Risho

Chcel by som napísať niečo ránu,
keď klopím oči a preklínam svet.
Je krásne snívať v lone noci,
No krajšie v lúčoch slnka bdieť.

bez mena 1.

Deň utiekol, ako splašená zver.
Les ľudí hľadal kratšiu cestu,
no stratil pri tom smer.
Les stratil svoje čaro,
tak nemenný a tichý.
No ktovie čo sa stalo?
Roj ľudí bzučí v uliciach,
čas letí, každý skrýva strach.
A beží v náruč mamonu,
kde tichý pokoj tuší.
No jemné oči duší,
vidia v diaľke skazu.
Dav utíchol a načúva,
tu pokoj nastal vzápätí.
Les striasol listy letných rán
a dav stojí na úpätí
a mädlí každý suchý list,
vraj pokoj k nim tiež musí prísť.

šišky

Poslal som úsmev do mrakov.
Na perách zvieram chvály zvyšky.
V srdci sa skvie zopár omylov.
Pomaly dojedám svoje šišky.
Džem chutí skvostne, biela dúha,
oblúkom volá do perín.
Deň znova padá na pokoj ľudí.
Cítim, že s tým sa nezmierim.
Posledná brána ospalej noci,
uzamkla závoru vzápätí.
Len čo sa ráno zo snami lúči,
strácajú miesto v pamäti.
Chamtivé lúče do okien bijú,
svetlo ma páli do očí.
Posledná šiška nedbalo čaká
kým v mojich útrobách neskončí.

Som sám pelikán

Rozprestieram krídla, ako pelikán.
Rozptylujem úsmev snažne
a každý problém nezávažne,
sa mojej vôli vymyká.
Ach, Logika, hlúpa lesť,
tvoj pach sa takmer nedá zniesť.
Padnem tu mŕtvy, mŕtvy hneď,
zakry tú svoju chladnú šeď.
Nech leto, jar tu farbou hýry,
nech do uší mi znejú chýry.
Som uspaný tvojou mierou vzruchu.
Som rád, že vstávam ľavou nohou.
Každučké slovo v mojom uchu,
zdá sa byť, iba poznámkou strohou.
Rád lietam, obzor zanechám,
ostatným, ktorý hľadia z výšky.
Ja hľadím vyššie stále sám,
som všade, aj tu- som pelikán.

Hodina nočná

Mám vyrážku na jazyku
a pod deku sa mi vtiera nočný chlad.
Pokožka na konci prstov
pripomína 3-dňovú vyschnutú kôru z pomaranča.
Ležím na posteli a snažím sa vzbudiť dojem, že mi nič nechýba.
Žltomodrý lapač snov, zíza na moje pokrčené pyžamo,
ktoré sa túli k trom párom starých ponožiek.
Neidentifikovatelná čmuha visí na bielej stene,
ktorá miestami pripomína polárnu krainu.
Všetko je také nehybné a strnulé a chladné.
Tých zopár obrázkov na nástenke, mi pripomína,
že nikdy to nebude inak,
aj keď, nádej zomiera posledná (a prichádza prvá)

Do kaluže

Opodial cesty, spadla si do kaluže a do hlbokej priekopy.
Premýšľam, či sa tam zmestíš,
premýšľam či sa tam zmestí taká, ako ty.
Spadla si tam celá, trčia ti ruky ako kríž.
Viem, že si niečo chcela.
Niečo som chcel, no nie je nič.
Opodial cesty, trčali ruky a listov 5.
Červený, zelený, žltý a 2 biele pre mňa,
už vieš ma chcieť.
3 listy zo stromu, 2 listy z papieru,
chcel som to veľmi,
ty zdá sa až pod mieru.
Opodial cesty, z kaluže a z hlbokej priekopy,
vstávaš a kričíš-
ako sme na tom, ja a ty?
2 listy z papieru, mokré a špinavé.
2 listy od teba, skončili na tráve.
Vietor ich poslal k tvojím nohám,
k tvojim holým nohám, poloprázdne slová.

Pieseň o listoch

Dnes píšem ako mnohokrát,
len pre teba tie riadky.
Ja budem iste veľmi rád,
keď znova budú sviatky,
tie dni všedné a šedivé,
do sŕdc čo lejú strach a chlad,
lákajú jablkom na pri ňom had,
napustí svoj jed do žíl. Hľaď.
To všetko skvie sa čistým jasom.
Ja však len tvoj smiech ocením.
Všetko čo zaznie tvojím hlasom
je pre mňa svätým znamením.
A tak i v mojom malom svete
nachádzam poklady nezmernej krásy.
Zisťujem, že mám krídla, v lete.
Opojne chutí tvoja neha a dám si,
znova, stokrát viac. Keď mám raz zomrieť,
chcem zomrieť nehou a pomaly,
nech si ma celého obalí.
Tak posúď sama, rozum tratím.
Viem, že tým mnoho nezmením,
možno však svoje muky skrátim,
ak svoje túžby premením,
ak srdce nahradím kamením.

Večer

Do náruče slov
vkladám hŕstku snov.
Už, iba tak platonicky
s láskou hladím na tenisky.
Príboj známych zvukov,
dvermi niekto buchol.
Svet sa zatvára.
Tuším nádej, cítim teplo,
dakde vonku uniká.
Mlčky verím, že raz vyhrám,
neviem čo je panika.
Čakám nový deň.
Dufám s chladným odhodlaním,
snáď si trochu ego zraním.
Staň sa pravdou len.

Mokrí navždy

Sme mokrí,
sami, obaja.
Odokry svoje sladké plody,
nechaj ma tvoju pevnosť dobyť.
Nazrime spolu do raja.
Ty so mnou, ja s tebou.
Tak podme už obaja.
Sme nahí,
sami v mokrej tráve.
Je mäkká, ako samo nebo.
Chcem na nej ležat, iba s tebou,
hľadieť ti pri tom do tváre,
mädliť ti pri tom mokré vlasy,
odháňať smädné komáre.
Sme spolu,
sami v daždi.
Hľadíme nemo na seba,
viac nám už azda netreba.
Povedzme zbohom zvuku dlaždíc,
tráva nám voní zdá sa viac.
Sme spolu v tráve, mokrí navždy..................

Platonicky

Sme tu, iba platonicky,
ja, ty, sami pre seba
Hľadím trochu excentricky,
priamo hore, do neba.
Áno moja potreba,
nie je hľadieť na teba,
ponáram sa do seba,
hľadám sa tam deň čo deň.
Áno, prepáč sú to muky,
nevládzem už hladať sám,
tak aj tebe špiním ruky.
Nechcem veľa viac ti dám.
Oddajme sa tajným hrám,
zvláštny pocit teraz mám,
tento vrchol nezdolám.
Za odvahu kruto platím.
Osud viac už nezmením,
pohľad späť mi dáva silu.
Svet je plný znamení,
vyčkávam na pravú chvíľu.
Cestou dlhou sťa tok Nílu,
kráčan sám po cestách z íľu,
nenachádzam srdcu milú
ilúziu, hračku snov.
Len na báze predsavzatí
ortieľ konca dokonám.
Viem, že túžba silu stratí,
otvor srdce dokorán.
Čas od času zastonám,
sám seba však prekonám.
Prečo sa to stalo nám,
kedy sa tá bolesť stratí?
Nazerám si do svedomia,
pred pravdou tu nahý stojím.
Z veľkej hĺbky nevedomia,
moju túžbu s tvojou spojím.
Pred kritikou neobstojím,
viac sa však tej tvojej bojím.
Sám si rany nezahojím,
dotyk, úsmev lieči hneď.
A čo i len hrudka zeme,
bez závisti na perách,
vie ako byť spolu chceme,
uzná, že nie nevera,
zo sŕdc k slnku vyviera.
Ba čo viac, len dôvera,
keď sa o mňa opieraš,
zaplňuje brázdy v duši.
Pohľad späť je v skutku krutý,
roky dlhé bez teba.
Mátajú ma veľké muky,
viac už zúfať netreba.
Znovu vzbĺkla pahreba,
zmeňme múku na chleba,
zaborme sa do seba.
Čo nám ešte k šťastiu bráni?
Som už celkom voľný v duchu.
Tvoje múri ešte stoja.
Strácaš prehľad v dennom ruchu,
neviem chceš byť ešte moja?
Zdôvodnenia neobstoja,
všetci sa vraj pravdy boja.
Rany sa mi stále hoja.
Ach čo kruté srdce tuší!
Deň odvety bez úsvitu,
napätie sa vzduchom šíri.
Zabudnuté túžby z krytu
odlietajú, svet sa hmýri.
Môj duch smútok svetom šíri,
pokoj mnohých dúší zvýri.
Pravda spí, no žijú chýri.
Kto sa cíti ukrivdený?
Človek, ktorý nič nezmení,
človek mierne poblúznený,
topiaci sa v opojení.
Jeho duša stále dúfa,
krutá je pravda,sám si zúfa.

Ee

Som z mäsa kostí, solný stĺp,
sformovaný dačou rukou.
Deň čo deň ma trápiš mukou,
vysávaš ma po kvapkách,
sladký nápoj tvojich snách,
opíja ma každú noc.
Čas míňa všetky hory snov,
môj svet je tvojou smiešnou hrou,
tak naivný a nezrelý.
No salvy lásky dozneli,
a figúrky sa rozpŕchli,
len my sa hráme na zbrklích.
Len my sme slepý v svite rána.
Už žiadny tŕň ma nedoráňa.
Po dni nocou halím svet,
kde teba azda viac už niet.
Kde rastie dáky nový kvet,
čo odtrhnúť ho budem smieť.

Ee2

Prúdi mi krvou tvoj zhubný jed,
tlačí ma do zeme tvoja sila,
umieram v tvojom strašnom tieni,
láska ty mocná, noci milá.
Zvábili ma všetky tiene,
a všetky duše lapené.
Plačú, kričia, rúhajú sa,
láska sfúkla lupene.
A vädnú všetky jarné kvety,
smrť ich kosí po poliach.
Len tý strachom nechcení,
večnosť, mier tu nastolia.
Zvábila ma mnohokrát.
V nebi aj v pekle po jej boku,
stál som a čakal na výzvu.
Stál som a sušil slzu v oku.
Hoc slnko svieti, nebo hrmí,
deň každý takú farbu má,
ako keď láska v srdciach hnije,
no vie, že nikdy neskoná.

Žiť

Chcem žiť, iba zo vzduchu
bez stresu a rozruchu.
Túžim počuť viac než slová,
opíjať sa zas a znova
z hĺbky snov.

Ver, čo ťažko začína
v dobrom sa len spomína.
Život nie je sladký sen,
preto, iba snívať chcem.
Bez sily a opory
kam sa človek ponorí?
Bezmocný je sám.
Veľa slov no málo činov
Žije so mnou, mojou vinou.
Chcem ísť, ale kam?
Iba seba mám.

O tebe

Spoznal som v tebe svoju múzu
a bez slov som hľadel do tváre snov.
Ďeň za dňom živil som všetku krásu,
ktorá sa vymyká významu slov.
Tak zaspával som každú noc
a vstával taktiež každé ráno,
s tvojim hlasom v ozvenách.
A každý ďeň bol sladký spánok.
Žil som tak i vo dne nocou,
ja ruka v ruke s mojim snom.
A chcel som získať trochu krásy,
dať farby mojim šedým dňom.
I vyletel som vzápätí
ja zo dna svojich túžob, v dennom spaní.
A vrhla si ma v nové sféry,
kde žil môj sen, i ja, a bol som milovaný.
No zrútil som sa o pár chvíľ
a div nie celkom na dno síl.
Ja súžením som svoju čašu napĺňal
a z nej som pil.
Nadišiel čas nových plánov.
No slnko moje v tvojej tvári,
objalo môj mesiac vrúcne,
nuž nemohol som ďalej žialiť.
Noc i ďeň sa v jednom tóne,
preskupila tvojim znením.
Našim znením pojmu láska,
čo nemalo nič so súznením.
A dal som srdce na oltár,
či dušu vlastne, tebe celú.
Veď vedel som len v svojom slnku,
vidieť svoju túžbu smelú.
Aj noc mi bola studňou žiaru,
čo páli srdce, dušu, zrak.
Veď niet už žiadnej bariéri
a cestu späť už zakryl prach.
Vieš, srdce svoji zotročil som.
A z tvojho snáď som aspoň skyvu,
ukradol si pre dni prázdne,
keď živím v sebe túžbu hmlivú.
Už neviem po čom vlastne túžim.
Či objať teba v náručí,
či presvetliť svet svojou žiarou,
čo denne priamo do očí,
mi vrhá tvoje tiene.

Snáď čas vie, že súžením
svoje túžby nezmením.
Ba oheň živím, túžby zdroj,
hoc viem, že tým len nepokoj,
si vháňam znova do duše.
No práve preto more dvíha,
svoje vlny k nebesám.
Nuž nepokoj je v každej láske,
láska sama, či jej chrám.
Veď láska všetko pohltí
a v nej je pre mňa nový svet.
Kde čas sa stráca, túžba trvá
a nepokoj je krásny kvet.
Ten kvet ja nosím odnedávna
aj s tŕňom v srdci skrytý.
Tam kvitne, vädne, rozvíja sa
a nikdy nie je sýty.
A neuvädne.
Veď s láskou živím svoju lásku.
Aj nádej, ako útechu v ťažkej púti,
Ktorá však vedie nevedno kam.
Nemožno, ale preto smútiť.
Kráčam, len s túžbou a nádejou,
s kvetom a tŕňom v srdci.
A viem, že raz prídem do cieľa.
Veď moja túžba tam letela,
zasadla na sny dňov i nocí.
A často srdcu vravela, že nejde o teba,
že ide len o cit.
No celá bytosť s túžbou jasnou,
či hmlistou,
to vskutku už neviem isto,
cíti a vie, že aj keď len uhlík v pahrebe
horúci bude láskou,
to teplo vždy bude len a len o tebe.

Tvoje ráno

Je ráno pred siedmou.
Zase mi navreli žili.
Som tak plný života,
plný tvojej sily.
Ležíš nehybne,
ticho vzdycháš,
si ako vytesaná socha.
Ten najkrajší, chladný, oblý tvar.
Vonku zase zvoní dážď,
hladím tvoju tvár.
Na pery ti vstúpil smiech,
si sladká a každý lúč slnka ťa hladí.
...sme mladí.
hľadím na teba celkom tupo,
som prázdny ako každé ráno.
vidím ťa krásnu ako vždy,
a krehkú a nežnú.
len spi, len spi.........................

Takmer nezmysel

Kde si?
Kde ležíš a myslíš a robíš všetky tie veci,
čo nezažijem viac?
Kde sú tie dlane, čo do svojich, už nesmiem vziať?
Kde sú tie oči, čo ticho klamú, kde je ten úsmev,
čo mám tak rád?
Som tu, ty lietaš mimo mňa.
Si chladná a plytká a nádherná.
Som s tebou v tvojej mysli,
som viac, či menej takmer nezávislý.
Som mimo z teba, z nich, z vás zo všetkých.
Chcem byť chvíľu sám,
Chcem znova hladiť sebaklam.
Tvoja hebká tvár, ruka mi kĺže, obzor v diali,
svit padá, tma pláva ticho k nám.
Sme verní svojmu tieňu
a hrdí a smelí.
Už nemáme trému.

Narcotica

Zaklop mi do spania,
v opare spievania.
Obleč sa do kvetov,
potichu, škoda slov.
Ovlaž sa v prameni.
Svet plný znamení,
vzápätí zbadám,
že ma máš rada.
Žiarivá hviezda snov,
sám poklad, pokladov.
Odchádzam pomaly,
kým ešte zažiariš.
Nemysli naivne,
že si v tom nevinne.
So mnou sa hráš,
iného máš.
Prečo sa v dôvere
nebránim nevere?
Ach, hviezda prejasná,
ty nie si nešťastná.
Som v tvojej sieti,
s iným si letíš.
Aj ja však odchádzam,
s inou ťa podvádzam.
Srdce však bolí,
šťastný sme boli.
No teraz na pásku
nahrám si otázku,
“miláčik, kde si,
cudzí už sme si?”
a potom odídem,
s tebou sa rozídem.
Rana sa zacelí,
skončím sám v posteli.
Modliac sa za seba
prosiac aj za teba,
zaspávam v noci,
už neviem kto si.
Ráno som ospalý,
neveľký, nemalý
uvidel obrázok,
plný dvoch otázok.
“miláčik kde si?
Cudzí vraj sme si?”
A tak len zo spánku,
Strčím kľúč do zámku.
Všade sú smeti.
Boli tu deti.
Tamto sú prášky,
môj čin je ťažký,
nemám však síl.
Dám si do žíl.
Stále však vidím ťa.
Stále však cítim ťa.
Si dievča z obrázku,
zomieram pre lásku…

Smola

Krv mi vrie v žilách, túžba rastie.
Pocítim ešte staré šťastie?
Kto sa už na mňa usmeje,
keď moja tvár sa na svet mračí.
Cítim, že nič sa nedeje,
predstava konca, k šťastiu sťačí.
Otváram náruč do čiernej prázdnoty,
znova sa poddávam, som otrok samoty.
Veď ma raz prychýliš v náruči osudu,
zadriemem s úsmevom na tvári,
spomienky chýbať mi nebudú.
Teraz len čakať, viem more bôlu
potopý všetko i mňa. Nemám smolu?

Chvíľa bez teba

Lapám po vzduchu,
som celkom na suchu,
takto bez teba.
Si pre mňa sladká vlaha,
úplne, úplne nahá,
plávaš v brieždení.
Končí sa ďalší deň,
bez teba asi neusnem,
cítim ťa ešte celkom živo.
Pohlaď ma ešte aspoň raz
a budem dúfať zajtra zas,
že deň ťa ku mne priveje......

Prieskumník

Chcem spoznať každý kúsok tvojho tela.
Výšiny tvojich pohorí,
údolia, brázdy, letné lúky.
Ťažko sa o tom hovorí.
Chcem nazrieť všade, kam sa dá,
preklenúť šero priepastí.
V lágúnach očí kropiť tvár,
snáď sa mi ešte pošťastí.
Jaskyne tmavé, strmé bralá,
obrovské púšte, tôňka malá
a ešte veľa zákutí,
prebádať túžim, iba sám.
Snáď sa ti hlava zakrúti,
keď sa raz dostanem celkom tam.....

Koniec

Noc chladná, daždivá,
dve prázdne flaše od piva,
teplý čaj.
Prázdny byt, jedna izba,
plná hlava, príliž,
na prasknutie.
Prázdne ruky, teplá deka,
nevinný plač, detské slová.
Obrovské nič, pre človeka,
všetko pre mňa.
Všetka vlaha, nový boj,
bez otázok, krutý a krvavý,
s jasným koncom- blízka smrť.
Len, ešte nesmiem zabudnúť,
že nič viac nečakám.
Nechcem ho predsa preplakať,
ten život biedny.