MilanP

Príťažlivosť

Si ako jablko čo visí nado mnou
keď padáš
nedotkneš sa zeme
nastavil som dlane
ovládla ich príťažlivosť
čo je v tebe

Bože poď na chvíľku dolu

Bože poď na chvíľku dolu
nekašli sa,
chcem ti niečo pošepkať:
ľúbim veľmi, veľmi jednu ženu.
Nesúď môj život,
chcem sa len, len spýtať:
Bože, aj ty si niekoho ľúbil?
(Ľúbil si Evu?)

Úlet

Pod vykasanou sukňou
našiel som tvoje nohavičky
ružu a úsmev prívetivý
Letom si voňala
v ten večer v mojich rukách
celkom nahá zo zmrzlinou
Omámený tvojim telom
bol som neposlušný …
Na tvoje bozky
ústa
úlet
i keď zaspím
zotliem
nikdy nezabudnem

Náušnica

Ako nebyť s tebou i v tento deň
a ako sa nedotknúť tvojich pier
a nepohrýzť do uška vedľa tvojej náušnice
nosom o ňu zavadiť nech štrngoce -
iba ty, ty, len a len ty, to tvoje ja, a zas len ty.

Vôňa

A keď jar prevraví a pošle vôňu do dverí
a keď smiech zazvoní ti v ústach
a pery sa blysnú farbou čerešní
vtedy poviem áno nedeľné ráno,
a pomyslím si, ach dotknúť sa tak
tejto výzvy ako vetrík lístia.

Viem že ťa

Páčiš sa mi na Ľ
No vie to len U
Dnes by som ti povedal aj B
Nakreslil do dlaní ti I
a myslel iba na naše M

Nezablúdim

Hľa už ideš dnes to svieti
slnko je už v sieti
mávam ti ružou a kričím:
ó jé je, to je na zbláznenie
letím, letím mestom
a hľadám to miesto.

Ulice ťa pohltili
svetlá sa rozsvietili
mieriš na určené miesto
blúdim viem, že nezablúdim
už si tu, už stojíš na rohu
och, už ťa beriem za ruku.

Pekelne sa dnes stmieva
och tie, tie tvoje zvláštne slová
môžu byť, môžu prísť
oblečme si túto chvíľu
na chvíľu a vstúpme do
obrazov čo majú prísť.

Diaľka

Ó Ave Eva to sa dnes spieva
deň i noc sa s tebou zlieva
tak to už konečne zdvihni
veď vieš čakajú tam na teba,
len a len na teba tie moje
farebné slová.

Povedz mi z tej strašnej diaľky
si len môj, môj a môj
aj s tou diaľkou strelenou,
šedivé sú to dni, šedivé bez teba
nemám tie tvoje farebné slová,
áno nemám tie kotrmelce
ani tie, tie naše ulice.

Ó láska moja to sa mi teraz spieva
to si ja zatiaľ na kávu skočím
kým tú diaľku k tebe preskočím
ja už, už na ňu, ó ver neskončím
hoc sa dnes opäť stmieva
namierim do diaľky tie moje slová
čo sú len a len pre teba.

Tanec

Stoj na chvíľu, stoj si to ty:
sú to tvoje vlasy
sú to tvoje boky
je to tvoj pohlaď,
áno tie tvoje čary chcem -
môžu byť.

Ó láska moja ja sa dnes
zbláznim
máš zas krátku sukňu
ja dnes už čítať nebudem
tak poď ideme na parket.

Páči sa mi tento deň
tá tvoja sukňa ale tancuje
čo sa to len deje
ó bože,
že myslím len na to
ako sa pod tú sukňu
dostanem.

Do cieľa

Pozri, ó pozri náš deň je tu
nemrač sa a daj mi už ruku
ja a moje auto sme tu
ja tento deň riadne rozbehnem
len a len s tebou to viem.

Moja vášeň sa hneď rozbehne
na lásku do cieľa dobehne
stačí sa dívať, ó kde mám volant
ja viem, že len s tebou,
s tebou stihnem tento deň.

Moja láska sa pije ako kola
ty pridaj k tomu svoje slová
pouč ma pomocou tvojich pier
že nadarmo dnes necestujem
že už, už to s tebou viem.

Na ceste

Dnes nám bude poď vyjdime si
pod pazuchou mám ceruzku
a v hlave kocky
no tak naštartujme kolesá lásky
poď sa zblázniť do cesty
spadnime hneď do rýchlosti
nezdráhaj sa daj mi rýchlo, rýchlo
bozky
ja, ja, ja a ty, ty a ty.

Deň čo deň skočme do strmej cesty
spúšťajme sa ulicami na červenú
vzájomné zábrany odhoďme
nezdráhaj sa zísť až, až dolu
nič nás už nevyvedie z miery
nič z bláznivej oj bláznivej
hry na lásku
ja, ja, ja a ty, ty a ty.

Šikmé bozky

Počujem už zvončekové kroky
to klopkajú tie tvoje topánky
znejú, znejú sladké zvuky
už som tu, tu áno tu
tak neváhaj chyť ma za ruku.

Už sa s tebou v kruhu točím
ohnivá radosť z líc ti srší
výskame spolu od radosti
lepíme na seba šikmé bozky
pozri i billboardy sa z toho
smejú áno smejú.

Kolíše sa z toho cesta ukazuje,
ukazuje do parkov na kaviarne
sadnime si teda vedľa seba
ku káve si pomaranče dajme
a zrak nech mi skĺzne po siluete
tvojich krásnych bokov pod sukňu
až, až na kolienko.

Bozkával by som ťa na zbláznenie
dotýkal sa tvojich štíhlych stehien
pančušky máš krásne na dotyk hebké
v tvojom páse zbiehajú sa krivky tela
chcem ťa, vidím, že mi to pokoj
nedá!

Čas v čiernom

Tma ma omotáva
nevidno dnes konce ulíc
do dažďa sa duša zamotáva
platí sa časom
vťahuje ma čierno kaluží
časom sa to zas zrovnáva
čo dnes moje srdce zamestnáva
autá v uliciach značkujú večer bez dlaní
potokom sa dnes darí baby
lejem do nich víno zo skál
odtekajú moje slzy
šťastie zuby cerí
sú ľudia i bez nádejí
na neznámej adrese roznášajú kvety
nakláňam sa nad stánkom
dám si hamburger k tomu víno
opláchnem si tmavé farby
čas si ako žena
svetom hýbu protiklady
čo mám robiť
hltám svoje ľudské srdce
chcem pekla ostré chute
ruže držať v dlani.

Príliš

Príliš som roztvoril krídla ostrých farieb
chcel hniezdiť pod nebom
príliš som vzlietol vysoko a vzdialil sa od brehov
príliš som rozladil tvoje struny
položil kvety na drevo zvädli
nech padnem až dno čiernej túžby
nech vojdem rovno cez dvere do tmy
nauč ma bolesť zomrieť odrazu
v tomto momente pocítiť pach prachu
z ktorého si ó človek počiatku
nech v poslednej chvíli si však ešte spomeniem
na dotyky slová na všetko čím si žiarila
na všetko čo bolo hodné vyrezať do dreva
nech zaspím s tou krásou na veky
nech mám na viečkach dotyk s tým tvojim po kvapkách
plynúcim bytím.

V parku

Deň v parku zdravil tvoje kroky
aj ramená odhalené dotykom kvapkajúcej vody
aj jablká gravitačne naklonené k zemi
aj významy padajúce do tvojich očividných
perí.
Keď obloha pukla do hviezd
keď do stupají padol večerný kvet
keď so smiechom skončilo tých niekoľko viet
na lavičke pod gaštanmi
sa odrazu a mimovoľne placho dotkli
naše pery
spojili sa nahli jak do kvetov včely.
Mohli padať hviezdy
mohli hučať ulice i autá trúbiť
mohli v kinách hrať čo chceli
my sme vtedy onemeli medom našich perí
my sme pili v tej jarnej chvíli z prečudesnej chémie
medoviny.

Oči farby hlbokej

Mesto hučalo a ja som ťa držal
zvieral v náruči
V uliciach námorníci
príval áut prístav
plnil ovocím
V priliehavých šatách
večer
usmievavá ale hravá
bránila si svoje boky
čiernymi očami predvídala
moje kroky
jazykom sa v mojich ústach chichotala
Pepsi sme pili chladenú v ten večer
horúci
telá opreli o mesto
hudbu si pustili chránení stenami
na prvom poschodí
Víno nám chutilo
aj bozky
zobral som ťa útokom
krásne si ma brzdila precízne a nežne
len s výzvou tvojich čiernych očí
vstúpil som
nádherné a jasné boli
V ten letný večer
na neznámom mieste
sa tie oči farby hlbokej
nahlas usmievali

Stačilo

Do rúk by som ti vložil slnečnicu priamo z poľa
a ako ten vtáčik čo ti sedáva na pleci a pri uchu šteboce ti
riekol by som ti hľa slnko, čo máš v duši.
A plietol by som sa ti pod nohy, robil kotrmelce podľa vzoru leta,
podľa vzoru topiacej sa žltej záplavy v obilí
čo každý deň ti padá do vlasov i do dlaní
a čo ťa vždy tak pekne opáli.
Z koruny stromov aj zo striech domov padá
svieži prúd svetla štrngoce o tvoje náušnice
ako môj zrak o tvoje mihalnice.
A teraz ťa tieto lúče nesú, vlasy ti vejú
a pod modrou klenbou tvojich očí čas tancuje -
svet aj tvoje telo zvodne vonia.
Stačilo kývnuť prstom, úsmevom skosiť pochybnosti
môj zrak sklopiť a padal ti k nohám svet
jedného čo sedí pri víne, kávou ho zapíja a sníva:
v meste, v kine, na kúpalisku všade ťa stretať
držať ťa za ruku, nechať sa poraniť od tvojho nechta
a celú tú horúčavu hladiť a občas sa nechať sotiť
do osviežujúcich pohárov veľkomesta.

Večerná

Keď mi vkladáš jazyk do úst
vravíš len sa neboj len otvor ich
chcem ich ako letný dážď
chcem tú vlahu z nich

Jedol som pomaranč
jedol som mango
z tvojich úst vášeň stekala
po tvári
len aby sme ju do rúk nabrali

Vložil som ti do rúk svoje telo
nahli sme sa do tvárí
ležali sme vedľa seba
nepohnute držali sa v náručí
moje oči do tvojich padali
tie tvoje ich do náručia chytali

Dal som ti bozk a zavrel oči
zaťali sme prsty do tiel
chveli sa vzrušením i šepkaním
tých slov univerzálnych

Ja som ťa vyzliekal
ty mňa až vyčerpania zásob cudnosti
cez záclony dňa
ponáral som ruky na dno tvojich
rozkoší
A ty vravela si: keď chceš ešte si ma ber
neodchádzaj v tento deň

Pri káve

Dnes som zbalil ukryl oblohu do záclony
budem šťastný nadchýna ma dúha, klenba ženy.
Dnes som chytil motýľa do dlaní: čo mi bráni zlámať mu krídla?
To, že nachádzam všade tvar ženy i v kvapke vody i v jabloni?
Neblázni príroda neoklameš dômyselnosť podvodu
ľstivý pohľad na zázrak, že telo, hmota má svoju hodnotu.
Zdvihol som obočie, aby som sa zamyslel, ducha pozdvihol
nad tvary, nad korene stromov, aby som zaťal zuby do hmoty.
Dnes na mňa kričali ladné boky ženy, bláznivo sa hrali
s predstavami ako zostať nemí.
Zobral som si do kaviarne ku káve všetky spomienky
na stôl položil kvety a díval sa ako lupene padali z oblohy
do pohárov, na zem i do rieky.
Tie tvary tvarovali i dnes moje srdce, moje túžby
a keď som rozlial kávu, spomenul som si nevdojak
na rozpustené vlasy ženy.

Výstrižky z novín

Šiel som cez mesto postrčený hodinami
pod pazuchou noviny, kde tu som si čítal z nich.
Pri kostole štrngotali, padali mince do klobúkov,
pod portálom upustil som jednu
zodvihla ju ona, naladená do zelena,
prišla priamo z parku, možno z neba,
z jablkom na pleci, vo vlasoch zlatoočku
a sadla si na stoličku.
Nakreslila ucho, naň zavesila mincu,
chodcov, čo sa kĺzali ulicami okolo domov,
nakreslila nos, moje oči, veľa očí, môj úsmev
nahol som, aby sa lepšie pozrel,
na jej oči, na tú renesančnú klenbu,
na jej chichot pier.
Vystrihol som z novín zopár viet,
vynechal z nich zlobu,
poskladal a zoradil do radu a prilepil chodcom na bradu,
a vložil jedno slovko,
arabesku,
do kútikov, z ktorých sa kľul jej rubínový úsmev.