Mien

Prítomnosť navždy

pokým nezletí hviezda rosiaca plachú voľnosť
dovtedy svet daný zdvíham si od nôh

hrnul som do seba slová nikdy už, už nikdy ...
presypali sa mnou

pozdvihnem do rúk čas
každé zrnko obrátim a prezriem
v dlaniach ohrejem
skryť aspoň jedno z toľkých
len chcel by som

jemne rozprášené vôkol mi unikajú
v akékoľvek rozpustia sa ony
sú tak nádherné
tie, čo zlietajú práve teraz
čo pristanú v´mne
v prenádhernej vďake, spokojnosti sa usadia
nech také navždy ostanú
minulé pohľady s prichádzajúcimi
aj nemilé, budú ako dnešné

Už nepoviem, čo cítiť by som práve mal

v spojení sĺz našich
pohľadom zmoknutým hľadíme vôkol
zostal nám len pohľad a slzy v ňom

ony padajúce dnu, do duší našich
tam ťažejú, rozlievajú svoju horkosť

už nepoviem, čo cítiť by som práve mal

čakajúci s hrsťami plnými skrytej vrelej rosy sme
už dávno odsúdení len na návrat
on priniesol nás sem
on vezme si nás späť
čas a vôľa jeho

s trpkým bôľom k nám
ruku od ruky, každú od každej, odtrhne