Peter Meredi

Sebecká

Posledné letné ranné slnko sa predralo cez okno a jeho teplý lúč ma pošteklil na tvári. Otvorila som oči a rozhliadla sa po svojej červenej detskej izbe. Milujem leto a milujem svoju izbu v rodičovskom dome. No najkrajšia je pre mňa kombinácia týchto dvoch vecí. Odkedy som začala pracovať a z krásneho študentského života ma vytrhla krutá realita, niektoré veci si oveľa viac cením. Medzi ne patrí rodina, kamaráti, príroda. Veci, na ktoré v bežnom živote nie je čas. Možno aj preto som teraz taká zmätená. Keď človek dosiahne veci, po ktorých túži celý svoj mladý život, tak si uvedomí že to vlastne ani nie je až také dôležité. Viem, že sa raz chcem vrátiť do rodného mesta a viem, že chcem robiť niečo zmysluplnejšie ako robím teraz. Napríklad učiť deti, maľovať či písať knihy. Niečo, čo človek nerobí pre peniaze, ale pre radosť sebe i druhým. Tak veľmi mi chýba domov, kraj, v ktorom som dospievala a celý život z neho utekala. Teraz, keď mám pocit, že som ho nadobro stratila sa túžim vrátiť. A existuje jeden človek, ktorý je tam, kde to tak milujem a prestavuje všetko, čo mi chýba a po čom túžim.
Červený koberec v mojej izbe nádherne žiaril. Nezdržala som sa úsmevu a zo zvyku som capla naslepo na stôl, či neucítim mobil. Tušila som, že je už načase vstávať. S dobrou náladou som odtancovala do kuchyne, kde ma už čakala moja mama, životná učiteľka a najlepšia kamarátka v jednej osobe. Nikoho na svete nemám radšej ako ju. Keď je šťastná ona, som aj ja. Káva ma už čakala na stole oproti nej a keď som zaujala svoje obvyklé miesto, mohla sa začať debata. Ako obyčajne otec zavára dvere aby to "nemusel počúvať" a brat tiež uteká preč so slovami typu "kedy sa už konečne vydáš?". Proste víkendová idylka. Keď sa ma však maminka pýta s otázkou v očiach, ako sa má Karol, prestáva mi byť príjemne.
Karol. Pamätám si, ako mi napísal prvý mail a ako sme sa párkrát stretli vonku len tak. Pôvodne iba spolužiak zo základky, neskôr kamarát a nakoniec niekto, kto mi dával zmysel ďalej žiť. Je to hlúpe. Vždy som mala všetko. Vlastne zo všetkého dosť na to, aby mi to stačilo. Dosť zdravia, dosť šťastia, dosť lásky. Tak prečo by som nemala mať zmysel žiť? Mám problém predstaviť si, že raz budem musieť byť "dospelá". Mať manžela, deti, starať sa o domácnosť či mať na krku úver. Bleeee. Nenávidím zodpovednosť. Ešte raz bleee. Takýto názor je samozrejme v poriadku, keď má niekto 15, no nie 25 rokov. Práve preto som vždy ja tá, ktorá opúšťa svojich dlhodobých partnerov. Asi mám syndróm úteku. Veď prečo nevziať nohy na plecia keď je to už fakt vážne? S mojím súčasným priateľom to bolo iné. Bol mladý, zábavný a bláznivý keď som ho spoznala a zamilovala som sa tak, ako nikdy predtým. Chcela som, a by to so mnou myslel vážne, chcela som s ním mať 6 detí a psa. Bola som s ním naozaj šťastná. Neviem celkom presne, kedy sa to zmenilo.
Avšak niekoho ako Karol som nikdy predtým nestretla. Na jednej strane sa javil ako bezstarostný, jednoduchý chlapec a na druhej ako inteligentný a vyspelý muž. Priťahovali ma obe tieto stránky. Chcela som pri ňom utiecť od reálneho života. O bol ako leto, ako moje slnko, ako príroda v ktorej hľadám svoj kľud. Mala som pocit, že ho poznám celý život. A občas sa mi dokonca zdalo, že mi číta myšlienky. Vždy, keď som po niečom ticho túžila, ako by vycítil po čom a dal mi to. Bol ochotný obetovať pre mňa všetko. Daroval i kus zo seba a chcel jediné – moju lásku. Keď dlho nechodila, stále dokázal čakať. Požadoval iba nádej, jediné slovo, ktoré mu dá dôvod ďalej žiť iba pre mňa.
Najprv som váhala. Svojho priateľa som predsa vždy ľúbila a budovali sme spoločný život ako z rozprávky. Ale keď Karol bol taký zaujímavý a neodbytný... A odrazu som vedela, že som rozhodnutá. Pripravená všetko zmeniť. Svoj život, priority, sny. Obetovať všetko, čo celý život budujem, pre neho. Rozhodla som sa pre rozchod s priateľom. Odhodlane som mu to so vztýčenou hlavou oznámila a z toho šoku, čo to vyvolalo v jeho, ale aj v mojom srdci som zostala zmätená. Je zvláštne, ako pri zhmotnení nejakej predstavy človek cúvne. Pochytila ma odrazu panika zo straty ktoréhokoľvek z nich a tak som sa ich pokúšala ľúbiť oboch. Môj priateľ bol denno-denne so mnou a Karol bol stále v mojich predstavách, hlave, v srdci. Bolo to ako žiť medzi dvomi svetmi. Povinnosť a láska. Vždy keď som si spomenula na pohľad jeho očí, kde som videla hlbokú oddanosť a vôľu urobiť pre mňa čokoľvek, bolelo to. Mnohé oči ma už ľúbili, žiadne nie však takto jednoznačne. Kričalo z nich – ľúb ma! A to ma zarážalo, až som sa zľakla. Zľakla som sa zodpovednosti za jeho srdce, za jeho život a vybrala som si jednoduchšiu cestu – zahodiť ho. Zahodiť to krásne obrovské srdce do nenávratna.
Bol to nerovný vzťah. On iba dával a ja som iba brala. Bola sebecká. Muselo to skončiť zle, asi osud. Akonáhle som cítila maličký náznak toho, že opäť nájdem šťastie u svojho priateľa a že on nájde zmysel života aj bezo mňa, ukončila som to. Tak sa mi to zdalo správne. Bála som sa, že by som mu nikdy nedala toľko lásky, koľko potreboval. Pri ňom som si uvedomila, že ja nedokážem tak bezhranične milovať. Nie iba jeho, nikoho. To, že som túžila po láske dvoch mužov bola iba prevaha mojej temnej stránky duše. Napriek tomu, že som ich oboch ľúbila neviem dať už ani jednému svoje srdce celé. Polku si jeden z nich vezme so sebou. Rozbila som si ho sama. Tým, že som bola sebecká. Chcela som všetko a nezostalo mi nič...
"Netuším ako sa má Karol," odpovedala som mamine so smútkom v očiach a rýchlo som zmenila tému. Dnes už iba márne pozerám na mobil či tam svieti "1 správa prijatá". Rozprávka skončila a vrátila sa tá nenávidená krutá realita. A srdce zostalo prázdne...