rozhodol, ísť si zaobstarať jedlo niekam von.
Otvoril vchodové dvere a pomalými čvachtavými krokmi prešiel chodbou ku dverám oproti. Zaklopal. Po chvíli to zopakoval intenzívnejšie. Na zem, do bahna z jeho nôh, dopadlo zopár tmavo červených kvapiek a jeden fialovo-čierny ukazovák. Okolo sa, akoby tam boli odjakživa, zjavili miniatúrne, hmýriace sa mušky.

+ + +

Dym cigariet a iného menej legálneho fajčiva vytváral v miestnosti hustú hmlu, skrz ktorú bolo vidieť ledva k vedľajšiemu stolu. Úprimne, nebolo vidieť ani to. Záclony dymu tak dávali každému sediacemu naivný pocit súkromia a bezpečia.
Hlava sa mu kývala nad špinavým pohárom čistej vody. Sedel sám a jeho čerňou podliate oči boli zavreté. Bol tam v samote schovaný pred celým svetom, niekde za pomyselnými dverami svojho vedomia. Mysľou sa mu hnali spomienky a pocity, o ktorých ani nevedel odkiaľ sa tam vzali. Vlastne sa mu zdalo neprirodzené, že nejaké vôbec má. V hlave sa mu rodil boj argumentov, akoby bez jeho pričinenia.
-Čo si to spravil?- v obývačke jeho mozgu sa rozozvučal veľmi vzdialený a tlmený hlas, ktorý budil dojem, že miesto z ktorého prichádza, je nielen veľmi ďaleko, ale aj niekde celkom inde a úplne inokedy.
Odpovedal mu druhý hlas, oveľa bližší, skoro ako jeho vlastný:
-Čo tým myslíš?-
-Zabil si človeka!- ozval sa vzdialený hlas rázne, s prízvukom výčitky.
-Je na tom niečo zlé?- spýtal sa on, skrz svoj skutočný hlas, pričom si až trápne uvedomoval, že odpoveď pozná.
-Samozrejme, že je to zlé, je to vražda!-
-Vražda? No a? Bol som predsa hladný!- argumentoval tak sebaisto, až vzbudzoval dojem, že to všetko vysvetľuje.
Vzdialený hlas sa zháčil, zadíval sa a pochopil. Hneď potom zmizol.
-Prečo ste to spravili?- zaznela znova tá istá otázka. Tento krát nie z jeho hlavy, ale z vonku. Otvoril oči.
Jeho hmlistý úkryt sa rozplynul. Okolo stálo množstvo zamračených ľudí v uniformách. Ten čo k nemu hovoril, bol najbližšie a v ruke držal železné náramky. Nikomu z nich nebolo vidieť do tváre, ale on cítil, že sa na neho dívajú pohľadmi plnými opovrhnutia a odporu.
-Pôjdete s nami Pane, zatýkam vás pre podozrenie z vraždy.-
-Vraždy?- spýtal sa, akoby nič netušil. Jeho hlas pri tom znel ako štartovanie studeného motoru.
-Áno, zavraždili ste obzvlášť brutálnym spôsobom, vašu susedku. Teraz pôjdete so mnou,- odpovedal policajt bez ,,ste podozrivý z...". Obišiel stôl a pripravil si náramky.
-Nie!- vykríkol on a prudko vstal.
Všetci muži v uniformách vytiahli zbrane.
-Nerobte zbytočné problémy, takto si to spravíte len horším,- varoval ho policajt a vzápätí urobil svoju osudovú chybu. Chytil ho za ľavú ruku a rázne zatiahol.
-Do riti! Čo, čo to je!- skríkol neveriacky policajt, držiac vo vzduchu odtrhnutú, mŕtvolne sfarbenú pažu .
Ten výkrik bolo posledné, čo kedy povedal. Tmavá postava s nepárnym počtom končatín, sa chvatom otočila a zostávajúcim hnátom ho udrela do hrudníka. Najprv pocítil že letí, potom ako chrbtom rozráža ľudí, nejaké stoly a potom... Hlavou narazil do kamennej steny. Tú už nerozrazil.
Je úplne jasné, čo urobili ostatný príslušníci, keď to videli. Robia to vždy. Svorne vyvalili oči a čumeli. Pred nimi stála neživo vyzerajúca postava a celkom ich ignorovala. Pokojne sa zohla, zdvihla odtrhnutú ruku a pred ich vyjavenými pohľadmi si ju priložila na pôvodné miesto. Ruka bola naspäť a normálne sa pohybovala. Bolo to strašné, ale ešte strašnejšie bolo, že sa pohybovala spolu s celou postavou smerom k nim. Zrazu sa spamätali.
Zazneli výstrely a vzduch sa letom guliek neviditeľne rozvlnil. Všetky bez rozdielu trafili cieľ. Všetky bez rozdielu svoj cieľ nesplnili. Postava sa zapotácala, chvíľku to dokonca vyzeralo, že spadne, no náhle sa všetky úsmevy zmenili na zdesenie a všetko odhodlanie na paniku. Postava zdvihla hlavu, natiahla ruky pred seba a strašlivým potácavým poklusom sa rozbehla v ústrety posledným chvíľam jej nepriateľov. To, čo sa odohralo potom, možno asi najpresnejšie popísať ako jednostrannú zábavu.

+ + +

Jeho oči oddane sledovali šedivé schodište. Fialovo-zeleno-čierne, zaručene mŕtve nohy po nich kráčali s desivou cieľavedomosťou. Čo sa týka okolia tak prvé slová, ktoré by vás pravdepodobne v súvislosti s ním napadli, by boli červená, jatka a ,,prineste mi niekto prosím urýchlene lavór" (to posledné by ste už pravdepodobne nestihli).
Otvoril dvere a vyšiel von. Do večne ospalých očí mu udrelo vtieravé svetlo pouličnej lampy. Zadul mrazivý vietor a niekoľko jeho bývalých vlasov opustilo svoje pôvodné bydlisko. Začali sa pomaly vznášať. Odlietali hore, stále ďalej od jeho hlavy. Preleteli okolo okien prvého poschodia a následne minuli aj veľký nevkusný neónový nápis, ktorý oznamoval: ZOMBIE BAR, pod tým bolo menším, OTVORENÉ NONSTOP.