s0m3body

TANEC S TIENOM

Povabna silueta sa mihla pozdlz steny atelieru. O'Rienn zdvihol zrak z palety. Nikto nevstupil a tak umelec opat zaostril pohlad na komplikovanu kresbu crtajucu sa na jeho obrazovke. Tenkym stetcom naniesol trochu tmavooranzovej farby vytvoriac tak maly bod ziariaci na kraji kresby. Zamrvil sa a dalej sa zo zaujmom venoval praci. Mihotajuce sa svetlo obrazovky zvyraznovalo jeho nesumernu, takmer skaredu tvar.

Naklonena striebrista plocha pred nim bola osvetlena tisickami farieb, ich odtiene stocene do serpentinovych uzlov neskutocnych tvarov. Pre zasveteneho pozorovatela to bolo nepochybne dielo O'Rienna, komplikovany svet do ktoreho sa mohol kazdy ponorit a obdivovat zlozitost vesmiru. V case ked aj male dieta mohlo nakreslit zaujimave umelecke dielo s pocitacom a svetelnym stetcom v ruke, bolo stale treba nezvycajneho genia na vytvorenie diela ako bolo toto. Skvele vybalancovane a harmonicke, na blizsi pohlad evokujuce znepokojujucu jasnost a prchavu tuzbu.

Snad to bola maska za ktorou sa autor hrbil v snahe schovat sa. A este, nic si neodopieral. Bez svojej prace by O'Rienn nemohol existovat. Este stale nebol spokojny zo svojou kresbou. Nieco jej chybalo.

Dokoncil rozmazavanie ladovo modrej linky ktora sa stracala smerom k stredu obrazu, a tato mala zmena stvorila tazko rozoznatelnu postavu, akoby skrytu v zavoji hmly. Mohol by to byt duch. Autor si povzdychol a utrel koniec stetca strakatou handrickou. Necakane zaklopanie na dvere ho prinutilo otocit sa.

Dnu vosla driecna zena s indigovymi ocami a blond vlasmi ktore jej nezne padali na plecia. Tanecnicka mala na sebe dlhy zlatisty plast ktory sa vlnil ako had tancujuci v rytme jej krokov. Jej atelier bol na vrchu sedem poschodovej budovy a zaberal cele poschodie. Mnozstvo lestenych tabul a zrkadiel boli svedectvom jej fyzickej krasy a jej jedinecneho talentu vyjadrit svoje emocie pohybom.

Na chvilu zastala pokial jej oci privykli umelemu osvetleniu. O'Reinn ju vo svojich myslienkach videl ako stopu jej sladko mandloveho parfumu ktory sa mu vkradol do nosa. Zaklonil sa dozadu a usmial, jeho oslahana tvar sa rozziarila. "Marianna!"

"Dalsi autoportret?" arogantne sa spytala s rukami skrizenymi na prsiach vo vyzyvavej poze.

O'Rienn zdvihol obocie a chvilu sa na nu pozeral ako vyplasena opicka. Bol znamy pre svoju flegmatickost, ale akonahle sa dostal k malovaniu, ozil. "Intenzita farieb na tomto konci spektra mi ukazala ohen, ohen ktory je sice cerveny, ale pozvolna prechadza do ruzovej. Vcera sa mi to zjavilo v sne. Pametas sa na basen 'Piesen bolesti' od Kastice?"

"Od koho?" Marianna sa zamracila hladajuc v pamati, zatial co O'Rienn sledoval jej tvar s umeleckym zaujatim. "Nechapem ako dokazes rozoznat jedneho basnika od druheho," povedala mu naposledy. "Vsetci vyzeraju byt posadnuty smrtou. Alebo neopatovanou laskou." Roztuzene sa usmial. "Moje sladke stastie v plamenoch karminoveho svetla." Skumavo sa pozrel na svoje male, detske ruky, ako keby hladal nieco co tam mozno kedysi bolo. Zazrela nanho. "Moje sladke stastie? No, vyborne. Myslim ze pojdem na strechu sledovat roje meteoritov. Tuto noc by ich malo byt hodne."

O'Rienn nemal v tychto veciach nikdy prehlad. Jeho dlha tvar zbledla a otocil sa. Zabudla na basen, basen ktora ju kedysi okuzlila. Alebo to aspon povedala .. minule leto. Zranilo ho to viac nez si bol ochotny pripustit. Casto spekulovali nad zahadnym basnikom Kasticeom, ktoreho este nikto nikdy nevidel. O'Rienn dufal, ze ju s pomocou takych basni raz presvedci aby si ho vybrala pre svoju postel - tato nadherna kreatura ktora mohla mat kazdeho muza ktoreho by chcela. Tri roky sa snazil vyhrat suboj o jej srdce a nepodarilo sa mu to. Zaskeril sa. Samozrejme ze zabudla. Je to predsa Marianna.

S cistym usmevom sa zohla a pobozkala ho na lice, vystrih jej plasta poodhalil udolie medzi jej prsiami vonajuce mandlami. O'Rienn ostal paralyzovany este par chvil po jej odchode, nemo zirajuc na obrazovku. Nakoniec stlacil vypinac a obraz zmizol v tme. Sklopil kryt na palete a rukou sa prehrabol vo svojich strapatych tmavych vlasoch.

Uprel pohlad na kopu knih a xeroxovych stranok na jeho pracovnom stole ktore neustale sprevadzali jeho tvorbu. Pohlad sa mu zastavil na kuse papiera a Kasticeova basen o samovrazde sa mu vynorila v temnote myslienok sta vychadzajuce slnko: "Let jej najdlhsej kvapky v nasom konecnom svete, hladajuc zvuk bolesti." Jeden vers v nom evokoval nesmierne mnozstvo pocitov aj ked bol uplne vytrhnuty z kontextu. Rad to pouzival pri svojej praci. Dokazal priradit slovam farbu a zaplnit nimi stranu tak, ze na seba nadherne nadvazovali. Ukazovali mu obraz basnikovej duse. Alebo si to aspon myslel.

Predpokladal ze Kastice je zena, tajne v to dufal, ale kazdopadne, ktokolvek dokazal napisat tieto riadky bol nesmierne krehky a vnimavy clovek. Horel tuzbou poznat basnikovu dusu, rozpravat sa s nim. Dokonca aj jeho poblazenie Marianno bledlo pri porovnani s touto tuzbou.

O'Rienn vzal svoj kabat a kluce od auta a opustil atelier dupotajuc po schodoch v pracovnych topankach. V dzinsoch a tricku vyzeral skor ako student, nez ako popredny maliar desatrocia. Jeho auto bolo rovnako zastarane ako jeho satnik, ale nevadilo mu to. Setrnostou a praktickostou bol az posadnuty. Jeho Saab ho stal $132.13 vratane dokladov. Bol to len zlomok penazi ktore dokazal zarobit za hodinu. Ale bola to vec principu. Popri tom ho velmi bavilo soferovat, vec ktorou sa uz skoro nikto nezatazoval.

Vyjduc na ulicu zavrel a zamkol za sebou dvere a z rukami vo vreckach zamieril k svojmu autu. Dom umenia za nim bledol obycajnostou vsednej ulice. Ochladilo sa a vietor sa pohraval z jeho vlasmi ako s volne pohodenymi odpadkami. Vo Friscu vietor cistil ulice lepsie ako ten najlepsi zametac. Nad hlavou sa mu prehanal zmatok vecernej dopravy, vznasadla a auta vezuce ludi z ich prace. Bolo pocut vzdialeny hluk metra zo schodista na stanicu nedaleko odtial.

Prave ked sa chystal odomknut auto, vsimol si uzlik handier ktory sa javil byt pohodeny vo dvore nedalekej budovy. Hybal sa a jeho pohyb sprevadzalo tiche mumlanie.

Zvlastny pocit mu zovrel zaludok. Bol to zobrak, nie hrba handier a mal vystretu ruku. Muz, alebo zena, nedalo sa usudit z hnedeho presivaneho plasta, spinavej tvare a neupravenych vlasov a vek bol takisto neurcitelny. Ale O'Rienn vytiahol pat dolarovu bakonvku a strcil ju do vystretej dlane, na chvilu zachytiac zobrakov jasny a prenikavy pohlad a prekvapivo biele zuby. Zobrak stale drzal natiahnutu ruku.

"Vdaka," zamumlal.
O'Rienn stroho prikyvol a povedal: "Niet zac," a ruky si opat schoval do vrecak.
O chvilu uz sedel v aute ponoreny do tonov Mozartovych sonat a o par blokov na prihodu uplne zabudol.

Ked konecne prisiel do svojho bytu, vyzliekol si kabat a zavesil ho na vesiak na dverach. Zdrap papiera vypadol na dlazku. Zohol sa pon a roztvoril ho.

Bol na nom uhladne napisany, kratky text, "Povedz mi farbu vetra, v ktoreho ustach si roztriestenymi kuskami tuzby. Pijuc z jeho tajomnosti, pravdivy spanok prinasa spomienky prilis stare na to aby boli snami." Nad postelou mal zavesenu dlho zabudnu fotografiu svojej mamy. Zrazu zacitil jej vonu. Jeho ruky sa roztriasli a pustili papier na zem.

Kastice. Styl bol jasny. Ale bolo to viac. Kto iny mohol napisat tieto riadky, evokujuce tieto spomienky? To neboli slova. Bolo to nieco magicke co sa s nim stalo ked si ich precital. V momente si spomenul na vsetky Mariannine pohyby ktore urobila, ked bola u neho v atelieri. Dotkla sa ho ? Bol vzruseny vsetkymi moznostami ktore zaplnili jeho mysel.

Zavrel oci a zjavil sa mu obraz - jeho obsah tak znamy ako tenky pruzok filmu. Drzal by ho tak lahko, tak jemne. Ohol by sa v jeho rukach ako hrot stetca. Ale namiesto tanecnice, zjavil sa obraz zahalenej postavy ukrytej vo dvore, hmliste tvary a jasna spomienka na chvilu ked sa ich oci stretli, ich ruky dotkli.

O'Rienn takmer upustil kluce vybiehajuc z dveri. V momente sedel opat v aute uhanajuc opustenymi ulicami spat k atelieru. Pribrzdil pred dverami zahnuc na tmavy chodnik. Hrcka handier sedela vo dvore tak ako predtym. Jeho srdce sa rozbuchalo, vyskocil z auta a zemieril k postave. Jej obrysy prezradzali, ze je to zena. Nadvihol kapucnu zobrackineho kabatu, toho isteho hnedeho presivaneho kabatu, a uvidel rozstrapatenu hlavu zo sedou, chradnucou tvarou. Oci ktore sa nanho pozreli boli blede a zakalene. Na moment ho zmrazilo. Co sa stalo ? Jej neprirodzenost ho odpudzovala a fascinovala zaroven. Bol sucastou serii situacii ktore tvorili obrovske umelecke dielo. Zo svojich skusenosti vedel ze jediny sposob ako utiect je pokracovat

Zena neprehovrila, stazka dychala. S pocitom tajomneho strachu ju O'Rienn uchopil svojimi silnymi pazami a odniesol ju do auta. O patnast minut zastal pred branou do nemocnice. Zaparkoval na mieste rezervovanom pre sanitku, ignorujuc napis varujuci pred pokutou za tento priestupok.

Ako ju niesol cez samootvarajuce sa dvere do osvetlenej vstupnej haly, pytal sa sam seba, "Preco to robim?" Citil sa mierne blaznivo, ale bol posadnuty svojim konanim a nedokazal to zastavit. Cakaren bola zmesou chromu a bieleho svetla ktore zranovalo jeho oci. Este nikdy pred tym tu nebol. Obraz ludskeho utrpenia bol zvatcseny a vystaveny hanbe bezcielnostou a dokonalostou architektury. Ironicky, jedno z jeho vlastnych diel bolo umiestnene na protilahlej stene. Jeho jagava silueta sa hybala zaroven s nim, jeho enigmaticky vyraz ho nasledoval ako nemy svedok.

Ako zvycajne, bol zahanbeny vidiac svoje dielo na verejnom mieste. Bolo to davno, ale napriek tomu, to co videl, bolo raz v nom. V cakarni usadil zenu do bieleho kresla a utiahol jej pas na jej plasti. Jej dych bol plytky a jej oci boli otvorene s hlavou zaklonenou dozadu. O'Rienn stravil dalsich patnast minut vyplnanim potrebnych papierov k tomu aby ju v nemocnici prijali. Jeho zdravotna poistka bola expirovana a prijmacia uradnicka dva krat telefonovala pred tym nez vobec vyplnila datum na formulari, napriek tomu ze velmi dobre vedela, kto je.

Jedine co mohol urobit bolo ovladat svoje rozhorcenie. "Prosim vas, nevidite ze sa ponahlame?" naliehal. Dva ci tri krat sa obzerel aby sa uistil ze zena nespadla z kresla. Ked nakoniec skoncili, vstal a vratil sa ku kreslu.

Bola prec. Neprekvapilo ho to. Pozeral vsade, dokonca presvedcil sestricku aby skontrolvala damske toalety. Potom zdeprimovany vysiel von a tulal sa okolo parkoviska po slabo osvetlenej ulici. Nebola tam ziadna zena, ziaden zobrak, dokonca ani len uzlik handier. Stratil Kastice.

Tuto noc spal biedne. Jeho sny boli plne ziariacich tvarov ktore sa prelinali a splyvali ako tie na jeho obrazoch, avsak v strasidelnych farbach. Cierna bola farbou jedu a cervena cerstvou krvou dietata. Ustipacny smiech ho prenasledoval z jednej sceny do druhej. Az tesne pred tym ako sa zobudil sa jeden z obrazcov rozvinul do jemnocerveneho plamena formujuceho ladne krivky krasnej zeny. Jazyky okolo jej tela pripominali obraz zobrackinych handier avsak jej pohyby sprevadzal neuveritelny povab.

Nasledujuce rano si urobil silny jasminovy caj. Jeho zaludok bol priliz rozruseny na to aby nieco jedol. Po ranajkach sa vybral k autu a zamieril spat do domu umenia, hladajuc akukolvek znamku zobrackinej pritomnosti po celej ceste. Zaparkoval na chodniku a sedel v aute zdrahajuc sa ist dnu. Stale prenasledovany snom, napoly ocakaval ze sa na nom bude niekto smiat spoza kazdych dveri.

Nervozne vystupal po schodoch, odomkol a vosiel do svojho atelieru na tretom poschodi. Jeho pritomnost zazala svetla a kruh ruzi obklopil jeho pracovny stol. Citil zvlastne nutkanie upratat atalier pred tym nez zacne a pustil si nahravku od Yvonn Lane. Citlive tony 'Lasky z podchodu' upokojili jeho zmysly. Napil sa caju a zhlboka nasaval aromu stupajucu zo salky.

Nakoniec, otvoril paletu a aktivoval obrazovku. Zalapal dych. Postava ktoru vcera namaloval bola stale tam. Ale v centre malby bola tvar, hybajuca sa, dychajuci tien tichej mnohoznacnosti. Posuvala sa rysujuc polkruh, posiata tmavozelenenymi, ciernymi a ruzovymi skvrnami. Telo mu ovladol bezmocny usmev. Rozvalil sa na stolicke, ledva sa odvazujuc dychat.

V tom momente vrazila do dveri Marianna. "O'Rienn," zvolala, a jej hlas ho tak vyrusil zo podvedome vypol obrazovku. Akurat chcela nieco povedat ked ju pohlad na jeho tvar zastavil. "Nevadi," dodala a vycuvala von, zatvoriac za sebou dvere.

O'Rienn, napoly leziac, nemo civel na dvere a poddaval sa navalu adrenalinu. Nohy mu skameneli.

"Pockaj," zasepkal. Zamracil sa na dvere a s otvorenymi ustami pocuval. Miesto lahkych krokov jej navratu si vybavil znamy smiech. Bol to ustipacny, bezduchy smiech, smiech z jeho sna. A uvedomil se ho pocul uz pred tym, vela krat. Nad vinom v kaviarni, v tychto chodbach, na mnohych slavnostych vernisazach kde bol s nou. Bol to smiech tanecnice, ktora nikdy nebude mat dusu basnika.

Narovnal sa a opat zapol obrazovku. Usrkol si dusok aromatickeho caju, oddavajuc sa vlnam hudby. Vsetci menili tvary. Vsetci ludia, vsetky zvierata, dokonca aj stromy a kamene. Iba duch ostaval ten isty, meniac sa z jednej formy do druhej. Iba jemu sa dalo verit. Vzal do ruky stetec, jemne nim nabral kvapku striebornej a upriamil svoju pozornost na pulzujuci obraz ktory mal pred sebou.

Neskoro po tom co uz vsetci ostatni odisli domov, O'Rienn opustil budovu a poobzeral sa po ulici. V nedalekom dvore stala osamela postava zahalena do hnedeho presivaneho plasta. O'Riennove vzrusenie ho viedlo nedockavymi krokmi blizsie. Na jeho velke prekvapenie to bol trpaslik. Ako zobrak z minulej noci, tvar pripadala O'Riennovi uplne neznama. Trpaslik natiahol ruku a jeho zaklanajuca sa okruhla tvar sa leskla nedockavym vzrusenim.

O'Rienn siahol rukov do vrecka a vytiahol dve bankovky zo svojej penazenky, strciac ich trpaslikovi do dlane. Chvilku cakal, ale zobrak sa opat utiahol do svojho kabata, zavrel oci a prestal si vsimat okolity svet.

Umelec sa vratil do auta, nastartoval a cakal pokial sa stary Saab zahreje. Zapol radio ked v tom kus zlozeneho papiera vypadol z manzety jeho rukava.

Zadrziac dych, zdvihol ho. Bola to poznamka pisana odlisnym rukopisom, ktora hovorila: "Ach, posadnuty vierou, ktoru tvar to hladas ? V makkych lahkych viroch, v oblakoch miznucej hmly a branach do stale sa meniacich snov, s tlcucim srdcom tuzim po tvojom vyslobodeni." Vratil sa spat ale tak ako predpokladal, dvor bol opat prazdny. Vlny Mozartovej sonaty v D-minor naplnili jeho auto. O'Rienn sa zamyslel, ci je uz moc neskoro na to sledovat roje meteoritov zo strechy jeho bytu. Vycuval z chodnika a vyrazil priamo smerom k bledemu mesiacu ktoreho svetlo ozarovalo ulicu.