Vysnívaná realita

"Velvet choď upratať pivnicu!" rozkáže mi mama. Zase ja, pomyslím si, ale viem, že mi to nepomôže. To je typický priebeh soboty u nás - keď sa ukážem niekomu z rodičov na oči, hneď ma zamestnajú. Išiel som teda do pivnice, síce som sa trochu bál, ale veril som, že v takej pivnici ako je naša, v tak zastrčenom kúte tohto mesta, ktoré sa necháva oslovovať hlavné, na území, ktoré sa nachádza v strede jedného z najvyspelejších kontinentov, by nemohla byť žiadna podivuhodná osoba. Áno, musím sa priznať, že občas sa aj ja bojím. V pivnici bol obrovský bordel, ale zrazu som pod jedným z hrdzavých radiátorov zazrel červenú knižku. Bol to denník.
Otvoril som ho a na úvodnej strane bola napísaná jedna veľká pravda: "Ten kto to vie, ten to robí. Ten kto to nevie, ten to učí a ten kto to nevie učiť, ten to riadi!" Vidieť, že dotyčná osoba nemala rada zamestnanie menom profesor respektíve učiteľ. Myslím si, že v tej vete bol kus veľkej pravde. Avšak uznávam aj staré príslovie: výnimka potvrdzuje pravidlo. Keď som otočil na druhú stranu denníku bola tam maľba, ktorá vyzerala ako Warholov poparťácky plagát. Bol to vlastne plagát, ktorý bol silne proti, ale proti čomu tak to je dosť ťažké špecifikovať. Myslím si, že dotyčná osoba bola asi z časti rebelant alebo anarchista. Neviem, pretože ten plagát sa dá len ťažko rozlúštiť. Dôležité bolo, že pod obrazom som našiel podpis, ktorý som vylúštil v podobe "Oikos". Takže dotyčná osoba sa volá Oikos. Neviem ani, či je to osoba ženského alebo mužského pohlavia. Jedno však viem - bola to osoba rebelantská, čo ma zaujalo do takej mieri, že som sa vykašľal na celú pivnicu a vybral som sa aj z denníkom do najbližšieho podniku U Sestier, kde som si objednal kofolu a začal som čítať.

Je prvý deň v tomto nádhernom mesiaci roku 1992 a ja sa práve pripravujem na maturitné skúšky. Teda nedá sa to nazvať príprava, ale rodičia to tak nazývajú. Na úvod by som vám mal opísať aspoň z časti tento rok. Takže skupina Nirvana začína byť brutálne populárna, skurvený nacisti chcú samostatnú Slovenskú republiku a pre mňa tento rok znamená nepríjemnú skúsenosť, ktorá ma čaká maturitou a potom príjmačkami na vysokú. Dal som si ich na UK fakulta filozofická, ale nedúfam. Sú v tom peniaze, korupcia a protekcia - to sú veci, ktoré našej rodine chýbajú. Otec ako veľký zástanca komunistického režimu, ktorý práve padol a matka ako verná nasledovníčka patriarchálneho vodcu našej rodiny, čiže otca je na tom rovnako. Mimochodom otec robí v Slovnafte chemika a matka je vo výskumnom ústave meteorologickom. Je to na nič, pretože rodičia veľa nezarobia a tak nežijeme vo veľkom blahobyte. Ja ich však za to neodsudzujem, pretože viem, že život je ťažký a za druhé nie som mamonár. Dnes moje myšlienky celý deň behali po tom ako si zohnať peniaze, aby som si mohol kúpiť moju prvú gitaru. Veľmi by som ju chcel, pretože máme so zopár chalanmi takú akože skupinu, ale zatiaľ hráme iba v pivnice na španielkach /tú som zdedil po strýkovi/. V mojom produktívnom veku, pred ukončením stredoškolského vysvedčenia, bez maturity a pred vojenskou službou sa nič nedá zohnať. Ani v tomto meste. Ozaj denník môj, chcem sa ti predstaviť. Volám sa Oikos. Je to prezývka, ktorú mi dali chalani, síce neviem prečo, ale viem, že v gréčtine to znamená dom. Ináč pred chvíľou som dočítal strhujúci trhák roku 1992 Rivers. Je to od jedného mladého slovenského autora, ktorý hrá v nejakej punkovej skupine a pritom je spisovateľ. Keďže dnes je ešte starý komunistický sviatok, ktorý sa ešte stále oslavuje nejde sa do školy ani do roboty - je sviatok práce. Otec je "soviet" a tak to patrične slávime aj my. Matka dnes spravila kurča na hríboch a tak som sa dobre nadlabol. Teraz sedím na mojej posteli a brnkám si nezmyselné melódie na mojej gitare. Pozerám do blba a som zamyslený nad tými peniazmi. Nie proste sa to nedá, je to tvrdá a krutá realita, ale ja na tú gitaru zoženiem prachy. Zrazu moje myšlienky blúdia inde, v úplne inom svete, kde som so svojím dievčaťom Collin a sedíme na hradnom múre a pozeráme na panorámu mesta. Je to nádherný pohľad najmä pre tých, čo milujú mesto, teda hlavne tú jeho krásnu stránku. Ja a Collin sa držíme za ruky pozeráme ako sa mesto chystá k spánku, pretože je už noc a ako postupne v izbách zhasínajú svetlá a ako celé mesto bliká. Do výšky sa týčia vysoké budovy bánk, ktoré si dali svoj názov "mrakodrapy". Iróniou je, že do tohto sna mi zrazu vbehne akási tmavá postava, ktorá sa k nám blíži od chrbta, ale našťastie vtedy mi do izby vbehne matka a preberie ma do každodennej reality. Opäť ma začne hustiť blbosťami, že sa málo učím, že takto to nikam nedotiahnem, že budem kopať kanály a že v tejto novej spoločnosti nemajú jedinci, ktorý sa neučia miesto.
"Veď tu máme trhové hospodárstvo! To je to, čo všetci chceli a pritom to je náš pohreb. Môj ani nie, ale váš, mladej generácie, ktorá nebude schopná držať opraty tejto spoločnosti a úplne zanikneme. Celé Slovensko zaberú imperialisti, USA nám bude kraľovať!" zafilozofovala matka svoj marxistický názor. Pritom to všetko jej natĺkol do hlavy otec. On je hlavným zdrojom myslenia v našej rodine. Matka preberá myšlienky otca a ja som radšej ticho, lebo nesúhlasím. Ja verím, že to niekam dotiahneme, aj keď viem, že je to iba naivný názor neskúseného mladého jedinca bez písomného potvrdenia o maturite.
"OK mother, idem sa učiť!"
"Nehovor predo mnou s tou hnusnou angličtinou. To je jazyk, tých čo nás zničia. Ja keď som chodila do školy tak som sa učila rusky a to už niečo znamená."
Hovno, pomyslím si. Aj tak z toho nič nevie, hlavne, že sa učila. Samozrejme učiť neznamená vedieť! Začínam sa učiť, ale pri čítaní textu moje myšlienky opäť blúdia v romantickom prostredí večerného nábrežia Dunaja, kde sa prechádzam s Collin a vysvetľujem jej moje názory na spoločnosť, ktoré sú radikálne proti všetkým autoritám a proti tým, ktorý nechápu, že všetci sme si rovní. Prečo mi môže nejaké hovado, ktoré sa dostalo nado mňa nejakou korupciou rozhodovať o tom čo budem robiť? Som prekvapený, ale Collin ma chápe, aj keď sa priznáva, že nemá rovnaké názory, ale mne to nevadí. To sa mi práve na nej páči najviac. Má svoj názor! Keď prechádzame okolo PKO zastavíme sa a Collin ma zrazu z ničoho nič pobozká. Tak vášnivo, že ostávam na ňu pozerať s výrazom absolútneho prekvapenia.
"Čo je?" spýta sa Collin.
"Nič, nič, v pohode, len si ma prekvapila."
"Vieš Oikos, si taký zvláštny, že ma niečím priťahuješ. Je to nádherný pocit byť zaľúbená."
Vtedy sa prebudím, že ubehli dve hodiny, ja som si to dva razy prečítal a ešte z toho neviem nič. Ale stálo to za to. Collin je dievča resp. žena mojich snov. Je to proste ženský ideál, ktorý má svoje názory, má príjemný vzhľad a neoblieka sa ako Barbie /aj keď šaty sú len handry, ale predsa/. Dokonca miluje tie isté zákutia tohto mesta ako ja. No, ale ja sa musím venovať maturite a podobným veciam. Jediná vec, ktorú ma baví učiť sa je literatúra. Je to môj obľúbený predmet, aj keď tam z povinnosti berieme takých autorov ako je P.O. Hviezdoslav, L. Štúr atď. Ja viem, že pre náš "Slovenský" národ spravili veľa, ale pre mňa to nič neznamená. Našťastie máme dobrú profesorku a tak sme sa učili aj beat generation, Jozefa Škvoreckého a pod. Dokonca dve strany máme písané o Jackovi Kerouackovi.
Už je veľa hodín a tak som sa rozhodol, že už si ľahnem a pokúsim sa zaspať, pretože spánok je dočasným vyslobodením z tohto pekla. Ono život vie byť aj nádherný, ale to je život, ktorý si vysnívajú a nasledovne splnia len bohatý jedinci. Preto neznášam túto mamonársku spoločnosť, v ktorej jedinec niečo znamená len keď má peniaze.
"Vstávaj synak!" ,zobudí ma otec "ideme do obchodu". Super, lepšiu vetu na zobudenie som ešte nepočul. Neznášam nakupovanie s rodičmi! Je to utrpenie, pretože hlavne otec všetko kritizuje, že kam sme sa to dostali s takými cenami, že niekedy stál chlieb dve koruny a teraz stojí pomaly tridsať. Ja mu vždy poviem jedno slovíčko: inflácia. Viem, toto slovíčko to nevystihuje lebo s peniazmi je to predsa len horšie ako bolo, ale zle bolo, zle je a možno aj zle bude. Treba si užiť života, lebo môže byť aj horšie. Navštívili sme domáce potreby, v ktorých si otec pozrel ceny asi na všetkých skrutkách a podobných hovadinách. Konečne sme prišli domov a ja sa teším na obed pretože som sa nestihol naraňajkovať a mama uvarila celkom dobrý obed - vyprážaný karfiol so zemiakmi a tatárskou omáčkou. Poriadne sa napráskam a vraciam sa do izby s nádejou, že sa niečo naučím. Otvorím zošit zo Slovenského jazyka, ale akosi mi to nejde a tak preskočím hneď na maturitnú otázku číslo 25: Česká próza po 1945. Neviem načo si ju čítam, keď ju perfektne ovládam, ale aspoň zabijem čas. Sú tam viacerí predstavitelia českého disidentu a tak ma to veľmi zaujalo. Dočítam a opäť upadám do polohy ležania a opäť začína pôsobiť moja predstavivosť.
Sedím spolu s Collin na jednej lúčke uprostred lesa a pod nami sa rozprestiera veľké údolie, v ktorom je malá dedinka. Pripomína mi to dedinku, kde býva moja babka. Líham si na chrbát a do úst si dávam malú stonku s priľahlej rastlinky. Pozerám na oblohu a rozmýšľam ako mi je dobre. Collin si ľahne tiež a začne mi rozprávať ako tu je nádherne a ja s ňou len ticho súhlasím. Slnko na nás pečie a je počuť niekde z diaľky cirkulárku ako s ňou dedinské chlapiská makajú. Je to nádhera.
"Vstávaj a uč sa!" vtrhne do izby mama a môj raj mi okamžite mizne v nedohľadne.
"Áno mami. Ináč, kedy bude večera?"
"Okolo šiestej, zatiaľ si choď zobrať chlieb s masťou."
Ble, to teda radšej vydržím do večere. Vrhnem sa opäť do učenia a do večere sa aj dostavili výsledky - naučil som sa maturitnú otázku číslo 24 zo Slovenského jazyka. Ako oslavu na tento úspech som sa poriadne najedol na večeru a povedal rodičom, že sa idem na chvíľu vonku odreagovať. S prekvapením ma pustili s jedinou poznámkou: "Za hodinu nech si doma!"
Išiel som von za kamarátmi, ktorí samozrejme boli v neďalekej krčme. Tak som si na chvíľu prisadol, ale asi po pätnástich minútach ma to prestalo baviť a tak som odišiel sa prejsť na blízky cintorín. Často tam chodievam, keď chcem byť sám. Je to v podstate taký menší parčík. Prišiel som tam a sadol som si na lavičku. Zanedlho sa pri mne pristavil starý dedko: "Šuhaj nevieš kde leží János Nagy?"
"Fúú, to teda neviem, ale môžem ho ísť pohľadať s vami."
Nemal som, čo robiť a tak som spolu s dedom pol hodinu hľadali akéhosi Jánosa, ktorý podľa dedovho rozprávania by mal byť jeho bratranec. Nakoniec sme ho predsa našli aj keď to bolo náročné, pretože až teraz som si všimol koľko Nagyov tu žije. Prišiel som domov ľahol som si na posteľ a otvoril som maturitnú otázku číslo 23. Ale bola to len fikcia. V skutočnosti som sa rozhodol, že napíšem fiktívny list mojej éterickej víle Collin.

Čafesko Collin!

To čo Ti chcem napísať je veľký problém napísať, pretože chcem napísať, čo práve prežívam. Lenže ani ja si sám sebe dobre nerozumiem a tak to bude zložité. Takže najprv Ti chcem povedať: Milujem Ťa! Taká jednoduchá veta a tak zložito ju treba prežívať. Samozrejme veľa ľudí si myslí, že miluje a pritom nemiluje. Ja dostávam z tej vety na jednej strane jednu veľkú útechu - mám prečo žiť. Na druhej strane mnohokrát je to trápenie, pretože nie si so mnou a ja prežívam divné stavy spojené s neustálim myslením na tvoju tvár, na to ako sa spolu objímame a ako cítim teplo tvojho tela.

Práve som si uvedomil, že tento dopis píšem úplne nadarmo. Síce nie! Čo ak si nejakú tú 'Collin' predsa len nájdem. Dopis som odložil do môjho hypertajného úkrytu, ktorý predstavuje môj kožený kufrík, ktorý je uzamknutý na kód. Pomaly ma chytá únava a tak zatvorím maturitnú otázku číslo 23 a púšťam si hudbu. Otvorím si okno a hľadím na dvor. Všetci z tejto štvrti to voláme dvor, pretože je to vlastne taký menší park okolo, ktorého sú nastavané činžiaky. Tu som vyrástol a vždy keď spomínam na svoje detské roky otvorím si okno a pozerám sa na dvor. Tu som s kamarátmi zo základnej školy hrávali hokej a futbal, strieľali zo vzduchovky, naháňali prvé dievčatá, skúšali prvé cigarety a občas sme sa pobili. Je to nostalgické spomínania, pretože aj keď som zažil veľa zlého chcel by som to prežiť ešte raz. Keby som bol hinduista tak by som sa nemal čoho báť, pretože oni veria, že človek sa po smrti prevtelí a bude z neho úplne niečo nové a živé. Ja tomu neverím!
"Oikos, choď spať!" zahučí otec z obývačky.
"Ockey!"
"Ja ti dám ockey. Už som ti hovoril, že nepoužívaj jazyk tých imperialistov."
"Ockey!" zašepkám si. Ľahol som si do postele a pomaly zatváram oči. Spím a opäť snívam. Myšlienky mi behajú z jednej kraviny na druhú, ale jednu som si zapamätal až do rána: Sedím na "neďalekej" planéte Mars a pozerám sa na tmavú oblohu. Nikto tu so mnou nie je až zrazu prichádza Malý princ.
"A ty si kto?" spýta sa ma.
"Ja, ja som Oikos. A ty?"
"Malý princ. A ty si čím? Ja som už stretol mnoho zaujímavých ľudí a každý je niečím iným."
"Ja som človek a popritom to vyzerá na študenta."
"A to je čo?"
"To je keď sa človek snaží niečo naučiť pre svoju potrebu a trestajú ho za to."
"A kto ťa trestá?"
"Predsa spoločnosť."
"Aha," povie a odíde. Vôbec ma nenapadlo zakričať za ním, čo tu robí, ako som sa sem dostal, . . . Potom som mal už bezsenný spánok a tak mi ani nevadilo, keď ma mama zobudila do školy. Naraňajkoval som sa, zobral tašku a išiel som preč. Ešte som stihol zachytiť matkinu frázu: "Správaj sa slušne." Ja som sa však rozhodol, že dnes do školy nepôjdem. Išiel som však pred školu, aby som niekoho prehovoril, nech sa ide so mnou flákať. Prišiel som pred školu a rovno som zamieril do kútika fajčiarov, kde určite niekoho spacifikujem. Závan dymu bol tak hustý, že som nevedel nájsť človeka, ktorého som si vytipoval: Hugha. Hugh je človek, s ktorým sa dá občas vynikajúco porozprávať, avšak po pár hodinách vás prestane baviť, pretože prejde k téme futbalu. Tam sa síce veľmi dobre vyznám, ale nebaví ma o tom rozprávať. Najväčšia sranda je, keď s ním idem po meste a on sa prihovorí skoro každej krajšej dievčine, ktorá ide okolo. Hugh fajčí jednu od druhej, ale čo už - on si spôsobuje sebadeštrukciu, jeho problém.
"Nazdar Hugh, ideš na blic?"
"Jasná páka, jebeme na to!"
Išli sme teda do mesta a samozrejme Hugh si chcel sadnúť hneď do prvej pivárne, ale zbadal na konci ulice dve dievčatá ako tam len tak postávajú a fajčia. Išli sme teda za nimi aj keď ja som príliš nechcel, pretože som dosť introvert, ale čo som mal robiť.
"Nazdárek holky. Nejdete s nami do hospody?"
"Jasné. Aj tak sa nudíme. Poď Lise." povie ta prvá. Mňa však skôr zaujala tá Lise. Bolo to obyčajné dievča, ale mňa hneď očarila.
"Ja som Hugh a toto je Oikos."
"Ja Dunny a toto je Lise."
Šli sme do hospody a Hugh našťastie všetkým zaplatil. Sadli sme si teda za veľký stôl a Hugh sa hneď začal vypytovať Dunny, že odkiaľ je, čo robí, . . . Ja som si však iba nemo všímal Lise. Dunny s Hughom hovorili dlho a ja s Lise sme iba počúvali a vymieňali sme si tajomné pohľady. Až zrazu:
"Čo robíte v meste?" opýtala sa ma Lise.
"Nechcelo sa nám ísť do školy tak sme šli do mesta."
"My tiež. Ako tak pozerám tak Dunny sa nejako zabáva s tvojím kamarátom. Čo by si povedal, keby sme vypadli?"
"To by bolo cool!"
Šli sme teda von a vydali sme sa smerom na nábrežie. Bol celkom pekný deň a tak tam bolo dobre. Kde by však bolo zle s mojou bohyňou? Čas ubiehal veľmi rýchlo a zrazu sa začalo zvečerievať. Už som bol absolútne hladný a Lise určite tiež, ale obidvaja sme to potlačovali. Lise hovorila celý čas o sebe, pretože ja som v jej prítomnosti nevedel, čo mám hovoriť. Akosi sa mi zviazal jazyk. Bolo už okolo deväť hodín večer tak sme sa predsa pobrali domov. Dali sme si prvý bozk a šli sme každý svojou cestou. Vedel som, že doma bude peklo, ale veril som, že to stálo za to.
"Kde si bol?" zahučí na mňa otec hneď ako som otvoril dvere.
"Mal som nejaké vybavovačky. Bol som v knižnici a potom som sa v meste učil." dúfam, že mi uverí.
"Prečo si sa učil v meste, keď sa môžeš aj doma?"
"Zmena prostredia, tu mi to už liezlo hore krkom."
"To ma nezaujíma. Nech sa to už neopakuje a uč sa doma!"
"Dobre, dobre."
"Čo je dobré?" spýta sa ma.
"Nič, len potvrdzujem tvoju požiadavku."
"Nebuď drzý a padaj sa najesť!"
Šiel som sa najesť a opäť som sa zavrel do izby a otvoril otázku číslo 22. Chcel som sa učiť, ale nešlo to. Nevedel som prestať myslieť na Lise. Do pekla, až teraz som si uvedomil, že som si od nej nevypýtal telefónne číslo. Ako sa to len volala? Tuším Lise Bleach. Áno! Otvoril som telefónny zoznam a začal som hľadať. Našiel som: býva na Stalinovej ulici číslo 6, čiže v Karlovej Vsi. Zapísal som si jej telefónne číslo a ľahol som si do postele. Opäť som nemohol zaspať, ale nakoniec sa môj stav predsa zmenil z bdelého do nebdelého. Neviem prečo, ale moje sny neboli vôbec súvisiace s Lise alebo s mojou éterickou vílou Collin. Ocitol som sa niekde na námestí, bol som oblečený ako nejaký otrhanec a držal som v ruke transparent: Anarchy forever! Bola tam so mnou malá skupinka ľudí, ktorých som nikdy pred tým nevidel, ale vedel som ich mená. Postupne sa k nám pridávala mnoho ľudí, ktorí išli okolo. Bolo tam veľa pankáčov a rôznych podobných ľudí. Pokrikovali sme rôzne hesla, ktoré boli hlavne proti fašizmu, ktorý sa tu začal zakoreňovať a potom sa to zvrtlo na nenávidený establišment. Zrazu však pribehlo mnoho policajtov, ktorí mali na hlavách masky a začali nás mlátiť hlava nehlava. Ocitol som sa zrazu na chodníku a stále do mňa niekto kopal a ja som sa zrazu prebral až v nemocnici s hroznými bolesťami. Neviem ako to je možné, ale tie bolesti sa mi zdali také reálne aj keď to bolo len vo sne. Vtedy ma však prišla zobudiť matka:
"Vstávaj, škola volá."
Prebudil som sa opäť do slnečného dňa, ktorý mal byť plný problémov. Obliekol som sa, vypil som čaj a zabuchol som za sebou bytové dvere. Vydal som sa na cestu do školy, ale vtedy ma napadlo, že by som mohol zavolať Lise. Vystúpil som hneď na ďalšej zástavke a urputne som začal hľadať telefónnu búdku. Našiel som ju až po prejdení troch ulíc a hneď som začal vytáčať číslo. Zdvihla to jej matka:
"Prosím Bleach."
"Dobrý, je doma Lise?"
"Prečo? Kto vlastne volá?"
"Ja som jej kamarát."
"Ktorý? Ako sa voláš?"
"Oikos."
"Aha, tak Lise nie je doma."
Zložil som. Do riti, teraz už určite išla do školy, alebo sa išla flákať do mesta. Teraz ju však už nenájdem. Rozhodol som sa, že idem do mesta napríklad na hrad a tam si niekde ľahnem na trávu. Prišiel som tam a našiel som si ideálne miesto na slniečku a začal som si čítať maturitnú otázku číslo 22. Za chvíľu som však zadriemal a myšlienky sa hneď premiestnili inde . . .

Tu sa denníkové záznamy prerušujú, pretože tu niekto vytrhol dve strany. Prešli už takmer tri hodiny od toho čo som sa vydal do podniku U Sestier, takže pomaly by som sa mal vrátiť domov. Tak som sa do toho vžil, že som naozaj myslel, že je rok 1992 a ja sa práve pripravujem na maturitu. Hrôza! Išiel som teda domov.
"Velvet? Kde si bol???" zahučí na mňa otec hneď ako som otvoril dvere.
"V pivnici si nebol," doplňuje matka.
"Ja, ja som bol s Lise."
"S kým?"