Jaroslav Ondráš

OBČIANSKA MENŠINA

Stretli sa jedného pekného letného dňa v jednom nemenovanom pohostinskom zariadení priatelia z mokrej štvrte. I slovo dalo slovo, a zhodli sa všetci na tom, že ako občania sme voči politikom v menšine.

" Prečo si nezaložíme Stranu občianskej menšiny? " Zrúkne zrazu jeden z kumpánov. Netrvalo dlho, asi tri pivá, a na svete bol koncept aj stanovy novej strany. Predsedom sa stal najmúdrejší člen pivného komanda. Bol ním bývalý právnik, dnes bezdomovec Jano, ktorý miloval pohárik viac,ako svoju prácu. Tak začala naša milá strana fungovať. V priebehu niekoľkých mítingov v blízkych aj vzdialenejších zariadeniach rôznych cenových skupín strana získala množstvo nových, dovtedy zväčša bezpartajných členov. Prvé celoslovenské( a určite aj celosvetové) zhromaždenie členov a priaznivcov strany sa muselo konať na miestnom futbalovom ihrisku, kde si miestny krčmár otvoril stánok s čapovaným, nemiestnym pivom. Do stanov novovzniknutej strany bol schválený článok, hovoriaci, že strana je proti všetkým politikom bez rozdielu veku, národnosti a pohlavia. Zároveň sa uzniesli, že žiadny politik nie je v ich strane žiadúci, a ak sa tam už ocitne, musia ho okamžite vylúčiť. Zrazu povstal miestny poslanec okresného zastupiteľstva a mávajúc pollitrovým pivovým pohárom takto ziape na naše milé zhromaždenie:" Ľudkovia, a či vy viete, že predseda každej politickej strany sa stáva automatic- ky politikom ?" Po tomto výroku bol predseda novej strany okamžite vylúčený. Predsedom sa stal koktavý Ignác...

Posledným, kto na ihrisku zostal, bol starý Mišo, ktorý, pochopiac, že teraz je jediným členom a zároveň predsedom Strany občianskej menšiny ON, vylúčil zo strany aj sám seba a odišiel tackavým krokom do miestneho hostinca.

SPRÁVA VO FĽAŠI.

Bol krásny,vlahý večer. Spokojný s dobrou večerou si len tak kľudne hoviem pred televízorom a pozerám so svojou drahou polovičkou Milionára. Práve, keď sa ten chmuľo, ktorý sedel v horúcom kresle, nádherne smažil vo vlastnej šťave, lebo nevedel odpoveď na otázku za 5.000,-, mi popred nos preletel šialenou rýchlosťou holub. Preletel otvorenými dverami do chodby a tam padol priamo do mojej novej topánky! Keď som, síce nerád, vstal z kresla, moja manželka, promovaná zdravotná sestra, ho už zdvihla a položila v kuchyni na stôl. Okamžite pribehla aj moja svokra ( kde by tá už mohla chýbať). Začali sme vášnivú debatu, kde sa ten vták mohol zobrať v našom byte. Vrátil som sa do obývačky, kde som zbadal, že v horúcom kresle sedí krásna mladá dáma a práve odpovedá na otázku, ktorá jej nesedí. A vtedy som to zbadal! V stene našej obývačky bola diera, ktorá tam nemala čo robiť! Zatiaľ v kuchyni manželka spolu so svojou mamičkou oživovali toho opereného votrelca. Manželka práve vkladala vtáčiu hlavu do svojich úst (aspoň vydezinfikovať ho mohla) a začala s dýchaním z úst do zobáka. Po polhodine márnej snahy to vzdala. Moja svokra medzitým zametala tú spúšť v obývačke( v kresle ešte stále sedela tá krásna dáma), lamentujúc nad toľkou škodou. Zrazu manželka dobehla aj s mŕtvym holubom za nami a ukazovala nám puzdro, ktoré mal pripevnené na pravej nohe. Bez meškania som ho otvoril a vytiahol som správu, ktorú som tam našiel( krásnu dámu práve vystriedal nejaký postarší playboy). Na pásiku papiera bolo čierne na bielom :
" Vážený pane, keďže sme Vás nemohli inak zastihnúť, posielame Vám správu potrubnou poštou. Nakoľko ste nezaplatili inkaso, urobte tak prosím do siedmich dní od doručenia tohto oznamu. POŠTOVÝ ÚRAD.
Okamžite som si bežal skontrolovať, či som zaplatil za vodné a stočné. Veď čo keď sa vodári rozhodnú poslať mi správu cez vodovod vo fľaši!!!

Láska na prvý pohľad.

Bol krásny, slnečný, jesenný deň. Slniečko hrialo, akoby nezbadalo, že leto sa už dávno skončilo. A vtedy som ju zbadal. Stála tam na okraji cesty taká opustená, smutná. Až mi vyrazilo dych. Úplne ma oslnila, akoby sa slnečné lúče odrážali od nej priamo do mojich očí. Zatúžil som po nej, ako malé dieťa po vysnívanej hračke. Tvárila sa, akoby na niekoho čakala. Nemohol som odtrhnúť oči od jej ladných kriviek. A tie kukadlá. Až ma zabolelo, že nie je len moja. Bože, ako jej tá červená pristala. Chcel som ju! Aspoň na chvíľu. Aspoň raz sa jej dotknúť! Niečo ma k nej neodolateľne priťahovalo, akoby bola jeden obrovský magnet, a ja len taký nepatrný špendlík. Ale čo keď k nej pristúpim a objaví sa ten, na ktorého tu už tak dlho čaká? Pomaly sa vzdialenosť medzi nami skracovala. Zdalo sa mi, že ma láka, aby som to skúsil. V ústach som mal tak sucho, že aj Sahara by sa mohla hanbiť. Zato tričko som prilepené na chrbte od potu, ktorý mi tiekol potokmi od napätia. Nedalo sa nič robiť, bol som do nej nenávratne zamilovaný. Ja, ktorý som sa hanbil prihovoriť aj vlastnej manželke, sa teraz zakrádam k tej kráske v červenom! Kto by tomu uveril? Ale čo, tá hanba mi za to stojí. Len sa jej dotknem, prihovorím. Nežne ju pohladkám. Už som blízko, veľmi blízko. Vtom sa zjavil taký chlapčisko, ešte ani chlap to nebol. Taký usmrkanec! Snáď tu nečakala kvôli nemu? Vtom k nej pristúpil, nežne sa jej dotkol a ... Nie!, chcelo sa mi skríknuť. Prečo neprišiel aspoň o chvíľu neskôr? Mal som pocit, akoby tými rukami, ktorými sa jej dotýkal, zároveň trhal moju dušu na márne kusy. Premeškal som to! Mladík už medzitým sedel na jej krásnom, čiernom, koženom sedadle, naštartoval ten technický zázrak a odišiel.A s ním akoby odišiel aj kus zo mňa. Takú motorku, ako bola ONA, určite už nikdy viac neuvidím!

O malom človiečikovi.

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden malý človiečik. Ale skutočne bol taký malý, že ho všetci neustále prehliadali. Ale, ako to už v rozprávkach chodí, aj k nemu raz, celkom nečakane, zavítalo šťastie. Nie, nestretol kúzelného starčeka, ani dobrú vílu, ba ani zlatú rybku nechytil.Stretol však bývalého spolužiaka, ktorý bol dnes vyhláseným a úspešným pánom podnikateľom. I sadli si oni spolu k šálke dobrej kávy a rozprávali sa, ako sa komu dnes vodí. Pán podnikateľ sa vychvaľoval, na akom aute sa vozí, akú má krásnu vilu, manželku, ako sa mu dobre darí a aké má veľké plány do budúcnosti. Náš neborák človiečik mal pocit, že je ešte menší, ako bol pred chvíľou. Po hodnej chvíli, keď sa podnikateľ vyrozprával, pýta sa on toho nášho chudáka, ako sa má on. I hodí náš panáčik rukou a sťažuje sa, aký je on malý. Aj bytík v paneláku má celkom maličký, ledva sa tam s manželkou a deťmi pomestia. Zrazu ho priateľ, ktorému zvoní asi dvadsiatytretí mobil, preruší a hovorí mu, že musí súrne odísť, ale že si nemá zúfať, že s tým niečo urobia. Dohodli si teda stretnutie na druhý deň ráno. Ráno sa človiečik s radostným očakávaním usadil do veľkého kresla, ktoré stálo oproti veľkému spolužia- kovi. Ten ho uhostil veľkou kávou a ponúkol mu miesto zástupcu vo svojom podniku. I nastúpil človiečik do novej funkcie a od tej chvíle stále len rástol a rástol. Aj auto si kúpil (a veľké), aj ten malý bytík za väčší vymenil. Zrazu sa mu zdalo, že je veľký, taký veľký, aký vždy túžil byť. Až raz ... Do podniku prišla kontrola z daňového úradu. Náš, teraz už veľký človiečik, zrazu zistil, že nie je všetko také pekné, ako vyzerá. Zistili sa nezrovnalosti, ktorých bolo viac ako dosť. A ajhľa, na všetkých dokladoch, ktoré neboli v poriadku, bol podpísaný on. Zrazu sa začal zmenšo- vať , a zmenšovať, a zmenšovať, až sa úplne stratil. Stratil sa na niekoľko rokov, ktoré bude musieť stráviť v druhej nápravnovýchovnej skupine. A namiesto zvončeka sa ozvalo sudcovské kladivko a rozprávky bol koniec.

Moja životná láska.

Mal som ho rád vždy. Už keď som bol malý chlapec, tak som sa s ním potajomky priatelil. Rodičia sa o tom samozrejme nemohli dozvedieť, lebo by ma boli zdrali tak, že by som si týždeň nesadol na stoličku. Koľko krát som takto s ním potajomky sedel a rozmýšľal som, aké to bude, keď budem raz veľký a nebudem sa musieť so svojim priateľstvom k nemu skrývať. Takto som pomaly, nebadane vyrástol a moja láska k nemu bola ešte väčšia,ešte náruživejšia. Koľko nocí som s ním prebdel. Zaspával som až nad ránom, úplne vyčerpaný. Samozrejme, že ráno som potom nemohol vstať do práce. Prišlo to, čo raz muselo prísť. Vyhodili ma z práce. Zostal som bez peňazí a takmer som o svoju lásku prišiel. Áno, za to, aby som sa sním mohol stretnúť, som musel zaplatiť. A lacný veru nebol. Pokiaľ som pracoval, dalo sa to ešte zvládnuť. Ale teraz, bez príjmu!?! Naše stretnutia, predtým také časté, boli teraz čoraz zriedkavejšie. Našiel som si novú prácu. Nebolo to žiadne terno, ale mal som zasa peniaze. A tak sme sa začali znova stretávať. Až raz som to prehnal. Po jednej takej prehýrenej noci som spadol pod auto. Moja mama sa na to už nemohla pozerať, a tak hneď, ako som vyšiel z nemocnice, zobrala ma do protialkoholickej liečebne. Dlho som sa potom so svojim priateľom nevidel. Ale už som vonku. Dnes ma pustili. Moje prvé kroky povedú do obchodu, kde si kúpim ten najlepší alkohol - môjho najlepšieho priateľa, moju životnú lásku. Tentokrát si ho už zobrať nenechám, budeme spolu až do smrti. V dobrom aj zlom.

Deň dovolenky.

Na druhý deň som potreboval ísť na úrad vybaviť rodinné prídavky a k policajtom prepísať auto. Keďže ma kolegovia v práci informovali, ako to chodí, zobral som si na celý deň voľno. Budík som si nastavil na štvrtú hodinu ráno, aby som sa mohol zapísať na dopravnom inšpektoráte do poradovníka. Večer som si ľahol skôr, aby som bol ráno vyspatý. Zaspal som takmer ihneď.
Prišiel som k policajtom a bol som prvý. Pri okienku bola príjemná mladá dáma, ktorá mi zobrala papiere dnu a krásne sa pritom usmievala. Za päť minút sa okienko otvorilo a tá istá mladá práporčíčka mi podávala moje doklady aj s novými značkami. S úsmevom mi popriala krásny zvyšok dňa a zavolala ďalšieho. Nebolo ešte ani osem hodín. Prišiel som na úrad, kde sa vybavovali rodinné prídavky. Čakali tam dvaja ďalší ľudia. Otvorili sa dvere a zavolali nás všetkých dnu. Staršia, veľmi príjemná pani mi zobrala potvrdenia a ochotne mi pomáhala pri vypisovaní tlačiva a žiadosti. Za desať minút som bol vybavený. Vyšiel som von a zistil som, že je pol deviatej a ja stihnem ešte prísť načas do práce. Ušetrím si deň dovolenky a mám všetko vybavené. Práve som odchádzal spred úradu, keď ..... zazvonil budík a ja som zistil, že sú štyri hodiny ráno. Navnadený krásnym snom som vyrazil do ulíc. Keď som poobede o pol piatej preberal doklady od nevrlého starého poručíka, pochopil som, že krásne sny do tohto sveta nepatria.

TATÁRI V ŽILINE.

Konečne sa manželke podarilo presvedčiť ma, aby som išiel zaplatiť šeky, ktoré svojou výškou a tvarom začali pripomínať šikmú vežu v Pise. Vyrazil som teda do mesta, odhodlaný vykonať svoju úlohu a dosiahnuť mier a pohodu v našom byte, ktorý pripomínal rozmermi skôr kočovnú maringotku a kde sa nebolo kam schovať pred jej výčitkami. V depresívnej nálade som dorazil do centra. Blížiac sa k miestu činu, zakúpil som si od miestneho, hulvátskeho a vulgárneho kamelota miestne, ťažko čitateľné noviny len preto, aby ma prestal prenasledovať a aby som mal od neho pokoj. Vzďaľoval som sa od neho rýchlym krokom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Pribylinec. Prešiel som okolo posledného rohu a v tom momente som skamenel na mieste ako povestná Lótova žena. Pane Bože, pomyslel som si, opäť nás prepadli ! Už niekoľko storočí uplynulo od tých čias, čo nás naposledy okupovali. To snáď nie je možné ! V dnešnej, civilizovanej dobe ? Ale boli tam. Tatári ! Mal som pocit, že čas sa vrátil naspäť. Pred Žilinskou poštou totiž stál obrovský zástup počerných a čudnou, mne neznámou rečou hovoriacich ľudí. Vyzerali, akoby čakali len na pokyn, aby sa vydali na víťazný pochod do ulíc nášho mesta. Nie som veru žiadny hrdina. Mal som pocit, že srdce mi chce povedať zbohom a vybehnúť z mojej hrude, neznámo kam. Dal som sa preto na rýchly, taktický ústup. Zobral som to najkratšou možnou cestou k najbližšej, ďalšej pošte, ktorá sa nachádzala vedľa železničnej stanice. Manželkin pokyn som musel bezodkladne splniť. Dostal som sa až k obchodnému domu TESCO, keď som si spomenul, že manželka spomínala, aby som kúpil cukor a múku. Vošiel som teda dnu a prechádzal som uličkami medzi regálmi, keď zrazu proti mne vyrazila ďalšia skupina týchto okupantov. Obrátil som sa rýchlo v uličke a myslel som, že ma odvezú. Boli aj tam. Nebolo vyhnutia, musel som sa rýchlo prebiť. Neuľahčili mi to, musel som sa pretláčať pomedzi ich ženy a deti, ktoré som považoval za menej nebezpečných súperov. Našťastie sa nič nestalo, len som sa chvíľu cítil ako citrón v lise na ovocie. Múku, ani cukor som už radšej nekupoval, rýchlo som vybehol von a ponáhľal som som sa po Masaryčke smerom ku stanici. Keď som si konečne vydýchol, niečo veľké na mňa odzadu skočilo. Tak, a už je to tu, pomyslel som si zdesený. Pot sa mi lial po chrbte ako Niagara. Bol to však len kolega, ktorý sa len tak potĺkal po meste. Pozval ma na pohárik niečoho ostrejšieho, a keďže som to potreboval, neodmietol som. Zašli sme si na terasu v pasáži. Konečne som sa upokojil a vychutnával som si svoj drink a cigaru, ktorú mal kolega vždy poruke. Kolega chcel zaplatiť, čo som však rezolútne odmietol. Vyhlásil som, že som rád, že som ho stretol. Potreboval som sa upokojiť, a on mi pomohol, preto ho určite nenechám ešte aj platiť. Siahol som do vrecka po peňaženku a celý zdesený som vykríkol. Zistil som, že vrecko, kde som mal peniaze na všetky tie účty, je prázdne. Pochopil som, že s tou inváziou do nášho mesta som mal pravdu. Tým Tatárom (alebo to neboli Tatári? Aby som niekoho neurazil !) nestačili ich sociálne dávky, ktoré v ten deň fasovali, a na ktoré sme prispievali všetci. Oni mali pocit, že prispievam málo, tak si zobrali sami pre istotu všetko. Ako však teraz manželke vysvetlím, že účty zostali nezaplatené a peniaze sú fuč ?!? Ešte šťastie, že kolega nestihol odísť. Ten pochopiac, že situácia je vážna, objednal ďalší koňak, pre istotu dvojitý, s poznámkou, že to všetko rád zaplatí. Len škoda, že nie aj moje účty.

Z DENNÍKA POŽIARNIKA.

PONDELOK
Volal mi sused Jožo, ktorý býva na hornom konci Veľkej Malej. Nahlásil, že u nich horí. Po dvoch hodinách som naštartoval výjazdové vozidlo a vyrazil som. Keď som sa dostal na miesto, zistil som, že Jožovi horí termín na odovzdanie majetkového priznania. Pomohol som mu ho vyplniť. Za to ma pozval do pivnice, kde mal zásobu čerstvo vypáleného calvadosu. Asi som sa vrátil do požiarnej zbrojnice.

UTOROK
Začal som tmeliť a lakovať poškodené auto. Už nikdy nebudem piť s Jožom! Musel som si požičať väčšie kladivo, aby som mohol vyklepať blatník. Auto je znova v poriadku. Prijal som telefonát od miestneho krčmára Lojza. Auto som naštartoval už po pol hodine. Okamžite vyrážam. Na mieste zásahu, v našej útulnej krčme, som videl, že to bude asi vážne. Všetci boli zbehnutí okolo jedného stola. Keď ma pustili, zistil som, že starosta spadol pod stôl, kde sa vzpriečil a nemohli ho vytiahnuť. Za pomoci vyprosťovacej hydraulickej techniky sme ho odtiaľ dostali. Manželka si ho následne odviezla na fúriku domov. Krčmár ma z vďačnosti pozval na pohárik.

STREDA
Ráno som sa vrátil z výjazdu z miestnej krčmy. Opäť som opravoval auto. Ani s krčmárom už piť nebudem. Poobede som sa musel do krčmy vrátiť, zabudol som si vyprosťovák.

ŠTVRTOK
Asi som sa vrátil v noci. Auto som nepoškodil, lebo som sa v noci netrafil kľúčom do zámky. Musím ho ísť vyzdvihnúť. Auto je už v garáži. Volajú ma k nehode na dolný koniec Veľkej Malej. Štartoval som iba hodinu. Vyrážam. Našiel som miesto nehody a vidím, že škodovka starého Miša je zaparkovná o stĺp verejného osvetlenia. Odťahujem auto k nám do garáže. Mám fušku. Opravujem škodovku. Ani so starým Mišom už nebudem piť.

PIATOK
Konečne požiar. Vyrážam takmer okamžite. Hneď ako som naštartoval. Nie je to ďaleko. Horí susedova drevená latrína vzadu za domom. Oheň sme uhasili. Sused vybehol z latríny celý mokrý s fajkou v ústach a strašne nám vynadal. Možno bol v šoku. Neponúkol mi nič na pitie. Už k nemu hasiť nepôjdem.

SOBOTA
Mám sanitárny deň. Od rána som upratoval. Na tri krát som odniesol prázdne fľaše do obchodu. Dali mi za ne hneď plné. Odniesol som si ich naraz. Kým som ich otvoril, bol som v potoku doplniť vodu do auta.

NEDEĽA
Zavítal som domov. Žena ma neprivítala. Zobral som si čisté prádlo a vrátil som sa naspäť. Nebol žiadny výjazd. Bol som v obchode doplniť tekutiny do chladničky. Vyrazil som na cvičenie. Trénoval som na miestnom cintoríne, kde bolo stále čo hasiť. Ľudia mi nadávali. Už nepôjdem hasiť k nikomu. Aj tak mi prestalo štartovať auto. Bol tu starosta kvôli cintorínu. Vyhodil ma. Asi potrebuje miesto pre syna. Žena ma odviezla domov na fúriku.

LEKÁR PRE PÁNA PREZIDENTA.

Mal som operačný deň. Začínali sme ráno hysterektómiou, potom apendix, a tak to šlo až do neskorého popoludnia. Posledná operácia bola operácia žlčníka u staršej panej, ktorá mala už dlho problémy. Prišla z domova dôchodcov, odkiaľ ju v poslednej chvíli poslal lekár, ktorý bol tiež dôchodcom. Bol som unavený, tak som si dal rýchlu kávu a cigaretku. Vošiel som na sálu, keď pacientka už spala. Operovať som začal presne o 16,00. Bol som tak zabratý do zákroku, že som nevnímal čas, ani ostatných na sále. V ušiach mi znel Haydnov koncert, pri ktorom som rád pracoval. Bol som skutočne veľmi zaujatý a zamyslený. Spamätal som sa, až keď som pacientku zašíval. Mohol som už len do záznamu nahlásiť, že pitva skončila o 18,30. Pochopil som, že tento "malý" omyl asi nebude primárovi po vôli. Ráno mi bolo oznámené, že mám až do odvolania zákaz vykonávať operačné zákroky. Až do prešetrenia budem mávať služby na pohotovosti a na chirurgii. Na oddelení som sa radšej moc neukazoval. Všetci sa na mňa pozerali ako na kanibala. Na chirurgickej ambulancii som si tiež moc neoddýchol. Bral som väčšinou nočné služby, ktoré kolegovia nemali príliš v láske. Mne, ako slobodnému, to bolo jedno. Dni, alebo skôr noci, sa striedali. Tento stereotyp ma ubíjal. Požiadal som teda o preloženie na patológiu. Pravdepodobne moja prax s pitvou na operačnej sále mi pomohla, aby som už za dva dni bol na novom pracovisku. Noví kolegovia ma prijali viac, ako srdečne. Moja povesť ma predbiehala, kamkoľvek som vkročil. Opäť som mával nočné služby, ktoré na tomto oddelení boli väčšinou pokojné. Až raz... Služba priviezla mladú ženu, ktorú len 15 minút predtým vyhlásili na sále za mŕtvu. Keďže sme mali málo práce, rozhodol som sa ju pitvať okamžite. Asistent mi ju pripravil a ja som sa dal do práce. Maximálne som sa sústredil a chytil som do ruky skalpel. Pitevňou zneli tóny majstra Haydna. Bol som tak zaujatý a zamyslený, že prvý rez som robil úplne automaticky. Pracoval som rýchlo, aby som to mal čím skôr za sebou. Spamätal som sa, až keď asistent vykríkol a omdlel. Pozrel som rýchlo na zem, či si neublížil a vrátil som zrak naspäť na stôl, kde ležalo telo mladej ženy. V otvorenom hrudníku, ktorý sa pravidelne dvíhal a klesal, bilo rytmicky srdce, ktoré som pravdepodobne tesne predtým masíroval. V zamyslení som totiž úplne zabudol, že mám robiť pitvu. Mladá žena bola našťastie ešte v narkóze z predošlej operácie. Za okamžik dobehli sestry a lekári z oddelenia a odviezli ju. Na druhý deň som sedel u riaditeľa . Oznámil mi, že nemôžem ďalej pracovať v jeho nemocnici, lebo sa neviem sústrediť na to, čo mám robiť. Chápal som ho a dohodli sme sa na tichom rozchode s nie malým odstupným a vynikajúcimi odporúčaniami. Už som mal aj plán, kam teraz pôjdem. Dopočul som sa, že prezident Schuster hľadá nového osobného lekára..... Pri jeho zdravotnom stave určite neodmietne niekoho, kto dokáže prebrať k životu aj mŕtveho.

ZEMIAKOVÁ BRIGÁDA.

Bol to obrovský lán poľa, na ktorom boli nasadené zemiaky. Patrilo družstvu, ktorému sa nevedno odkiaľ podarilo zobrať peniaze na výsadbu. Bolo situované v tichom údolí, obkľúčenom horami, ďaleko od najbližšej dediny. Zemiaky ešte neboli celkom zrelé, ale už im k tomu moc nechýbalo. Zvláštne bolo len to, že ho nikto nestrážil. Ale pri tom, koľko majú poľnohospodári dnes financií, to vlastne až také zvláštne nebolo. Bol som na postriežke, lebo prišla hláška, že sa na okolí pohybuje starý diviak. Dúfal som, že ho dostanem. Bola by to krásna trofej do mojej zbierky. Už bolo neskoré popoludnie, keď pri zemiakovom poli zastavil autobus. Pozeral som zvedavo, čo sa bude diať. Z autobusu začali vystupovať ľudia. Každý z nich mal v jednej ruke motyku a v druhej košík. Rozišli sa po brázdach a začali kopať zemiaky do pripravených košov. Družstevníci sa asi rozhodli začať so zemiakovými brigádami skôr. Celkom som ich chápal, konkurencia je dnes veľká a kto skôr príde, ...Zvláštne bolo len to, že začínali takto neskoro popoludní. Asi išli rovno z práce. Prestal som si ich všímať a ďalej som obchádzal rajón kvôli svojmu diviakovi. Asi po dvoch hodinách som sa dostal znova k tomu istému poľu. Tentoraz však z druhej strany. Brigádnici stále kopali, aj keď sa už stmievalo. Bola však jasná obloha a vychádzal jasný mesiac v splne, takže bolo vidieť doďaleka. Pri autobuse sa už kopili nakopané zemiaky vo vreciach. Práve vtedy som ho zbadal ! Bol neďaleko mňa a rýpal sa v hriadkach. Krochkal a grúlil, že ho bolo počuť snáď až do najbližšej dediny. Strhol som pušku z pleca a vypálil som dve rany priamo do diviačieho srdca. Keď som pre istotu znova nabíjal, postrehol som, ako na druhom konci poľa brigádnici utekajú do autobusu aj s nakopanými zemiakmi. Akonáhle bolo všetko a všetci dnu, autobus vyštartoval tak rýchlo, že ani Schumacher by sa za to nemusel hanbiť. Zdalo sa mi to čudné, ale venoval som sa svojmu kapitálnemu úlovku. Kanec bol strelený čisto a bol mŕtvy skôr, ako padol na zem. Vzdal som mu posledný hold, ako to tradície kážu a zavolal som mobilom priateľa s autom, aby pre nás prišiel. Diviaka sme doma spracovali a ľahli sme si pokojne spať. Ráno som zašiel na družstvo a oznámil som predsedovi, že diviak mu už na zemiakoch škodiť nebude. Medzi rečou som sa podivil nad brigádou, ktorá bola večer v zemiačnisku. Aké však bolo moje prekvapenie, keď predseda o ničom nevedel. Rozlúčil som sa a cestou som sa ešte zastavil v meste na trhu, aby som kúpil domov zemiaky. Keď som uvidel vysokého Róma, ako stojí pri plných vreciach a ponúka zemiaky za polovicu toho, koľko stáli u iných predajcov, pochopil som večernú brigádu, aj ten rýchly ústup "brigádnikov" po mojich výstreloch. Myslím, že na postriežku sa vydám častejšie a pušku budem mať vždy pripravenú.

SME SVETOVÍ!

Čoraz ďalej sú tie chvíle, keď sme sa otvorili svetu. Predtým sme sa otvorili iba občas, a iba niekomu. Väčšinou takým, ktorí "voňali" vtedajším zemepánom, alebo tým, ktorí si to dokázali zaplatiť. Normálnejšie však bolo v tých dobách skôr zatvárať. Vtedajším mocipánom bolo skoro jedno koho, alebo čo. Preč sú už tamtie chvíle. Z domov a bytov rozvoniavali halušky a kapusta, poprípade niečo "ostrejšie". Radosť bola prejsť sa slovenskou dedinou, alebo mestom. Dnes sa môžeme nadýchať "vône", ktorá sa šíri z rôznych čínskych obchodíkov. Alebo adrenalín. Len si predstavte, keď ste stretli kamaráta, alebo známeho. Každý bol potencionálny udavač. Dnes si to musíme nahrádzať rôznymi "adrenalínovými" športami. A tie nie sú práve najlacnejšie. Vtedy sme to mali zadarmo, a ešte sme mohli aj niečo vyhrať. Väčšinou svoju vlastnú slobodu. Dnes sme slobodní všetci. Ale tie ceny... Ale aj v tomto nám pomáhajú "voňavé" obchody našich čínskych spoluobčanov. Kedysi, keď ste oslovili na ulici kohokoľvek, určite to bol slovák ako repa. Dnes sa bez znalosti cudzích jazykov nedohovoríte ani vo svojom vlastnom meste. Ešte aj Rómovia vedeli kedysi po slovensky. A znova obchodíky, šíriace svojské naftalínové arómy. Do nich neodporúčam nikomu vojsť bez slovensko - čínskeho slovníka. Môže sa stať, že odtiaľ odídeme neobslúžení. Hlavne, ak sme tam prišli s reklamáciou. Proste otváranie sa svetu so sebou prináša aj svoje úskalia. Ale výhod to má tiež viac ako dosť. Len ich treba správne interpretovať. Ale nerád by som som sa o to pokúšal bez správneho štúdia cudzích výrazov, frazeologických obratov a metaforických spojení. Veď aj politik, keď nám chce vysvetliť výhody nového zákona, ktorý má za následok zvýšenie daní, si k tomu najíma odborníka, alebo dokonca celý kolektív odborníkov, ktorí mu za patrične vysoký honorár zdôvodnia všetko tak, aby ten, kto by sa chcel proti tomu brániť, vyzeral ako niekto, kto nemiluje dostatočne svoju vlasť a svoj národ. Veď dane sa musia platiť, aby sme sa mohli mať všetci dobre. Len škoda, že aj ja nepatrím medzi tých všetkých.

ROVNÍ, ROVNEJŠÍ, DZURINDA?

Pamätám sa, bolo to ešte na základnej škole, ako sme sa učili o tom, že neznalosť zákona nikoho neospravedlňuje, ak niečo spácha. Tiež sme sa učili o tom, že pred Bohom a pred zákonom sme si všetci rovní. Lenže naše školské osnovy vtedy ešte nepočítali s fenoménom Dzurinda (aby som nebol nespravodlivý, našlo by sa ich viac). Už dlhší čas zažívam taký divný pocit, že súčasná vládna garnitúra, rovnako, ako tá predošlá, hľadá akýkoľvek spôsob, ktorým by sa zbavila Mečiara. Chcel som veriť, že po voľbách sa Dzurindov kabinet vrhne na problémy a začne ich riešiť. Ale namiesto toho som svedkom desiatok žabomyších šarvátok, za ktoré by sa ani Tom a Jerry nemuseli hanbiť. Neuvedomujú si však, že s každou ich malou prehrou (a nebolo ich málo), získava Mečiar jedno malé víťazstvo. Začínajú nás o tom presviedčať aj jeho volebné preferencie, ktoré narástli ako geneticky zmanipulovaná fazuľa. Na obzore je však ďalšia šarvátka, ktorá môže z bývalého premiera urobiť v očiach celého Slovenska mučeníka. Jedná sa o odmeny, vyplatené svojim ministrom. Vyšetrovateľ Ivor odporučil Mečiara trestne stíhať kvôli takmer 14 miliónom slovenských korún, ktoré im vlasnoručne podpísal. Kto chce psa biť, palicu si vždy nájde. Len škoda, že pán vyšetrovateľ nepostupuje takto spravodlivo voči všetkým zainteresovaným. Z tej istej trestnej činnosti mohol byť totiž obvinený aj súčasný premiér Miky. Avšak človek, ktorý má ísť príkladom všetkým prokurátorom a kriminalistom v tomto štáte, zrazu nepochopiteľne skonštatoval, že súčasný líder našej vlády je nevinný, aj keď vyplatil svojim ministrom takmer 4 milióny korún odmien. A to vraj preto, že "nevedel o nezákonnosti svojho postupu". Taktiež, akonáhle sa o nej dozvedel, prinútil všetkých tieto odmeny vrátiť. Vytvoril snáď generál všetkých slovenských vyšetrovateľov, pán Ivor, nebezpečný precedens ? Veď na základe tohto každý zlodej v tomto štáte, ktorý niečo ukradne, môže hneď ako ho chytia, svoj lup vrátiť. Potom vyhlási, že on nevedel, že spáchal trestný čin. A okrem toho, on predsa to, čo ukradol, hneď aj vrátil. Každý vyšetrovateľ ho bude musieť, podľa príkladu svojho najvyššieho šéfa, okamžite zbaviť všetkých obvinení. Ej, bisťu, ale bude zlodejom na Slovensku dobre. Asi pouvažujem o rekvalifikácii. A vy pán Ivor by ste mohli pouvažovať o svojom postupe. Alebo je to len prejav Vašej politickej "nezávislosti" ? Chcem veriť, že nakoniec skutočne zistíme, že sme si všetci rovní (no, možno si to myslí o sebe aj šikmá veža v Pise). Alebo, žeby bola pravda niekde inde? Začínam mať zvláštny pocit okolo žalúdka, aj keď to môže byť tiež od hladu, že je to všetko vopred dohodnuté. Že sú to nejaké šarády, v ktorých je vopred známy výsledok aj víťaz. Mečiarova vláda nás dostala do... (no tam, kde sme teraz), a nastrčila nám sem na chvíľu Dzurindu. Ten nám ho bude stále pripomínať, aby sme naňho nezabudli, až sa nakoniec politicky znemožní a Vladimír sa s triumfom vráti na výslnie. Ostáva nám len čakať, kedy budú výsledky z tejto hry známe aj nám - občanom. Nakoniec, ako to vyzerá, vyšiel z celej kauzy najlepšie pán Moravčík, ktorý ministrom nedal žiadne odmeny. Nikto by ho teda nemal z ničoho obviniť. Žeby to pán premiér Moravčík nebol stihol?

INDIÁN.

Na ústredí strany vládol nevšedný šum. Nevšedný preto, že bola nedeľa. Boli tam všetci, ktorých panna Anna v tento nezvyčajný čas zastihla. Zasadačka sa rýchlo zapĺňala. Na programe mimoriadneho celorepublikového zasadnutia strany bol iba jediný bod. Panna predsedníčka všetkých privítala, aj keď odozva na to nebola vôbec srdečná. Nemali by sme sa im vôbec čudovať. Niektorí boli v pokojnom rodinnom kruhu, iní trávili veekendy na chatách a chalupách s rodinami, alebo aj bez nich. Šum dosahoval kakofonické rozmery až do momentu, keď Anička oznámila dôvod stretnutia. V zasadačke zostalo na dlhý čas ticho, akoby všetci držali minútu ticha za padlého skína. Nakoniec sa do ticha ozval ženský tichý hlas z konca miestnosti, ktorý anonymne navrhol, aby pozvali aj Janka, ktorý je na takéto veci odborníkom. Po telefonickom dohovore Anička oznámila, že bývalý predseda príde asi za hodinu. Čas, ktorý im ostával sa rozhodli prítomní využiť na občerstvenie. Poniektorí chceli iba obligátnu kávu, niektorí - národný nápoj - slivovicu. Zopár uvedomelých národniarov sa pokúšalo založiť vatru zvrchovanosti, aby si mali na čom upiecť párky. Našťastie pokusy zmaril automatický hasiaci systém. Keď nakoniec národný národniar Janko dorazil, vošiel do miestnosti, v ktorej to vyzeralo ako v Prahe počas zrazu ekonómov. Len namiesto dlažobných kociek sa v miestnosti povaľovalo zopár členov, ktorí to nevydržali a od smädu vypili súdok slivovice. Bývalý predseda bol Aničkou dôkladne oboznámený so situáciou a tiež sa v hlbokom zamyslení odmlčal. Vo vzniknutej pauze zatiaľ povaľujúcich sa členov odložili k protiľahlej stene. Konečne sa mohlo začať jednať. Prečítali list, kvôli ktorému sa zišli. Prišiel od amerického slováka, ktorý mal záujem o členstvo v strane. Zároveň s ním aj ďalších asi sto ľudí. Avšak šokujúci bol až samotný záver dopisu. Členstvo v strane podmieňovali všetci prijatím ich priateľa. Bol ním indiánsky náčelník, ktorý si vzal uvedomelú americkú slováčku, a ktorého meno v preklade znelo Veľká prázdna ruka. Po dlhých rozpravách a pripomienkach nakoniec všetci súhlasili s podmienkami, za ktorých sú ochotní prijať do svojich radov aj Indiána. Hlasovanie bolo jednohlasné, nakoľko aj indisponovaným kolegom boli zodvihnuté ruky. Janko, spoločne s pannou novou predsedníčkou, nakoniec skoncipovali odpoveď, ktorú pošlú do zámoria. Stálo v nej, že nemajú námietky proti jeho členstvu, ak splní niekoľko "malých" podmienok. Tu je v krátkosti niekoľko z nich :
1.) Náčelník si nechá naočkovať chorobu, ktorou trpí Michael Jackson, aby mu zbelela jeho červená pokožka,
2.) naučí sa perfektne slovensky a nemecky, aby mohol čítať Main Kampf v originále,
3.) zúčastní sa aspoň desiatich stretnutí prívržencov hnutia skíns, a to v jeho slávnostnom náčelníckom oblečení,
4.) nechá si ostrihať svoje dlhé vlasy na dĺžku asi troch milimetrov.
Mohol by som pokračovať ďalej, ale bolo by to zbytočné. Indián totiž kvôli farbe svojej pokožky neprežil už prvé stretnutie so svojimi novými, holohlavými "priateľmi". Predsedníctvo strany zaslalo americkým priateľom kondolenciu, ktorú mali pripravenú už od toho pamätného mimoriadneho stretnutia, s pripomienkou, že v budúcnosti radi prijmú aj iných indiánskych členov a nebudú sa brániť ani iným rasám za rovnakých podmienok. Americký rodáci sa stali riadnymi členmi strany a Janko sa stal za odmenu ďalším čestným predsedom strany. Panna predsedníčka Anička už avizovala aj ďalšie mimoriadne stretnutie, tentokrát na tému "Rok má 54 týždňov". Už dnes verí v hojnú účasť( nakúpila viac súdkov kvalitnej slivovice).

OBLEČTE SI DRESY...

Na našej politickej scéne to začína vyzerať ako na futbalovom ihrisku. Alebo som len zaspal čas, a vyzerá to tam tak už dávno ? Je to možné, ale kedysi bolo aspoň jasné, kto hrá s kým a kto proti komu. Boli dva tábory, nazvime si ich trebárs koaličníci a opozičníci. Hralo sa na dve bránky. Hra bola jasná a spoluhráči si navzájom prihrávali. Divák, pardon občan na prvý pohľad zistil, kto s kým hrá. Dnes som stratil prehľad a mám pocit, že každý hrá proti každému. Aj tých bránok akoby bolo viac. Brankár však iba jeden - jednoduchý človek. Spolupráca v jednom alebo v druhom teame je pojem skutočne neznámy. Zrazu prišla správa, že kapitán koaličníkov podpísal zmluvu s iným klubom. Dokonca sa mu podarilo zlanáriť aj podstatnú časť starého mančaftu. Jeho hra začína vyzerať tak, akoby mu išlo iba o to, aby nejako už len dohral túto sezónu a mohol konečne nastúpiť v novom drese. Jeho spoluhráči, ktorí to tiež "podpísali", sa prispôsobili. A tým ostatným nezostáva moc možností, aby na tom niečo zmenili. Kapitán si dokonca presadil nové dresy, ktoré už ničím nepripomínajú staré časy a hlavne staré sľuby o svornosti a vernosti svojim fanúšikom - pardon voličom. Zrazu koaličníci zistili, že opozičníci využili ich nepozornosť, ktorá vznikla šarvátkami medzi jednotlivými hráčmi a začali pomaly, ale isto obracať skóre zápasu vo svoj prospech. Ale namiesto, aby hrali férovo a začali sa viac snažiť o perfektnú hru, začali faulovať a snažiť sa o vyradenie súpera z hry a z celej ligy. Skoro, ako pred touto sezónou, keď sa spojilo päť silných klubov a sústredenými silami sa im podarilo strhnúť víťazstvo vo svoj prospech. Ako sa však ukazuje, bolo to len na krátky čas. Nejednota v nezohratom mančafte sa ukazuje na povrch, ale väčšina problémov ešte drieme skrytá hlboko pod hladinou. Bojím sa, že koaličníci skončia ako novodobý Titanic, keď na ne narazia. Včera tiež jedno zo zlúčivších sa mužstiev ukázalo, nakoľko silná je ich svornosť. Počas rozohratého zápasu sa zrazu na chvíľu zastavili, vyzliekli si nové dresy a obliekli si tie pôvodné - klubové. Už dnes však znovu vstúpili do rozohratej ligy a dokonca si nechali zapísať rovnaký počet bodov, ako má mužstvo, z ktorého uprostred boja utiekli z ihriska. Ďalšie skupinky vo svojich klubových dresoch zatiaľ len trénujú, ale čo bude zajtra? Fanúšik, vlastne volič (alebo skôr vôl?), konečne zisťuje, kto za koho kope. Len aby už nebolo neskoro, na konci sezóny, keď pochopí. Preto Vás vyzývam, drahí koaličníci aj opozičníci, oblečte si svoje dresy, aby sme Vás mohli na trávniku, pardon na politickej scéne, identifikovať. Že nie, lebo by to bol Váš koniec? Možno, ale celkom určite aj koniec problémov.

APOKALYPSA.

Pamätám sa ako sa to všetko v ten deň začalo. V laboratóriu, inokedy takom pokojnom a tichom, vládol už od skorého rána nezvyklý ruch. Pohybovalo sa tam veľké množstvo ľudí, vrátane žurnalistov z najväčších svetových novín a časopisov. Zastavila sa všetka normálna práca a každý hovoril len o prípade, ktorý dnes zverejnil profesor Killer. Naozaj priliehavé meno pre človeka, ktorý to všetko spôsobil. Správa sa týkala dlhodobého pokusu, na ktorom pracoval profesor so svojou skupinou. Pokúšali sa selektívnym krížením potkanov dosiahnuť rozvinutie inteligencie u týchto zvierat. Celú sériu pokusov utajovali až do doby, kým... Už asi pred šiestimi mesiacmi sa narodil jedinec, ktorý mal enormne veľkú lebku a s problémami, ale predsa dokázal komunikovať s profesorom. Vtedy sa dopustil prvej veľkej chyby. Namiesto, aby potkana izoloval, nechal ho v miestnosti s ostatnými zvieratami z predošlých pokusov. Potkan pravdepodobne nemal len veľkú hlavu, ale aj libido. Po nociach tajne vychádzal zo svojej klietky a navštevoval potkanie samičky (koťuha!). Dnes profesor zverejnil, že má už okolo tisícky inteligentných a hovoriacich zvierat, ktoré sa voľne pohybujú po budove. Aj počas tlačovky sa potulovali pomedzi novinármi a otázkam z ich strany nebolo konca. Asi o dva mesiace neskôr sa v tlači objavili sporadické správy, že podobné potkany sa objavujú po celom svete. Ľudia si postupne zvykali, že sú medzi nami. Dokonca sa naučili s nimi normálne komunikovať. Nie zriedka sa stalo, že ste prišli domov a našli ste ich tam. Zaujímali ich hlavne knihy a počítače. Vyzeralo to, že sa chcú vzdelávať. Dnes už viem, že bola chyba, keď sme im v tom nezabránili. Bolo ich čoraz viac. Pribúdali pomaly, takmer nebadane. Nikomu to nebolo čudné. Brali sme ich normálne, ako svojich spoločníkov. Naše deti sa s nimi učili a robievali spoločne aj úlohy do školy. Nikdy sa nechovali agresívne a vždy mali chuť sa s nami porozprávať. Bolo to požehnanie najmä pre opustených a osamelých ľudí. Postupne ich bolo toľko, že keď ste prišli domov, nebolo si kam sadnúť. Nebude ťažké teda pochopiť, že len veľmi nerád si spomínam, aký šok sme prežili vzhľadom na tieto predošlé skúsenosti v ten strašný deň, keď sme zistili, o čo im vlastne ide. Ráno, kým sme všetci ešte spali, ovládli potkany všetky dôležité miesta. Od vládnych budov, cez rozhlasové a televízne stanice až po všetky colné priechody po celom svete. Blokovali úplne všetko. Súčasne s tým vyšli do ulíc žoldnieri, ktorých si najali spomedzi ľudí. Bohužiaľ, vždy sa nájdu predajní ľudia, ktorí pre peniaze urobia čokoľvek. Každý mal zbraň a na pleci mu sedel jeden z tých mutantov. Začali hromadne zatýkať všetkých, ktorí mali akýkoľvek podiel na pokusoch so zvieratami. Od vlády, ktorá ich schválila, až po upratovačky vo výskumných laboratóriách. Hneď na druhý deň týchto ľudí súdili a bez milosti ich všetkých posielali na smrť. Čakali sme, že budú milosrdní a smrť bude rýchla. Bol to však obrovský omyl. Začali nás selektívne krížiť medzi sebou, aby získali jedincov, ktorí nebudú mať žiadnu inteligenciu, aby im verne slúžili. Práve ku mne vošla jedna krásna rusovláska. Postavila sa ku mne, pomykala ma za plece a ja som počul, ako hovorí : "Profesor Killer, profesor Killer, zobuďte sa. Je čas na novú sériu pokusov". Ešte nikdy som sa nezobudil šťastnejší ako dnes, keď som si uvedomil, že celý ten príbeh bol len sen. Okamžite som odišiel do laboratória a izoloval som toho nového potkana s veľkou hlavou, ktorého mi dnes priviezli. Síce nehovoril, ale čo keď...

SÍDLISKOVÁ ODYSEA.

Pretieklo už veľa vody dolu Dunajom odvtedy, čo sme sa prisťahovali do nášho krásneho, hlavného mesta - Bratislavy. Rozhodla o tom rodinná, koaličná rada na základe môjho nového zaradenia, nakoľko som bol vojakom z povolania. Moc sme si vyberať nemohli, pretože velenie sa na náš názor nepýtalo. Prišlo to proste jedného dňa rozkazom, ako vždy, keď potrebovali niekde zaplátať prázdne miesto. Zažili sme to už niekoľko krát, takže sme si pomaly začínali zvykať. Netušili sme však, že tentokrát to bude už naposledy. Vojsko nám zaistilo sťahovanie do nového, štvorizbového bytu na nové, práve rozostavané sídlisko - do Petržalky. Celkom sa nám v Bratislave zapáčilo. Bolo to hlavné mesto, kde bolo stále čo obdivovať a spoznávať. Nejednu nedeľu sme strávili na moste a pozorovali sme rušnú prevádzku v prístave. Vyzeralo to tam ako v gigantickom mravenisku s obrovskými žeriavmi a množstvom lodí, ktoré manévrovali jedným, alebo druhým smerom. Keď sme sa nabažili tohto pohľadu, vydali sme sa pomaly pešo smerom na bratislavský hrad, kde sme našu nedeľnú vychádzku obvykle končili. Pozorovali sme premeny našej drahej metropoly. Starli sme a ona starla pomaly s nami. Priznám sa, že nie vždy sa nám tie zmeny páčili. Hlavne po našej (alebo niekoho iného?) zamatovej revolúcii. Nedeľné prechádzky sme si zachovali síce aj potom, ale museli sme zmeniť trasu, pretože na moste to prestalo byť proste bezpečné. Často sa nám stalo, že po návrate domov sme si ešte týždeň nemohli zmyť sadze z výfukov z našich tiel. Keď už ani bieliace prášky neboli schopné vyprať naše šaty po týchto našich výletoch, most sme proste opustili. Začali sme sa viac prechádzať po našej Petržalke. Jedného dňa sme však zistili, že na moste to je bezpečnejšie, aj napriek občasnému kľučkovaniu medzi automobilmi, ako na sídlisku. Často sme boli nútení sa pozerať, ako si mladík pred nami "šlehá" svoju dennú dávku, alebo sa dať na útek pred predajcami tohto bieleho prášku, ktorí sa pokúšal to svinstvo predať aj našim deťom. Mali sme dve možnosti. Buď skončiť s našimi potulkami, alebo urobiť patričné opatrenia. Po vášnivej rodinnej rozprave sme sa rozhodli pre druhé riešenie. Vďaka mojej práci som nemal veľa problémov so zháňaním potrebného vybavenia. Od chlapcov z protichemického som dostal gumené obleky, ktoré nás perfektne ochránia pred smogom a špinou na Prístavnom moste. Gumené galoše majú dostatočne hrubú podrážku, aby odolali injekčným ihlám, povaľujúcim sa nielen vonku, ale s prichádzajúcou zimou, čoraz častejšie aj dnu v našom vchode. Vďaka starším plynovým maskám sovietskej výroby budeme môcť pri sledovaní diania v prístave aj celkom normálne dýchať. Ťažkosti budú len so zháňaním nových filtrov k nim. Časom však určite vyriešim aj tento neľahký problém. Takmer vždy, keď sa vrátime domov, máme v galošiach toľko napichaných striekačiek, že naše nohy vyzerajú ako dikobraz. Vyťahujeme ich kombinačkami a hádžeme do kovovej nádoby, ktorú som doniesol špeciálne na tento účel. Vyzeralo to ale, že si budeme musieť poradiť ešte s jedným trápením. Začali sa nám totiž vyhýbať susedia, s ktorými sme sa dovtedy priatelili. Ale tento problém ustúpil sám od seba. Začali nás znova pozývať na návštevy, kde ma prosili, aby som podobné oblečenie doniesol aj pre nich. Začínam uvažovať, že odídem z armády, a otvorím si obchodík s vyradeným vojenským materiálom. Pretože to na našom sídlisku začína vyzerať ako na vojenskom chemickom cvičení, verím, že by ma to mohlo veľmi slušne uživiť.

SPOLKY - ČERTOVE VOLKY.

Drahí priatelia, dovoľte mi, aby som vám vysvetlil, ako sa zo mňa stal neanonymný alkoholik. Bol som viac menej spokojný človek, ktorý si žil fádnym a tichým životom. Manželka a deti boli tiež spokojné, veď som bol starostlivý otec rodiny. Aj keď možno trocha nudný. Jedného dňa, neviem prečo, asi sa už nemohla na mňa dívať, zletela ku mne múza a pobozkala ma na čelo. Objavil som v sebe talent písať. Písať zaujímavo o čomkoľvek a o komkoľvek. Čo vám budem hovoriť, za krátky čas bola na pultoch kniha, ktorá sa ani neohriala a okamžite bola vypredaná. S nudným životom bol koniec. Ledva som stíhal čítať všetku poštu, ktorá mi chodila od ľudí, aj od rôznych spolkov. Prijímal som pozvania na ich zhromaždenia, kde som rozprával o svojom dielku. Stretnutie sa neobišlo bez dobrého občerstvenia, ako to už väčšinou chodí. Keď som sa stal členom toľkých spolkov, že som strácal prehľad, kto vlastne som, takéto výlety sa stali takmer dennou záležitosťou. Musel som si najať osobného vodiča, ktorý ma vozil po celej krajine. Akonáhle to zistili organizátori podujatí, začal sa predo mnou objavovať to krčah dobrého vínka, to fľaška prvotriedneho koňačiku. No proste nápoje, ktorým som do tej doby príliš neholdoval. Po určitej dobe som dospel tak ďaleko, že keď mali tú drzosť a neponúkli mi nič, pýtal som si sám. Pre prípad najvyššej núdze, napríklad na stretnutie spolku Abstinentov bez saka( skrátene ABS, alebo brzda), som si nosil vlastnú železnú rezervu, ktorú som mal zakamuflovanú vo fľaške od minerálky. Priznám sa vám, priatelia, múza asi nemohla cítiť zápach môjho opileckého dychu a opustila ma. Postupne som na stretnutia už chodil v stave, kedy mi akákoľvek beseda mohla byť ukradnutá. Prestali ma pozývať, čoraz viac času som trávil doma a múza, potvora jedna, mi opäť sadla na plece. Po napísaní mojej druhej knihy som zažíval svoje stretnutia znova. Stal som sa členom úplne iných spoločností, kde ma ešte nepoznali. Samozrejme, že som prepadol svojej záľube. Stal som sa alkoholikom toho najťažšieho kalibru. Toto všetko sa opakovalo ešte sedem krát. To viem presne, podľa počtu napísaných kníh. Manželstvo sa mi permanentne rozpadávalo a stmeľovalo, podľa štádia, v ktorom som sa práve nachádzal. Nebol na mňa veselý pohľad, to vám môžem povedať. Uvedomil som si to ale našťastie včas a rozhodol som sa liečiť. Teda to moje rozhodnutie vyzeralo asi tak, že raz na mňa manželka vo chvíli maximálnej opitosti vytiahla písomný súhlas, ktorý som v delíriu bez váhania podpísal. Na jeho základe ma umiestnili v liečebni, odkiaľ sa dalo vyjsť len vyliečený. Po mojom návrate som písomne zrušil členstvo vo všetkých spolkoch, v ktorých som bol( aké je to poštovné drahé!). Dobrovoľne, na základe rady mojej najdrahšej som sa stal členom vášho združenia. Týmto som sa zaradil medzi vás, neanonymných alkoholikov. Chcem vám, ako svojim priateľom povedať, že som dopísal svoju novú knihu, takže sa asi dlhšiu dobu neuvidíme. Verím však, že po určitom čase sa medzi vami objavím znova. Na záver vám všetkým ďakujem za podporu, ktorú mi poskytujete. Preto mi dovoľte, aby som zdvihol túto "svoju" fľašku minerálky a pripil vám na zdravie.

PRÚDOVÝ POHON.

Zaujala ma správa, ktorú som objavil v dennej tlači. Obchodníci, ale aj veľkoobchody sa sťažovali na nadostatok fazule na trhu. Museli začať tento bežný slovenský artikel dovážať zo zahraničia. Keďže som od prírody duša duša večne nespokojná a musím prísť všetkému na koreň veci, zapojil som všetky svoje kanály, aby som zistil, čo sa za tým všetkým skrýva. Začal som byť veľmi znepokojený, keď som ani po niekoľkých dňoch intenzívneho telefonovania, faxovania a iného pátrania nič nezistil. Sklamali ma všetky inak spoľahlivé zdroje, ktoré som už roky používal. Moje rozčarovanie začínalo mať obrovské rozmery, keď ani priateľ na najvyšších miestach mi nevedel nič konkrétne povedať. Upozornil ma len, že je to záležitosť najvyššieho možného štátneho utajenia. Moja novinárska duša však len vtedy začala byť maximálne zvedavá. Šípil som, že to bude "sólokapor", ktorý otrasie širokou verejnosťou až do základov. Keďže aj pracujúci človek musí uspokojovať svoje telesné potreby, zašiel som sa zasa raz naobedovať do svojej obľúbenej reštaurácie. Už pri dverách som zostal od prekvapenia stáť, akoby do mňa strelili. Úhľadným písmom tam stálo čierne na bielom, že z technických dôvodov až do odvolania nevaria. Rozhodol som sa, že sa na tie dôvody spýtam majiteľa reštaurácie, ktorý bol mojim dlhoročným priateľom. Už keď som vošiel k nemu do kancelárie, bolo zrejmé, že je s nervami na konci. "Nemám kuchára", vyhŕkol na moju, ešte nevyslovenú otázku. V celom štáte vraj nie je možné zohnať dobrého kuchára, pretože všetkých povolali na dodatočný vojenský výcvik. Keďže nemal náladu na návštevy, opatrne som vycúval von a trielil som do redakcie, čo mi sily stačili. Mozog som mal nastavený len na to čudné slovné spojenie - fazuľa + kuchári + vojsko = ? Nech som uvažoval, ako som chcel, nič mi z toho nevychádzalo. Vtedy som si spomenul, ako priateľka spomínala, že sa zoznámila s jedným kapitánom na miestnej vojenskej leteckej základni. Stačil jeden telefonát a už sme mojim autom smerovali k nemu. Mienil som z neho s jej pomocou dostať pravdu za každú cenu. Dôstojník sa s nami ani nebavil. Rovno nás vyhodil zo svojej kancelárie, aby sme ho neobťažovali. Stihol ešte do mňa hodiť zakladač, ktorý som ako správny čmuchal zobral so sebou. V redakcii som pri jeho študovaní niekoľkokrát zmenil farbu a prešiel som som od údivu k zhrozeniu, až som skončil úplne zdesený sedieť za stolom. Vtedy sa vrútila dnu vojenská eskorta na čele s našim kapitánom. Bez jediného slova zobral zložku s papiermi, a už aj boli preč. Riešenie bolo také neuveriteľné, až som sa bál, či ho môžem vôbec uverejniť. Zvíťazil však pocit zodpovednosti k národu a na druhý deň som mal vo všetkých novinách titulný článok. Ešte stále ma hrýzlo svedomie, či som sa nestal obeťou kanadského žartu. Reakcie, ktoré na seba nedali dlho čakať, ma však presvedčili, že nie. Skutočne bola pravda, že v rámci deblokácie sme získali stíhačky, ktoré mali byť na prúdový pohon. Avšak zo strany predávajúceho sa jednalo o "preklep", ktorý však zásadne menil celú situáciu. Lietadlá mali v skutočnosti "prdový" pohon. Toto sa vojsko rozhodlo riešiť tým, že povolalo do aktívnej služby kuchárov, ktorí museli bez prestania variť jedlá a miešať rôzne šaláty z fazule, ktorú štát vykúpil, aby boli piloti schopní kedykoľvek vzlietnuť. Stíhačky sa pokúšali predať niekomu ďalšiemu, samozrejme, aj s "preklepom". Po mojom zverejnení celej veci sa však bojím, že sa im to tak rýchlo nepodarí, a fazuľa bude naďalej "úzkoprofilovým" tovarom. V mojej obľúbenej reštaurácii sa asi tiež tak rýchlo nenajem. Niekedy sa proste neoplatí byť zvedavý.

NEMANŽELSKÉ POSTELE.

Rozhodli sme sa vtedy s priateľkou, že svadba zatiaľ počká. Obaja sme nechceli deti a tak nám to vyhovovalo. Ale vadilo nám dochádzanie medzi našimi bytmi od jedného k druhému. Po krátkej, ale búrlivej dohode sme súhlasili s tým, že začneme spolu na skúšku aspoň bývať. Vychádzalo nám, že vhodnejší k tomu bude môj staromládenecký byt po rodičoch, ktorý bol priamo v centre mesta. Bez dlhých prieťahov si priateľka zbalila len to, čo naozaj potrebovala, a ja som jej tých niekoľko kufrov a tašiek odviezol k sebe, pardon, k nám. Večer, keď prišla z práce, sme začali vybaľovať. Moje skromné zariadenie však stačilo akurát tak pre moju maličkosť. Noc sme strávili spolu na mojej malej posteli, z ktorej sme raz jeden, raz druhý, niekoľko krát spadli. Ráno, celí rozlámaní a nevyspatí sme si nahlásili dovolenku a vyrazili sme kupovať nábytok. Aj keď som človek, ktorému záleží na maličkostiach, dosiahli sme vždy kompromis. Mali sme kúpené všetko, čo sme chceli, okrem postele, ktorá by bola pre nás vhodná. Všade nám núkali len manželské lôžko, s čím som ja rezolútne nesúhlasil, nakoľko nie sme ešte zosobášení. Ako puntičkár som na tom trval a nemienil som urobiť žiadnu výnimku. Chodili sme z obchodu do obchodu a všade, kde mi tvrdili, že to nie sú manželské postele, som chcel vidieť dodacie listy, čo moju priateľku doháňalo priamo do zúfalstva. Samozrejme, že to tam bolo vždy napísané. Ja som mal pocit, že by som tým bol dohnaný do niečoho, čomu som sa bránil. Len nie manželstvo. Na to nie som ešte pripravený. A tak sme prešli takmer celým mestom. Našťastie len takmer. V jednom obrovskom nákupnom centre sme objavili posteľ, ktorá vyzerala úžasne. Priamo som cítil, ako moja priateľka čaká, čo urobím. Nesklamal som ju a pýtal som si dodací list. Prišiel osobne majiteľ predajne, mimochodom tiež starý mládenec, ktorý si dokázal vážiť slobodu( dnes je už tretí krát ženatý). Na moje vysvetlenie nepovedal vôbec nič, odišiel a po chvíli sa vrátil aj s dokladmi. Našiel lôžko, ktoré sme obdivovali a s pýchou v očiach mi ho podal. Takmer som neveril vlastným očiam, ale bolo to tam čierne na bielom - LETISKO- LÔŽKO PRE DVE OSOBY. Keď nám ponúkol ešte bezplatný odvoz až domov, neváhal som a súhlasil som s kúpou tohto nešťastného kusa nábytku. Videl som dojatie v očiach mojej priateľky. Dokonca som mal dojem, že si zotrela nenápadne z kútika slzu. Dokonale spokojný som odišiel do pokladne a zaplatil som požadovanú sumu. Keď mi pokladníčka podala doklad o zaplatení, zobral som ho a viac si nepamätám. Prebral som sa, až keď ma vzkriesil lekár, ktorého majiteľ zavolal. Potvrdenku som stále zúfalo držal v ruke. Stálo na nej: MANŽELSKÉ LÔŽKO LETISKO. Vedúci sa ospravedlnil a nesmelo sa spýtal, čo teraz. Vtom sa priateľka prebrala z letargie a zavelila, že ideme domov aj s posteľou. Bez nej sa nepohne, alebo je medzi nami koniec. Čo vám budem hovoriť priatelia, dnes som už niekoľko rokov šťastne ženatý. Letisko dominuje našej spálni a aj vďaka nemu máme syna, na ktorého som náležite pyšný.

Policajný poradca.

"Tak, a mám toho dosť", povedal som si vo chvíli, keď som to dokončil. Mašina stála v garáži, pripravená na sezónu, bez jedinej chybičky. Len jedno ma trápilo. Že asi celé leto nevydrží. Posledné dva roky to bolo už pravidlom, že v tej najmenej vhodnej chvíli vždy niečo odišlo. Skrátka a dobre, zostarla mi. Nejaké úspory mám, niečo sľúbili starí rodičia a keď výhodne predám túto motorku, mohol by som kúpiť niečo novšie a hlavne silnejšie. Večer som to nadhodil pri pive a chalani sľúbili, že sa popýtajú, či niečo nie je na predaj. Dal som inzerát a do týždňa bola stará mašina preč. Cez víkend som navštívil starkých a úspory sa pekne rozrástli. Už len nájsť niečo, čo by bolo to pravé. Keď však jar klopala na dvere a garáž zívala stále prázdnotou, začalo mi dochádzať, že to nebude také ľahké, ako som si predstavoval. Večer pri pive dostal nápad Tóno, ktorý sa náhodou zastavil. Robí už rok v zahraničí a vraj tam sú bazáry také plné motocyklov, až našej krvnej skupine dych vyráža. "Prečo si nedovezieš mašinu zvonku?" Otázka ostala visieť vo vzduchu. Divil som sa, že ma to ešte nenapadlo. Hranica je za humnami, a ja čakám, kedy mi niečo spadne z neba. Bol som sám na seba naštvaný. Schladil ma až Marek, policajt na dopravnom inšpektoráte. "Vieš si predstaviť, koľko zaplatíš poplatkov, keď si ju dovezieš individuálne? A koľko času stráviš pretláčaním sa s našou ohavnou byrokraciou?", prehodil len tak medzi rečou. "Neviem", hovorím po pravde. "Vieš čo, ja ti to presne vypočítam", a hneď vytiahol pero a kus papiera. Keď mi po chvíli oznámil konečnú sumu, myslel som, že si robí prvý apríl. Keď som pochopil, že to myslí vážne, uvedomil som si, že moje úspory stačia len na tie prekliate poplatky. "Čo teraz?", hodil som do pléna prosbu. Marek sa len usmial. "Kúp papiere, aké chceš a mašinu dovez cez čiaru. Dnes ju nestrážia, ako kedysi." Ticho, ktoré zostalo okolo nášho stola, by sa dalo krájať. "Musím si to rozmyslieť", zašomral som a rýchlo som sa rozlúčil. O niekoľko dní som mal doma doklady z krásnej, ale totálne havarovanej Hondy. Michal, najlepší priateľ, na ktorého som sa mohol vždy spoľahnúť, nakopol svoju Kawu a za hodinu sme boli u prvého rakúskeho predajcu. Šťastie som mal až popoludní. Stála tam, krásna, trblietavá, samý chróm. Cena bola viac, ako prijateľná, takže za chvíľu sme už išli s vetrom o závod smerom k Slovenskej hranici. Miesto sme si vyhliadli pár dní vopred a niekoľkokrát sme ho skúšobne prešli. Vždy bez jediného problému. Dnes to však bolo iné. Nebola to skúška a tričko pod koženou bundou som mal ako po výdatnom daždi. Pozreli sme sa s Michalom na seba, sklopili štíty na prilbách a vyrazili sme k brodu. Zastavili sme sa až u mňa v garáži. Hondu sme skryli pod celtovú plachtu a išli sme to zapiť. Čo čert nechcel, sedel tam Marek, akoby na nás čakal. Nehovoril nič, len sa na nás zvedavo pozeral. Napätie posledných hodín sa asi vpísalo do mojej tváre, lebo sa len spokojne zasmial a zdvihol palec. "Máš ešte jeden malý problém", hovorí. "Musíš nechať upraviť číslo rámu." Na pivnú tácku napísal číslo na mobil a podal mi ju s veľavravným pohľadom. O týždeň na zraze som sa už pýšil novou mašinou, ktorá mala za sebou už aj prvú policajnú kontrolu. A dôkladnú. Kontroloval ma totiž Marek. Bez závad. Je dobré mať priateľa na správnom mieste.