Jan Šuplata

LULU

Do roztvorených kalíškov čakaní
cukrové prášky s múkou padali,
maškrtné oči pridávajú závažia,
od túžby po bruchu sa plazia.

Jazýček nerozhodný vo zverokruhu
točí sa ako divoké zviera v kruhu.
Váhavý jazýček rozhodni sa už,
si červený od hanby jak rúž.

Torta sa pečie nie pre vôňu sena,
naše pohľady do divadla spolu mieria.
Predstavenie horšie ako v gulagoch väzenie,
na sklamaných saniach do kuchyne sa vezieme.

Šľahačka je tam, kde má byť,
zažal som sviečky a zhasol byt.
Som zapálená sviečka na tvojej miske,
ktorá okom do výstrihu ti blikne.

FERNET

Dojmy z podtatranských honov
na dievky z cukrovej vaty,
uchmatneš si, nech si svätý,
na oblohe s devou nočnou.

Po pohárikoch fernetu
padne ti do lona malá
hviezda, a hľa, voz si vzala,
vystúpili sme a sme tu.

Posteľ, hlava sa len točí,
dievka hlávku ku mne skláňa,
múdrejší budeme zrána,
či sme spolu boli v koči.

Prezutý do nového dňa, pení
sa krv v žilách, prudko stáča
ako maličké nahé mača,
zrazu je tu, potom neni.

BEZ OZVENY

Odbíjajúci tikot hodín
doráža jasne do ucha ženy,
nežne sa slané more pení
a ja sa do jeho vĺn hodím.

Trasú sa stonky zrelých listov,
lupienky pília nosom hnáty,
mladých milencov zvukom vábi
píšťalka znejúca hlasno.

Ohlodám syr na prsiach tvojich,
myšacou pascou chytám korisť,
po oblých ženských bokoch loziť,
v srdci zhubný nádor stojí.

V kútiku duše skromne jasám
kúzlami zmámený naveky,
na čerstvom plátne mŕtvy svätý,
na studenej posteli ja, sám.

NA POBAVENIE

Krásne sa pletú slová do koša
z vŕbového prútia želaní,
ľahko sa humor jazykom stáča,
aby sme sa skromne opäť zasmiali.

Človekom vyslovené nemehlo
ponorí svetlú mušku na masle
do tuku, v ktorej jej zabehlo,
smutný to oznam srdcom zatrasie.

Prejdi domovom do mesta Mekky,
zapáĺ sviečky svojej frajerke,
zrazu sa ti zdá, že si mäkký,
slová v ústach ihneď sú krehké.

Do okien vrazila čudná správa,
kohútie telo do elektriky
vletelo, ráno žena vstáva
bez bludného spevu kikirikí.

RÝMOVAČKA PRI JAZIERKU

Prezrel som si jazero
i ono si ma prezrelo.
Aký je šat špinavý,
spadol rovno do trávy.

Vstúpila do vĺn slečna,
mladucha telom mliečna.
Rotujem po jej dráhe,
po čom si, čo je nahé.

Letokruhy jazera
i ona na mňa zazerá.
Vykríkla zdesene stoj,
list si zmenila v kroj.

Čaša bola hneď plná,
nasadli sme do člna.
Kam nás vlny zavedú,
necháme už na vedu.

GUILTY

Zradná voda vodopádu
vyteká slzami hory,
pri členkách skál sa ja korím,
pred prameňom stopy zájdu.

Poznačený krvou hriechu,
zviazaný železom šlopca,
nevnímam zem ako si kloktá
úbohú myš, ktorá mrie tu.

Hlučnými prosbami ticha
tečie rieka prúdom plaču,
zo srdca kamene skáču,
no čerstvá spomienka pichá.

Prečo kalich vodu leje
na črepiny ľudskej viny,
predsa je hrob smrťou vinný,
povýšený nad galeje.