Quelle

Lunapark
(keď som ho takmer našiel)

   Stolička bola tvrdá a studená. Chladila ju sieň, v ktorej stála.
Za oknom plynul čas, no vnútri akoby mal zákaz pohybu. Akoby.
V skutočnosti vnútri tiekol rýchlejšie - vonku prešiel deň, vnútri dva, vonku rok, vnútri dva.
   Aj keď bol chlapcom, mal dušu starca - vráskavú a zjazvenú.
Sledoval vytrvalý zápas dňa s nocou za oknom.
Každý deň rovnaký výsledok, nikto natrvalo nevyhnal protivníka.
Leto, zima. Radosť, smútok. Láska, nenávisť.
   Starca s telom chlapca prestal zaujímať súboj času so sebou, pozeral, no už nevidel.
A zvykol si aj na tvrdú stoličku, len neón v sieni mu stále vadil - nebol skutočným svetlom.
Tvár pod ním strácala výraz, oči lesk a smiech príčinu.
Len blázni sa smejú bez príčiny. Pomaly zabúdal, kým je.
   Radosť so smútkom uzavreli dohodu, vzala ho za ruku a odišli.
Aspoň, že prázdnota siene ostala.
A čo viac, prestúpila i jeho dušu. A vyplnila vákuum.
   Kolotoč času išiel ďalej. Stolička chladla ďalej. Neón svietil ďalej.
Až osušil slzy starca, ktorý stratil mladosť a chlapca,
ktorý kríval už od narodenia - na celé srdce.
   Po čase sa mu prestala krútiť hlava od kolotoča.
Vyskúšal auto, lietadlo i koníka.
No nech sa viezol na čomkoľvek, nikde nevidel správcu lunaparku.
Asi odišiel. Alebo zomrel?
Premýšľal, no nepremyslel. Uvažoval, no nezvážil.
   A otázka strácala vážnosť, odpoveď nutnosť a kolotoč zákazníkov.
Ostal sám.
Aj v sieni mal iba jednu stoličku. Ostatné vyhodil, pripomínali mu jeho samotu.
   No viezol sa ďalej - zvyk je železná košeľa.
Čas vonku sa spomaľoval, vnútri zrýchľoval. Neón bledol a bledol. Až vyhasol.
   A jeho obklopila tma. Strašná.
No cudná a súcitná - zahalila jeho jazvy a srdce s barlou. Hanbil sa za ne.
Najskôr sa jej trochu bál, no po chvíli si zvykol. Veď sieň poznal naspamäť.
A koniec koncov bola tak prázdna, že sa v nej mohol hýbať i naslepo.
Tma mu poslúžila ešte niečím - odniesla podivnú otázku, kde je správca.
   A začala odnášať i jeho, žmurknutie za žmurknutím, nádych za nádychom,
myšlienku za myšlienkou.
Nikdy si nemyslel, že by ho obávaná tma mohla vyslobodzovať.
   Sedel na stoličke, viezol sa na koníkovi a odchádzal s tmou.
Sklamaný, no vyrovnaný s absurditou kolotoča a nezodpovedanou grotesknou otázkou.
Bola groteskná. Už bolo jedno, kde je správca, nikdy by nemohol zaplatiť za jazdy,
ktoré si odsedel na koníkovi. Nemal dosť peňazí.
Hodil ju do mora zabudnutia tam, kde je najhlbšie. Grotesknú otázku.
Ale ostala na hladine - slaná voda je hustá.
   Zavrel oči a viezol sa ďalej. Na nič nemyslel, len sa viezol.
Viezol a viezol a viezol. A viezol. Ako vezír.
Nevedel prečo, nevedel kam.
   Niekto zapol osvetlenie.
Až vtedy si uvedomil, že tma už nie je len za jeho zavretými viečkami a v sieni.
Pokiaľ sa viezol, naplnila celý lunapark.
   Prekvapene otvoril oči a ... spadol z koníka. Tak silné bolo to svetlo.
Nevadilo mu to, aj tak koníka nikdy neovládal, cválal si, kam chcel.
Presnejšie, kam chcel kolotoč. Stále dookola. Stále jedným smerom.
Stále do jedného cieľa. Do tmy.
   Keď si zvykol na ostré svetlo, uvidel ho. Nejasná silueta muža.
Posmutnelými očami sa ticho pýtal: "Môžem sa s tebou zviezť?"
Odpoveď čakal s nádejou. Písal ju jeho úsmev. Opatrný, no úprimný.
   Nemusel rozmýšľať - bol sám tak dlho, až ho samota prestala bolieť.
Až teraz, keď ju prerušil mužov príchod, pocítil jej váhu.
   Sadli si do dvojmiestneho auta. Trochu sa ho bál, ale dôveroval mu.
A tak sa viezli dvaja. A chlapec, čo narodil sa starcom, sa pýtal, odkiaľ prišiel.
Z kolotočov, ako je tento. Odmietli ho. V mnohých.
Niekedy ho síce nechali sa zviezť. No po chvíli musel odísť. Vyhnali ho.
Bol moc jednoduchý na tak zložité kolotoče. Moc detský.
   Po chvíli ho prestal počúvať. Chcel, no nevedel sa sústrediť.
Bol veľmi rozrušený, že už nie je sám.
   Nejasne si uvedomil, že na koníkovi sa mu sedelo lepšie - mal tam viac miesta.
Bezmyšlienkovite si presadol späť.
   A muž vystúpil z auta tiež ... smútok v očiach sa mu prehĺbil a odišiel z kolotoča.
Svetlo odišlo s ním.
   Keď si zrakom privykol na tmu, zistil, že je sám. Vlastne nie celkom.
Pocítil bolesť, ako nikdy pred tým. Už nechcel byť sám.
Musel nájsť toho muža alebo zomrieť.
Zomrieť už nechcel, vedel, že by bol ešte viac sám.
Odišla by aj nádej. Ako všetci pred ňou.
   Zakričal. Chvíľu ho klamala ozvena vmiešaná do hudby lunaparku
pripomínajúcej hraciu skrinku.
Nevidel moc dobre, náhla tma mu zaslepila oči.
Nastúpil na strašidelnú dráhu. A začal sa báť. Veľmi báť.
Nebál sa rytiera bez hlavy, upíra ani bosorky.
Bál sa, že ho už nikdy nenájde. Veľmi sa bál.
   Za dráhou zbadal svoju sieň. Tmavú, chladnú a prázdnu.
Len na stenách zrkadlá, v ktorých sa videl. Jeho obraz bol krivý, aj keď zrkadlá boli rovné.
On bol pokrivený.
   A v strede stolička. Tmavá, chladná a prázdna. A tak si sadol. Tmavý, chladný a prázdny.
Viac, ako kedykoľvek pred tým. Viac, ako kedykoľvek potom. A zlomený.
Spoznal sa a to ho zlomilo.
Spoznal muža, ktorého odmietol a to ho zlomilo.
Ochutnal večnosť a to ho zlomilo.
   Potom ho uvidel. Neviditeľného. Jeho obraz v zrkadlách siene nebol krivý. Muž z kolotoča. Správca lunaparku. Chcel sa len povoziť. A porozprávať. O srdci, o živote a o svete.
Bol moc jednoduchý a detský na zložité kolotoče.
Na zložitých ľudí, ktorí riadili zložité kolotoče.
Na zložitý lunapark, ktorý riadil zložitých ľudí.
Na lunapark, ktorý mu patril. Dostal ho od otca.
   Trpezlivo stál v rohu siene a čakal. Ešte stále sa usmieval.
Len oči mal smutnejšie, odrážali mnoho ďalších kolotočov. Tak rád sa vozil.
Viac ako čokoľvek.
   Chlapec odložil svoju barlu a vyšiel zo siene. Tiež sa usmieval. A tiež bol smutný.
Videl tie kolotoče v mužových očiach. A v mužovom srdci. Nemohol nebyť smutný.
No už sa nebál, vedel, že nebude sám. Muž prišiel dobrovoľne, ani on sa nechcel voziť sám.
   Vrátil sa so stoličkou a postavil ju vedľa svojej. Tá nová bola vyššia.
Muž stále čakal. Už sa neusmieval.
Plakal. Plakal kvôli kolotočom. Plakal kvôli lunaparku. A plakal kvôli chlapcovi. Od šťastia.
Už nebol starcom.
Len duša mu zostala zjazvená. No jazvy prestávali bolieť. A začínali žiariť. Tak, ako mužove dlane.
Bol smutný, ale už nebol sám.
Je smutný, ale už nie je sám.
Bude smutný, ale už nebude smutný sám.
Už nikdy nebude sám.

Jeseň
(svojsky krásna)

Keď prišla, sprevádzalo ju leto.
A keď odišla, leto sa stratilo s ňou.
A tak mu do duše vstúpila jeseň.
Ostalo mu po nej perníkové srdce a úsmev,
ktorým sa tváril, že to nevadí.
No jeho smiechy začali schnúť
a opadávať spolu s listami zo stromov.
Odišla a nechala mu dlhé noci sychravých dní.
Teplo slnka sa s ňou stratilo tiež -
- svetlo ostalo, ale teplo je preč.
A jemu začalo byť chladno na srdce.
Svetlo ostalo, ale teplo je preč.
Aj kvapky dažďa pršiace mu z očí boli chladné.
Ochladlo slnko, ochladol dážď
a s nimi začalo chladnúť i jeho srdce.
Odišla a vzala mu leto.
A do duše mu vstúpila jeseň.
A tak sa tváril, že to leto nemal až tak rád.
Prázdna lavička v parku mu ponúkla
milostivú spoločnosť samoty.
A listy padajúce zo stromov
dali jeseni jeho duše trochu prirodzenosti.
A zmyslu.
Už je predsa veľký a tak vie,
že ročné obdobia sa striedajú.
No nebolo kam ujsť pred myšlienkou,
že v jeho pásme sa striedajú pričasto.
Odišla. A jemu prestávalo vadiť, že mu vzala leto.
Nikdy predtým si nevšimol,
ako krásne smutná môže byť jeseň.
Najmä tá v duši.
A nevšimol si ani, ako dlho už sedí na lavičke.
Sedel tak dlho, až padol i posledný list smiechu,
čo rušil krásu a pokoj jeho smútku.
Sedel tam aj vtedy, keď zamestnanci parku
vyzametali všetky listy a po smiechu neostala ani stopa.
A sedel tam ešte aj vtedy, keď začalo mrznúť.
Na tvár mu nežne vtisla svoj bozk prvá vločka snehu.
Necítil chlad.
Druhá a tretia.
Len na srdci.
Štvrtá a piata.
Vraj ten, kto zomiera zamrznutím,
cíti krásne teplo a vyslobodený zaspáva.
Šiesta a siedma.
Prvé zamrzli kvapky z jeho očí.
Zavrel viečka a mráz ich zapečatil tiež.
Osma a deviata.
Potom zamrzla tvár s jemným úsmevom.
Odišla, ale už mu to nevadilo.
A jeseň mu opustila dušu.
Ako posledné mu zamrzlo srdce.
A prestalo ho bolieť.
Súcitný sneh ho zakryl odpustením a zabudnutím.
Už mu nevadilo, že odišla.
Sedel tam aj vtedy, keď sa slnku vrátilo teplo
a láskavým objatím roztopilo smrtivé kráľovstvo zimy.
Sedel tam aj vtedy, keď sa na obzore objavilo ďalšie leto.
Keď si ho všimol, zatúžil žiť v rovníkovom pásme.
Oči aj tam mávajú obdobie dažďov, no leto odtiaľ nikdy neodchádza.

Cirkus
(keď som ho takmer stratil)

Večný, dovolím si otázku Ti klásť,
si kráľom Kráľ či klaunom?
Tvoja kniha ma kráľom nazýva,
kráľovstvom je mi však cirkusová aréna.
A ja som v nej hlavný klaun.
Publikum bavím úsmevom tváre;
málokto chápe však, že je len make-upom.
A slzy, tie mám tiež ako pravý klaun,
no maľovať si ich nemusím.
O to sa stará program cirkusu,
moj dobrovoľný maskér bez nároku na peniaze,
ktorý i mzdu necháva si platiť v slzách.
Scenár večera uzlí moje myšlienky,
komu si Kráľ, kráľom či klaunom?
Si dobrý? Kto vlastne si?
Na tvári mám úsmev a aj duša sa mi smeje bolesťou,
čo stratila svoj zmysel skôr, ako ho stihla nájsť.
A tak sa stala smiechom.
Sileným a trpkým, no stále ešte smiechom.
Slzy? Nie sú viac od smútku,
hnev mi ich ženie do očí:
som predsa kráľom,
no štipku vlády nad cirkusom nemám.
Cirkus vládne mne a ja som len klaunom
vydaným mu napospas.
A Ty vládneš cirkusu.
Snáď až budem dosť dlho klaunom,
čo vydrží sa smiať i keď život mu režíruješ
ako groteskné predstavenie,
stanem sa kráľom.
Snáď...
Moje srdce máš pri nohách, dobre to vieš,
len preto sa odvažujem pýtať.
Už tam však nevydrží dlho,
začína sa zdvíhať.
Prosím, dosť.
Prosím, už dosť.
Odpovedz, komu kraľuješ, kráľom či klaunom?
Si len El, či naozaj Eli?*
Milujem Ťa - veď musím milovať i svojich nepriateľov,
ako mi kážeš Ty, ktorý si mňa miloval prvý,
no ktorý si sa mi dnes stal nepriateľom.
Toľkých si uzdravil, slepých, hluchých, nemých,
samého seba však uzdraviť nevieš.
Nechceš.
A tak nevidíš, že to bolí,
keď nepočuješ môj krik a mlčíš,
keď o odpoveď Ťa prosím.
Dokedy?
Dokedy budeš ako krutovládca
nemajúci súcit s poddanými, ani keď synmi sa Ti stali?
Kým bolesťou Ti trpí srdce nad mojou bolesťou?
Kým nevieš ovládnuť svoju ruku,
aby si mi zasa nedával dobré
ako v dňoch, keď som Ťa spoznal,
no ešte sa hanbil prísť pred Tvoju tvár?
V dňoch, keď som sa Ťa nebál tam,
kde bolo treba a bál tam, kde nebolo?
Dnes sa už nebojím vôbec.
Vyčerpal si ma a unavil,
nevládzem sa viac báť.
Patrí Ti aréna, patrí Ti cirkus.
A patrím Ti i ja, hoci som klaunom
so slzami, ktoré sa nemuseli maľovať.
Ty si mi ich namaľoval sám.
Zotrieť si ich však nezotrel,
bolo ich primnoho a tak museli vyschnúť samé.
Predivný, či vládneš kráľom alebo klaunom,
už sa viac nepýtam, poznám odpoveď:
Kráľom si klaunom,
čo korunou života kráľmi raz sa stanú;
keď posadia sa s Tebou na Tvoj trón,
lebo premohli nezmyselný čas cirkusového plaču.
Hoci som klaunom, stále som Tvoj.
Hoci aj klaunom, nech som vždy Tvoj.
Prosím.

* hebr. El- Boh; Eli-môj Boh

Ján tri osem
(raz, keď ho nájdem)

Tuším miesto, kde prebýva Vietor
a kde stojí neúprosný čas, ktorý mával neosobnú tvár.
Kde minulé dni už nežijú a tie budúce sa ešte nenadýchli.
A tak nemôžu ani bolieť.
Snívam o mieste, kde prebýva Vietor
a kde spáva Múdrosť milujúca rozkoše s deťmi ľudí.
Kam nemôže vstúpiť otáznik, aby nenarušil odpočinok večného poznania.
Poznania Večného.
Túžim po mieste, kde prebýva Vietor
a kde svetlo sa stáva skrýšou postavenou z odpustenia.
Tma, samota i strach tam utekajú z duší, aby sa nevrátili viac.
Nepatria do duší.
Hľadám miesto, kde prebýva Vietor
a kam vedú podivné cesty našich dní.
Priame i kľukaté, dlhé i krátke, šťastné i tie s rosou v očiach, všetky sa tam stretnú.
No nie všetky chcú ostať.
Prahnem po mieste, kde prebýva Vietor,
cesta je dlhšia, ako sa zdalo na začiatku a vedie púšťou.
Vďaka za stromy, ktoré ju lemujú.
Rastú a tienia, aby dlhé prsty slnka nespálili putujúcich.
Stromy života.
Našiel som miesto, kde prebýva Vietor,
ktorého srdce má hlas, tichý a jemný.
Hlas zaznel ticho, no nahlas a vyslané slová priniesli slobodu môjmu srdcu.
Slová života.
Stávam sa miestom, kde prebýva Vietor,
ktorý je vodou, čo osušuje vodu, keď tečie z očí.
Nie vždy z nej pijem a staviam jej hrádze, ale ona sa derie ďalej. Nezadržateľne ďalej.
Voda, čo žije. Voda, čo oživuje. Voda, čo cíti. Voda, čo plače a vzdychá, keď nie je pitá.
Živá voda života, čo naveky žije, aby dávala život tým, ktorí putujú, no nežijú.
Tvoj drahý Duch života.
Tvoj dobrý nežný Duch.
Nikdy ma neopusť.

Sen
(o bezcitných pocitoch prítomných, ktoré sa obávajú necitlivých pocitov budúcich, pamätajúc na precitlivelé pocity minulé)

Priletel malý vták:
"Napozajtra ráno zobudíš sa do sna,
zmyselnosť ktorého nie je príliš zvodná;"
presne o pol siedmej vraj zazvoní mi sen,
ten sen, čo sa tvári, že dňom rozumiem.
Schoval sa za oblak.
Prekvapený čakám, či je táto hlúposť možná,
aby človek všedný tak vzácny sen spoznal:
veď rozumieť dňom, kto to kedy videl?
Absurdna som mal vždy pravidelný prídel,
každých päť dní sedem odtrhnutých krídel.
Ani dodnes neviem, kto mi ich závidel.
Zasmial sa cez zobák - ten vták.
V sľúbený deň ráno nazrel som do toho sna,
prítomnosť ktorého vôbec nebola vhodná,
krátko po pol siedmej mi zazvonil môj sen,
dnes už som si istý, že to, čo bude, viem.
Prisnil sa mi muž, čo vidiacim zdal sa byť,
jedinému mne však nesmel karty vyložiť
a tak kým o budúcom šťastí spieval celý bál,
uprostred sály ja som sám sklamaný stál.
Potom ma zobudil vlak.
Dnes bojím sa, že chápem zmysel podivného sna,
prospešnosť ktorého je prinajmenšom sporná:
čo pomohlo mi vedieť, že vedieť nesmiem nič?
Že naďalej musím s páskou na očiach žiť?
A pravidiel prídel pokorne s úsmevom piť,
aby dlho som vydržal naslepo s vierou ísť...
Nie je mi moc milý ten môjho sna zmysel
(ľahšie by som strávil pár tajomných čísel):
nebudem môcť vedieť, čo vedieť by sa dalo,
nebesia sa rozhodli odkryť mi len málo,
nepredzvediem dni - v tom istotu mám,
toto mi mal oznámiť ten vidiaci pán.
Chápete už, prečo snom sa vyhýbam?
A že v tomto svete čudnú úlohu hrám?
Z vlaku smial sa vták.
Na záver vás prosím, skúste mi odpustiť,
že svojím nákladom i vás chcem zaťažiť:
vystrašil ma totiž môj nadzmyslový vnem,
keď k stovkám ďalší pridal sa absurdný deň.
Akosi chladne smial sa vták,
keď vlakom prelietal cez oblak.
A na celý zobák.

Requiem
(na cestu do sviatosti manželskej lemovanú priateľstvami, čo odchádzajú ešte nečakanejšie, ako prišli)

Poď so mnou - kam nepýtaj sa, neviem.
Neboj sa, poď, zahrajú nám requiem.
Krok, dva, tri - au.
Viem, bolí ťa to, že nebolí ťa nič,
len ďalej poď a kľudne si tíško krič.
Krok, dva, tri. Čau
priateľ, poď s nami tam, kde dá sa trochu žiť,
do krajiny Neviem, kde nebudú nás biť
bláznivé sudičky, čo utkali nám niť.
Počuješ to requiem? Len vlci ho môžu vyť.
Krok, dva, tri. Zjav
nám cestu, víla milá, múdru radu neskrývaj.
A ešte o jedno prosím - uvar nám silný čaj
silných spomienok, čo poženú nás ďalej;
elixír pravdy, nech sa zajtra nevraciame
tam, kde žijú tak, ako to ja neviem.
Sme smutní vlci, tak smutne vyjme requiem.
Krok, dva, tri. Au
nešťastné sa mi dnes do veršov znovu pchá
a tak sa pýtam, či snáď nie je to len hra,
že kráčame si, priatelia, do krajšieho dňa.
Nech netrápia vás otázky, čo napadajú mňa:
od bolesti hlavy tak dá sa ušetriť
a s trochou šťastia i na šťastie naraziť.
Krok, dva, tri. Čau
bratku, tak už sa lúčiš? To sa stáva.
Odpočiň si, ďalej pôjdeme len dvaja.
Jak ďaleko, to celkom presne neviem,
no nádej je, že ľudia tam žijú bez mien,
čo dávnej minulosti prezrádzajú zlosť.
Len pekne poďme, minulosti bolo dosť.
Či stojíš i ty? Tak pa pá, maj sa krásne.
Priatelia opúšťajú, kým ja sa ďalej tvárim šťastne,
aj keď prečo, to už ani sám neviem.
Bez svorky zostal vlk a tak vyje smutné requiem.
Krok, dva, tri - stop.
Teší ma ešte niečo?
Neviem.
Ďalšie smutné requiem?
Spievam teda ďalej, no dvojhlas lepšie znie.
Kde toľko trčíš, dievčatko zasnené?
Štyridsaťdva riadkov ťa popri ceste hľadám,
dvadsaťštyri rokov ti túto báseň skladám.
Ty trdlo stratené...
Láskavo čakaj ma v tej krajine Neviem,
nechať ťa samu tam, už pochopil som, nesmiem.
Cesta je pridlhá, ešte dlhšia však tieseň,
tak teda čakaj ma, nesiem ti pieseň.
Myslím toto smutne trápne requiem.
Ak nie - tak potom už vážne neviem.
Asi dospievam ho bez žien.
To requiem.
Krok, dva, tri. "Au...uuu,"
si ďalej vyje vlk cestou do krajiny Neviem.

Pššššt...
(aby sme počuli, čo nám chce povedať)

Šepkám len tichučko, počúvaj, prosím.
Umĺkni na chvíľu, vydýchni, stoj.
Cítiš to bremeno, čo na srdci nosím,
hlbokú túžbu utíšiť ti boj?

Ja dobre viem, že dušu priťažkú máš,
videl som roky, čo za tebou sú.
Pamätám tvojich sĺz, je ich až až,
no tí, čo dnes plačú, zajtra tešiť sa smú.

Odkiaľ kam nevieš, no počuť smieš hlas,
čo rozháňa búrky a zlé vlny tíši,
láskavý vietor dnes pri sebe máš,
už viac sa neboj a volaj ma Íši.*

No postoj len chvíľočku, vykupuj čas,
neblúdiš dokola, zmysel má púť.
Už videl som stratiť sa primnohých z vás,
teba však prosím, skús dobehnúť...

* Íši hebr. môj muž, starozákonný slovný obrat popisujúci Boha vo vzťahu s Izraelom, ktorý mal formu manželstva.

Polnočný rebel
(punk's not dead)

Byť rebelom, keď mnohé svetlá hasnú,
byť rebelom a pravdu predstaviť.
Byť rebelom, čo príčinu má jasnú,
byť rebelom, no srdce nestratiť.

Byť rebelom, hoc' som iba z prachu,
pamätať bytia svojho pôvod,
byť rebelom a nepoddať sa strachu,
báť sa iba toho, koho naozaj je dôvod.

Alebo sa radšej opatrne nebiť,
vždy sa múdro vyhnúť bolesti?
Nebyť ním môže znamenať nebyť;
hladko splynúť s davom tuposti.

Byť rebelom, kde treba sa však poddať,
slepej pýche nepostaviť trón,
byť rebelom, no v srdci dobre schovať,
že nejde byť tým, kým je len On.

Byť rebelom, no navždy zostať Tvojím,
byť rebelom, čo zlomenosti cíti boľ.
Byť rebelom, ktorému večnosť rany zhojí,
byť rebelom, verne nosiť kríža kôl.

Biť, či nebyť?

Veľkí chlapci neplačú

Veľkí chlapci vraj neplačú,
prečo teda mne do plaču je vždy,
keď požičiaš mi oči,
obnažíš ma pravdou
a ja vidím sa taký, aký som?

Veľkí chlapci už neplačú,
to iba ja zúfalo vzdychám sám,
keď sa moje srdce uzrie
v zrkadle tvojich slov
a stratí slová svojich výhovoriek.

Veľkí chlapci nech si neplačú,
ja však sa vyplačem, iba chvíľočku mi daj,
aby slzy pokánia vyplavili odsúdenie,
keď dušu mi oblieka do lži,
čo uráža tvoje odpustenie.

Veľkí chlapci keď neplačú,
ja radšej chcem múdro trúchliť ďalej,
nech so slzami nezotriem z očí to,
čo v zrkadle si mi vidieť dal
a nech nezabudnem príliš rýchlo.

Veľkí chlapci moc neplačú,
iba ak rozbil si im kráľovstvo,
kde zodpovednosť trpela
vo veži dobre strážená
už mnoho, mnoho dní.

Veľkí chlapci dnes neplačú,
ale za všetkých ťa prosím,
priveď ich k plaču teraz,
nech slzy netečú im zajtra,
keď už nebude ich treba.

Veľkí chlapci viac neplačú,
pretože ty sám si slzil za nás
a potom zostúpil si zas
a zotrel nám slzy z očí.
A my?
Znovu plačeme vďačnosťou.
Ticho plačeme vďačnosťou.

Prosím
(prosme, kým počúva)

Stála za oknom a pozerala sa na svet.
Hriala ju detská vďačnosť za bezpečie,
čo jej poskytovala záclona z mihalníc, ktorá ju skrývala.
Vďaka za záclony.
Sledovala ten podivný čiernobiely svet vonku
a z jej vnútra sa pomalinky vylieval tichý plač bez sĺz.
Vďaka za farby,
aj keď sú len dve, čierna a biela.
Ulicou kráčal muž s výrazom tváre
zrovna tak čiernobielym ako všetko okolo.
Už oddávna nosil len tento jeden výraz,
tie farebné sa mu niekam stratili,
spolu s vojačikmi z cínu a sklenenými guľôčkami.
Vďaka za guľôčky. Vďaka za vojačikov aj za výrazy tváre.
Aj za tie stratené.
Za tie stratené najviac.
Bez sĺz plakala a bez slov prosila:
"Vylejte niekto aspoň trochu farieb na tú ulicu
a kľudne zašpiňte aj toho bezchybne čiernobieleho pána,
potom si možno spomenie, kam odložil tie cínové spomienky."
Vďaka za spomienky.
Za tie kovovo chladné a cínovo bezcitné,
aj za tie, čo sú cítiť bolesťou.
Za tie najviac, bolia trochu farebne.
Stála tam už dosť dlho, presne dva tucty rokov.
Alebo dvanásť párov; dvanásť krát
čierny rok - biely rok, čierny rok - biely rok...
Iba prvých pár rokov malo trochu farieb naviac,
spomenula si, že vtedy tiež mala guľôčky
a dokonca aj pexeso. A boli farebné.
Vďaka za čas, vďaka za život, vďaka za svet.
Aj keď stratili farebnosť detstva.
Snáď nie navždy.
Tá myšlienka dochutila jej vďačnosť štipkou nádeje
a tak sa znovu mlčky modlila:
"Len trošičku farieb, prosím. Aspoň na túto ulicu,
keď už nie na celé mesto. Aspoň na tento baráčik,
keď už nie na celú ulicu. Moc prosím."
Pod oknom teraz prechádzala žena, tiež len dvojfarebná, bez života.
Po chvíľke sa jej stratila z dohľadu, no z diaľky ešte znel
klepot jej podpätkov o dlažbu ulice.
Mimovoľne sa do neho započúvala a zrazu ju bolestivo preniklo
poznanie pravdy - aj tie podpätky klepú čiernobielo.
Raz, dva, raz, dva...
Čiernobiele podpätky v ústrety čiernobielemu koncu.
Keď pochopila, kam kráčajú žena i muž,
prepukla v hlasný plač, stále ešte bez zbytočných slov,
no teraz už s nevyhnutnými slzami.
Bola síce len dušou, zrazu však dokázala plakať.
Plakať mnoho sĺz za čiernobielosť sveta.
Plakala a plakala, dlho a vytrvalo,
možno ďalších dvadsaťštyri rokov.
Jej sĺz bolo toľko, že cez ne ani nezbadala,
ako sa nad domom objavil namodralý oblak.
Stále nemusela hovoriť, slzy vraveli všetko, čo bolo treba.
Nad ulicou zastal oblak zelený a od ďalekého obzoru sa k mestu blížil červený.
A žltý a hnedý. A mnoho ďalších, všetky krásne sýtych farieb.
Čím viac sĺz, tým viac oblakov.
Ešte stále ich nevidela, ale jej nárek začal ustávať, vzlyky tíchnuť
a slzy schnúť.
Po chvíľočke prestala plakať úplne a utrela si tvár.
Oči však mala zavreté, bola vyčerpaná bolesťou.
Bolesť premohla vďačnosť i nádej, tie už necítila.
A potom ju niečo vlhké pobozkalo na pery.
A znovu, na tvár aj na čelo.
Všetky oblaky sa stretli nad mestom
a najskôr z modrého, no potom i z ostatných oblakov
začal padať dážď, teplý a výdatný.
Prišiel takmer neskoro, ale prišiel. A pršal.
Takmer neskorý dážď.
Pršal všade a všade, kde pršal, sa začali objavovať
dávno zabudnuté farby.
Jeho kvapky prenikali skrz naskrz celým mestom,
nezadržali ho múry domov, obchodov, úradov, barov ani divadiel.
A nezadržali ho ani múry továrne na farby,
ktorá bola už roky mimo prevádzky.
Pršal všade a pršal život.
Pršal aj do nej, do duše a pršal tak dlho, až vyplavil
i bolesť, ktorá ju po celé tie roky premáhala.
A mnohokrát takmer premohla.
Znovu zavrela oči a s bezhlasným 'ďakujem' tíško a uspokojene
vydýchla a vydala sa v ústrety slnku,
ktoré zažiarilo slávou na ďalšom oblaku.
A dážď pršal a pršal ďalej, až kým sa ho nedotklo prichádzajúce slnce
a nenamaľovalo s ním tak, ako kedysi dávno po inom veľkom daždi,
dúhu, plnú farieb.

Iba na chvíľu...

Tak už mi zas na chvíľu chutil život,
čo zvykol napájať ma octom.
A už len trochu som sa díval krivo
na tých, čo ho dožívajú s poctou,
bez strachu sĺz a duše nemocí.
Dnes však znovu cítim sa jak v cele,
keď si tu ležím, trápne bezmocný
a spoza mreží skúšam sa tváriť smele.
Trochu posmutnelo si tu ležím,
tupo pozerám sa do neba
a pýtam sa, kam to vlastne bežím.
Radšej sa tuším zavriem do seba.
a poctivo zožnem verný smútok,
ktorý tento rok som nezasial.
A až raz zvládnem smútku útok,
pyšne stúpnem si na piedestál
a k slávnym sa tak pridám hrdinom,
čo so životom vedia zatočiť.
Zatiaľ však nepoddám sa snom,
zo smútku sa nedám vyrušiť
smiešnou predstavou, že je možné
svoj život si múdro riadiť sám.
Fakt si myslíte, že je hrozné,
žiť si život divadelných drám?

Work & holic

- rob len rob len rob
slúž nám slúž tak slúž
raz bude z teba muž
čo nebude myslieť - už
pracuj
pracuj
vykrúcaj
sa zo všetkého čo
znižuje tvoju produkciu
pracuj v lete
pracuj v zime
kdekoľvek aj na komíne
domu svojich snov
sny sa menia v dym
nauč sa rátať s tým
že u nás to už raz tak chodí
neurobíš víno z vody
len tvrdá práca je vec správna
hodnotná
prospešná
za úspech ti sama ručí
toto sa musíš, synku, učiť -
vraveli dookola hlasy
čo pozvoľna zabúdali žiť
ani vo sne netušiac
že chúďa chlapča
radšej dávno ohluchlo

Niekedy

Bol si už stratený v pralese duší?
Spievali ti už šelmy do uší?
Vstupuješ ako ja do citov džungle?
Mrazí ťa tiež ten strach, že môžeš tam umrieť?
Džungľa je zlá a prales je dravý,
nemysli si, chlapče, že vyjdeš zdravý,
šelmy sú zúrivé, hlad asi majú,
preto ten temný tón, v ktorom spievajú.

Ak sa chceš zachrániť, začni tiež spievať,
pridaj sa k chorálu a prestaň vyčnievať.
Spievaj a tlieskaj, že prales je skvelý,
čo na tom, že v duši máš čierne diery?
Tie zvonku nevidieť, len povrch nech svieti,
kľudne si usychaj, no úsmev maj svätý,
vnútrom buď šelma, hoci tvárou si dieťa,
prastarý les potom snáď nezožerie ťa...