Luc V. Floyd Squatt
Vysnívaná realita
Deň  

 

Squatt

Práve som sa prebral. Pri mojej posteli stojí matka s nevlastným otcom a usmievajú sa na mňa. Ja však viem, že sú to falošné úsmevy, pretože tam stojí aj akýsi chlapík zo sociálneho úradu. Ja momentálne ležím v nemocnici na Kramároch v Bratislave. Ako som sa sem dostal?
Začalo sa to spokojným, idylickým životom v kruhu rodiny. Lenže stala sa jedna nečakaná udalosť. Keď som mal šestnásť rokov môj otec zomrel pri havárii automobilu, keď bol na služobnej ceste. Vtedy začala matka dosť piť a našla si nového muža, ktorý bol rovnaký notorik ako ona. Zanedlho bola svadba a vtedy začalo peklo. Vždy večer, keď prišli domov obaja ožraný tak sa najprv pohádali medzi sebou a potom si zlosť vybili na mne, keď ma začali mlátiť hlava nehlava. Ja som to vydržal do mojej sedemnástky. V deň mojich narodenín som odišiel z domu. Zabalil som si iba potrebné veci to znamená zimnú vetrovku, dve mikiny, nejaké spodné prádlo, zopár ponožiek, knihu od Payna, nejaké kazety, walkman, a svoje úspory, ktoré činili 2412 Sk. Bolo to málo, ale ja som bol pevne rozhodnutý, že to musí nastať v ten deň, lebo keď nie vtedy tak už nikdy. Vyšiel som z domu ešte za tmy a vydal som sa na autobus smerom do centra mesta. Mal som veľký ruksak a keď som dorazil do mesta sadol som si na lavičku a začal som pozorovať ľudí vôkol seba. Hlavný problém bol, kde prespím. Mal som málo peňazí na to, aby som ich mohol plytvať za ubytovanie. Keď ubytovanie tak by muselo byť veľmi lacné. Musel som totižto aj niečo jesť a piť. Podstatnou vecou bolo, aby som zohnal nocľah na túto noc, pretože som potreboval niekde prespať a zajtra by som zašiel do agentúry, ktorá ponúka brigády pre študentov. Našťastie potvrdenie o návšteve školy som si vypýtal ešte pred mojou emigráciou a tak už nebudem musieť ísť do školy. Rozhodol som sa, že školu na čas preruším a neskôr, keď budem aspoň trochu zabezpečený si ju dokončím. Tento rok som mal maturovať, ale nevadí to sa dobehne. Teraz je podstatné, aby som mohol nejako žiť. Prešiel celý deň a ja som žiadne ubytovanie nenašiel. Večer som sa uchýlil na železničnú stanicu a hore som si ľahol na najbližšiu lavičku. Tašku som si dal pod hlavu a vytiahol som z nej paštétu a rohlíky, ktoré som si kúpil po ceste. Najedol som sa a zaspal som. O 2.00 v noci ma začal budiť nejaký uniformovaný železničiar a kričal na mňa, že toto nie je nocľaháreň, nech okamžite vypadnem, že stanica sa zamyká. Zobral som si ruksak a vyšiel som pred stanicu. Sadol som si na blízku lavičku a pozeral do tmy. Na okolitých lavičkách pospávali bezdomovci a iní asociáli. Zrazu sa ku mne začala blížiť postava, ktorá fajčila a vyzerala byť dosť mladá. Bolo to dievča.
"Čau! Nemáš, kde prespať?"
"Ani ne, prečo?"
"Ja by som o niečom vedela. Ináč ja som Enid."
"Čau, ja Jay Tee."
"Takže ak chceš, môžeš ísť so mnou ku mne. Teda nie ku mne, ale aj ja tam bývam so zopár kamarátmi. Je to vlastne opustený dom tu neďaleko, kde sme sa nasťahovali. Sme tam čisto iba mladí ľudia, ktorí utiekli z domu a žijeme z príležitostných robôt. Je tam ešte nejaké miesto a vidím, že ty si ešte neskúsený, pretože o takomto čase by som tu nesedela. Tu ťa môže hocikto napadnúť a obrať aj o to úbohé, čo máš. Keď sú ľudia hladný tak im je jedno, že aj ten druhý je hladný."
"No jo, tak ideme. Je mi kosa a aj tak by som nič lepšie asi nenašiel."
"OK. Po ceste mi povedz, prečo si vlastne tu."
"Mne sa o tom nechce rozprávať. Je to príliš čerstvé na to, aby som mal náladu o tom kecať."
Mlčky sme šli dole zo stanice a napojili sa na dlhú ulicu, ktorú lemovali garáže. Enid si zapálila cigaretou, s ktorou ma najprv ponúkla, ale ja som sa zachoval ako zarytý nefajčiar a nezobral som si. Enid stále rozprávala ako sa zaľúbila do jedného chalana, myslím, že ho volala "týpek", a ako sa k nemu nasťahovala aj napriek tomu, že jej rodičia povedali, že keď odíde s "týpkom" tak ju už nepoznajú. Lenže s "týpkom" sa pohádala a tak sa dostala sem do party ľudí, ktorých budúcnosť bola len veľká čierna diera. Ona však o tom squatte hovorila ako o niečom, kde sa veľmi dobre cíti a kde vedie ten jej vysnívaný život.
Keď sme dorazili do squattu bolo tam zopár mladých ľudí, ktorí ležali vo veľkej miestnosti po zemi a pozerali na čierno - biely televízor. Bolo ich tam sedem a Enid hneď spustila, že ja som nový obyvateľ squattu a postupne ma predstavila všetkým squatterom. Niektorí vyzerali byť buď nadrogovaní alebo napití.
"Nazdárek Jay Tee. Nedáš si s nami "maslo" jointa?" spýtal sa ma Zolo.
"Ne dík, ja nehúlim. Radšej by som si dal niečo na pitie, lebo som strašne smädný."
Dali mi pivo a tak som do rána popíjal pivo a vysvetľoval zhúleným squatterom ako som sa sem dostal. Nad ráno mi dali nejaké kartóny nech na nich prespím, že na zemi je zima a posteľ navyše nemajú, ale ak tu chcem ostať tak večer mi pomôžu zohnať nejakú posteľ a nasťahujú ma k Jurimu lebo ten mal jediný sám izbu. Ďalej tam boli ešte dve, kde sa spalo, jedna spoločenská, v ktorej som dnes spal ja, kuchyňa, záchod a kúpelňa. Oboznámili ma s nepísaným squatterským právom: polovica peňazí sa dáva do spoločnej kasy a kupuje sa za to jedlo. Zarábať chodia do neďalekej fabriky, kde za 20 korún na hodinu robia načierno pri páse. Chodia tam však len cez víkend, aby nikto nič nezistil. Cez voľný čas sa flákajú po meste a zháňajú nejaké potrebné veci do squattu. Boli tu aj dva zamilované páry: Coroson a Loyd a Suzy a Melvin. Každý pár mal svoju izbu. Zolo je technický typ a spojazdnil tu vodu a elektrinu avšak je použiteľný iba v triezvom stave čo je tak jedna desatina jeho bdelého času. Najväčší strach im naháňajú nájazdy kukláčov. Tí sa dovalia vždy v noci a všetkých vytiahnú von z domu a dobijú pelendrekmi.
Ako som si ľahol na tie tvrdé kartóny hneď som zaspal. Mal som divný spánok a neustále som sa otáčal zo strany na stranu. Okolo obeda ma prebudila Enid, ktorá o mňa zakopla lebo zabudla, že tu spím.
"Dobrý ránko. Soráč zabudla som, že tu spíš."
"To neva aj tak som bol hore."
Potom, čo som zjedol krajec chleba, ktorým ma ponúkli som sa s Jurym vydal hľadať nejakú posteľ. Pri neďalekom kontajneri sme našli tri matrace a tak sme ďalej ani nehľadali. Zobral som ich do squattu a poriadne ich vyšuchal mydlom, ktoré som po ceste kúpil. Matrace totižto poriadne smrdeli. Potom som sa nasťahoval k Jurymu, kde som rozložil aj svoj pelech s matracmi. Bola to malá izbička, kde boli postriekané steny značkami anarchie a názvami rôznych punkových skupín.
"Ty počúvaš punk?"
"My všetci tu počúvame punk.."
"To je cool ja počúvam grunge."
Jury tu mal aj malé repráky a tak keď sme spojazdnili môj walkman spolu s repráčikmi tak sa tu dali vypočuť aj nejaké tie kazetky. V squatte sme sa nachádzali momentálne sami pretože všetci sa vydali niekam do mesta zháňať niečo na jedenie a pitie. Jury si ľahol k televízoru a ja som sa vybral poobzerať sa po okolí. Kúpil som si jedného hod doga a vydal som sa hľadať nejaké tie fľašky, ktoré by som vrátil do obchodu, aby som ušetril a tak mohol kúpiť nejaké to pivo. Našiel som štyri pivové fľaše a tak hneď som zamieril do najbližšieho obchodu, kde som si kúpil pivo. Začal som intenzívne rozmýšľať, že z čoho budem žiť keď miniem moje nepostačujúce úspory. Napadli ma dve riešenia: prvé bolo ísť sa drieť do fabriky s ostatnými za dvacku alebo predávať pouličný časopis, na ktorom získam polovicu zisku z predaja. Lenže ten časopis musím najprv kúpiť a až potom ho môžem ísť predávať. Tak som sa vydal do centra, kde som sa jedného takéhoto pouličného predavača spýtal, kde sa dá kúpiť tento časopis. Ten ma poslal na jednu adresu, kde sídlilo vydavateľstvo Febe. Kúpil som teda dvadsať čísel a vyšiel na ulicu. Začal som rozmýšľať kde by mohol mať časopis najlepší odbyt a ako správny ekonóm som sa zameral na slabšie vrstvy obyvateľstva - študentov. Zašiel som si pred jednu univerzitu a postavil som sa pred vchod. Myslel som, že študenti sú skôr mysliaci ako nejaký zadubená stredná vrstva, ktorá ide v tom istom rytme celý život: práca - domov - práca - spánok. Hnus a des! No ale pred univerzitou som predal desať kusov a ja som začal byť opäť hladný a tak som si zašiel na šalát do Ryby. Potom som sa rozhodol vrátiť do squattu, kde už všetci nasávali pivo. Ja som si tiež vybral z vetrovky fľašku najlacnejšieho piva a začal chľastať.
Zolo bol opäť tak zhúlený, že sa na všetkom smial. Bolo už dosť hodín a všetci iba nemo čumeli na televízor. Dávali nejakú akčnú trápnosť s nejakým svalovcom, ktorý mal tak rozbité pravé oko, že to bolo až nereálne.
"Zajtra by mal byť koncert na garážach," spomenie zrazu Enid, "stretla som totiž jedného týpka, ktorý povedal, že vám to mám oznámiť."
"Tak deme ne?!" ozve sa Juri.
"No jasně volové. Budeme punkovat a hlavne to, hlavne piť, na mol piť!" pridá sa aj Zolo, ktorý je už značne pod parou.
"Ideš aj ty Jay Tee?" spýta sa ma Suzy.
"No ešte uvidím, ale pravdepodobne áno."

Suzy s Melvinom a Coroson s Loydom sa odklidili do izieb a šli si užívať život s tej lepšej stránky. Zolo a Juri sa vybrali hore do izby počúvať môj walkman a dole sme ostali len ja a Enid. Ja som už pomaly zatváral oči, keď Enid zrazu vypla televízor a prišla ku mne. Začala ma vášnivo bozkávať na ústa. Keď som si to uvedomil tak som začal spolupracovať a začal som rýchlo rozmýšľať, čo z toho vyplýva. Nič mi nenapadalo a tak som sa od Enid odtrhol a začudovane pozrel na ňu:
"Ja na to vždy idem priamo. Slová totiž dokážu vyjadriť len polovicu z toho čo si myslím. Vieš ty si sa mi zapáčil už od začiatku. Myslíš, že by som ťa len tak pritiahla sem do squattu?"
"To je síce pekné, ale ty ma predsa vôbec nepoznáš! Ja by som si nikdy nič nezačal s dievčaťom, ktoré nepoznám. Ty ma poznáš necelé dva dni."
"Človeka nikdy nespoznáš dokonale. On sa môže celý čas pretvarovať a robiť veci tak, aby dosiahol to, že o ňom budeš mať takú mienku akú on chce. Veľa ľudí sa hrá na ťažkých tvrďasov a pritom sú úplne mäkký a veľmi citlivý týpci. Avšak mnohí im uveria a tak dosiahnu svoj cieľ. Takže človeka spoznáš len keď náš 'vedecko - technický pokrok' vymyslí stroj na čítanie myšlienok."
"Zaujímavá myšlienky, ale pravda je aj taká, že niekedy musíš aj riskovať a dôverovať ľuďom."
"To predsa teraz robím. Ja to vlastne s tebou riskujem."
Ešte dlho do noci sme sa bozkávali a objímali. Spolu sme zaspali pod televízor a až okolo obeda nás zobudil Zolo.
"Aha tak tu si spal. Soráč, že som ti obsadil posteľ, ale vieš my sme s Jurim počúvali nejakú hudbičku a nejak som zaspal. Ináč neviete, kde som si včera nechal pivo?"
Ostal som ticho ležať, pretože Enid ešte spala na mojom ramene a tak som ju nechcel zobudiť. Zanedlho však prišli Suzy s Melvinom, ktorí ju už určite zobudili, keď si začali spievať nejakú punkovú odrhovačku.
Ku večeru sme sa vydali na ten punkovej koncert. Ekologisti ako sú Coroson a Loyd sa vybrali pešo a tak prišli až uprostred koncertu. My ostatní sme sa vydali mestskou hromadnou. Na stanici sme si kúpili dvadsať deko tresky a tri rohlíky a šli sme na koncert. Celú cestu sme sa s Enid držali za ruky. Na týchto squatteroch sa mi páči aj to, že všetci nás videli držať za ruky, ale nič nepovedali. Žiadne trápne keci okolo toho. Jednoducho si to domysleli a brali veci tak ako idú. Keď sme dorazili k prístavu a odbočili smerom ku garážam tak som tam už zazrel z diaľky mnoho chalanov a báb s vyholenými bokmi, popíjali pivo a pofajčievali cigarety. Keď sme dorazili na miesto, ktoré bolo jasné len tým, že bola otvorená jedna garáž, v ktorej akurát začínali hrať prvý zahrievači. Nad garážou bol veľký plagát s nápisom: 'Koncert proti demagógii'. Zrazu sa spustili dosť hlasné trojakordové rify, ktoré roztancovali takmer každého. Dokonca aj ja som sa prichytil ako si poklepkával nohou. Pripomínali mi jednu známu britskú kapelu Ramones. Až keď za mnou prišla Enid a povedala, že hrajú Ramones nech idem tancovať tak som sa vrhol do pogovacieho ošiaľu, ktorý sa strhol pred inkriminovanou garážou. Neviem ako, ale dopracoval som sa k pivu a tak som medzi tancovaním stíhal ešte aj piť. Po týchto 'coverovníkoch' nastúpili už tvrdý punk bandy. Niektorí do toho mlátili tak, že sa mi to až nepáčilo.
Asi o pol jedenástej, keď ešte doznievala predposledná kapela dorazili na miesto aj príslušníci policajného zboru Slovenskej republiky.
"Okamžite na zem vy banda feťácka. Tu sa nebudú podporovať žiadne drogové večierky vy banda úbožiakov."
Kukláči vytiahli svoje 'striekacie pištoľky', ako to volala Enid, a mierili na nás. Všetci si ľahli na zem a už to išlo presne podľa policajných predstáv. Vytipovaným ľuďom prikázali, aby si kľakli, ukázali občiansky preukaz a vyprázdnili všetky vrecká na zem. Akonáhle nič nenašli rozkopali dotyčnému veci z vreciek a kopnutím do chrbta ho opäť poslali čelom k zemi. Asi po hodine neustálych nadávok zobrali štyroch ľudí za to, že mali pri sebe trávu a vypadli. V hraní sa nemohlo pokračovať, pretože jednému z nich sa 'nechtiac' podarilo pretrhnúť blany na bicích vyskakovačkou.
Celá banda squatterov sme sa pobrali naspäť do nášho útulného príbytku. Celkom by ma potešilo, keby sme sa cestou zastavili niekde v IV. cenovej, ale potom ma napadlo, že musím šetriť a že som nekonečne hladný. Spýtal som sa Enid, či niečo plánuje dnes ešte zjesť. Ona odvetila, že dnes asi nemal nikto chuť variť a tak to nejako vydrží do rána. Tak som sa rozhodol, že opäť miniem niečo z mojich úspor a pozvem ju do nejakej putiky na niečo teplého.
Vystúpili sme v meste a ostatným sme oznámili, že sa chvíľu zdržíme. Bolo síce už okolo polnoci, ale nám to nevadilo. Vybrali sme sa do Starej Sladovne, kde som kúpil dve gulášové polievky a dve veľké pivá. Enid ma ešte po ceste prehovorila nech jej kúpim nejaké cigarety a tak som jej kúpil tzv. kusovky. Ostali sme až do záverečnej, ktorá bola o polnoci. Keď sme vyšli na čerstvý vzduch Enid dostala jeden z jej spontánnych nápadov: "Idem na hrad. Čo ty na to? Aj tak nemáme, čo v squatte robiť."
"To by síce bolo fajn, ale hrad bude zavretý," odvetil som.
"To je smola! Tak poďme aspoň niekam, nechoďme ešte do squattu."
Vybrali sme sa teda na korzo a odtiaľ smerom hore na hrad. Tesne pred uzamknutou bránou do hradu je malá zarastaná odbočka, ktorá je pôvodne vydláždená 'mačacími hlavami' a je na nej veľa lavičiek odkiaľ je dobrý výhľad na mesto. Avšak práve sem chodí mnoho feťákov a narkomanov 'šlehnúť' si svoju dávku a prežiť svoje stavy. Cez leto sem chodia aj nejaký ožrani prespať opicu, ale nám nič neprekážalo. Sadli sme si na jednu lavičku a pozerali na seba a na mesto. Zrazu k nám začala z tmy mieriť nejaká osoba. Ostali sme stŕpnuto sedieť a pozerať na blížiaci sa objekt.
"Enid, si to ty?" opýtala sa dotyčná osoba so ženským hlasom.
"Vallery?"
"Enid, čo tu robíš? Už som ťa nevidela sto rokov."
"Ja tu posedávam len tak. A ty?"
"Ja sa tu poflakujem, lebo sem nechodia fízli a môžem si tu šlehnúť."
"Čo šlehnúť? Ty v niečom ideš?"
"Herák. Ja viem je to svinstvo a plánujem s tým prestať, ale veď vieš. Navykla som si asi pred mesiacom a tak teraz som na ulici a hľadám prachy na fet. Neva, ja už chcem skončiť tento skurvený život. Mne sa tu už nechce trápiť, fotrovci ma vyhodili a ja tu hladujem a prespávam v hradnej skale. To je úspech! Skoro ako tí skurvení hajzli v oblekoch a mercedesoch s mobilom v ruke."
"Vallery vzchop sa! Poď so mnou do squattu a tam uvidíme, čo sa dá robiť. Ozaj toto je Jay Tee. A Jay Tee toto je Vallery."
"Nééé, ja ešte niečo musím vybaviť. Ináč nemáš mi helfnúť nejaké prachy?"
"Jay Tee máš ešte nejaké prachy? Daj je aspoň na jedlo."
Keďže som už Enid spomínal, že ešte pár drobných mám, musel som svoje konto
opäť znížiť.
"Vallery nemiň to prosím ťa na fet!" povie na rozlúčku Enid a vydali sme sa do squattu.
Po ceste sme mlčky šli a ja som rozmýšľal, či to má naozaj cenu žiť. Keby som si šľahol herák tak si aspoň užijem tých pár posledných chvíľ a zbavil sa navždy problémov. Lenže viete, čo je umenie? Umenie je nie sa sťažovať sa na život, lebo sťažuje sa každá krava, ktorá má v šatníku desať kožuchov. Umenie je brať svet taký aký je
a nesťažovať si. Vždy si treba povedať, že bude aj horšie!
Po tejto úvahe ma na chvíľu zaplavil optimizmus, lenže zanedlho som si uvedomil, že som taký neskutočný slaboch, že opäť myslím pesimisticky. Keď sme dorazili do squattu ľahli sme si pred televízor a za chvíľu sme zaspali /ďalšia noc strávená mimo mojej útulnej postele vedľa Juryho!/.
Skoro ráno nás zobudil Zolo, že sa ide makať. Z toho som usúdil, že tu je sobota a squatteri idú zarábať na živobytie.
"Jay Tee ideš aj ty? Možno by sa nám podarilo ukecať vedúceho, aby ťa zobral," spýta sa Zolo.
Robiť sa mi teda naozaj nechcelo, ale čo som mal robiť: "No jasan, že idem. Aspoň budem mať nejaké prachy."
"Fajn, tak lezte lebo za pol hodinu tam máme byť."
Samozrejme, že sme meškali pol hodinu, lebo fabrika sa nachádza takmer na druhom konci mesta. Bol to automobilový závod, kde sa makalo aj cez víkend ako vo všedný deň akurát cez tieto chvíle pracovného pokoja tam makali všetci na čierno. Vedúcemu sa to oplatilo, veď nemusel platiť do poisťovne a dával tak mizernú mzdu, že keby sa to dozvedeli tí, čo schvaľujú minimálne mzdy asi by ich traf šľakol /alebo šľak trafil?/. Jury zašiel spolu so mnou za vedúcim.
"Dobrý šefko. Nenašli by ste ešte flek tuto pre kolegu?"
"Kde kurva ste? Meškáte štyridsať minút! To si nadrobíte večer!"
"Dobre dobre šéfe. Ja som sa pýtal tu na flek pre kamoša."
"Máme plné stavy. Už aj tak vás tu je veľa. Náhodou dojde kontrola a budem v píči."
Tak som sa pobral naspäť do squattu ešte si chvíľu pospať a rozmýšľať kde zohnať prachy a čo budem tieto dva dni robiť, keď ostatní budú vo fabrike.
Okolo obeda som sa zobudil a napadlo ma, že skončím za jedným bývalým kamošom ešte zo školy a spýtam sa ho, či o niečom nevie. Keď som prišiel za ním domov nebol doma a tak som sa rozhodol, že ho počkám pred domom na lavičke. Čakal som tam asi tri hodiny a keďže neprichádzal a ja som umieral od hladu a smädu vybral som sa do neďalekých potravín, kde som si kúpil šesť rohlíkov, dve paštéty a pivo. Znova som sa vrátil na lavičku a napchal som sa tým, čo som si kúpil a popíjal som ešte pivo. Pomaly prešli ďalšie tri hodiny a konečne som ho zazrel ako vystupuje z autobusu.
"Nazdar smrade. Kde sa flákaš? Čo nechodíš do školy?" hneď sa ma spýtal.
"Ale na školu som sa dočasne vykašlal, ale ináč aj ja ťa zdravím."
"Jáj soráč. Počúvaj zvem ťa na pivo tu ku Gustovi."
Tomu som sa naozaj potešil a tak sme išli. Keď mi zaplatil päť pív a ja som mu vysvetlil moju situáciu a spýtal sa ho, kde by som zohnal nejakú prácu, tak bol už tak napitý, že sa s ním pomaly nedalo rozumne rozprávať. Nakoniec sme dali ešte dve pivá a ja som už tiež cítil, že som kapánek mimo a tak som ho ešte odvliekol k domu a povedal mu, že sa ešte zastavím. Vybral som sa naspäť do squattu. Keď prišiel ešte tam nikoho nebolo a tak som si ľahol hore do izby a zaspal tak, že ma ani v noci, keď prišli a ani ráno keď odišli nezobudili. Zobudil som sa opäť okolo obeda a pohľadom z okna som spozoroval, že je nedeľa, pretože ľudia práve prichádzali z neďalekého kostola.
Vyšiel som pred squatt a nadýchol sa čerstvého vzduchu. Nenapadalo ma nič, čo by som mohol robiť. Išiel som teda hore do izby a začal som si rátať zostávajúce peniaze. Zistil som, že mi ostalo 548 korún a nejaké haliere. Za tých pár dní som tomu pekne 'utol'! Rozhodol som sa, že sa idem najesť do neďalekej jedálne, kde som dostal za pár drobných fazuľovú polievku a dva rohlíky. Cestou naspäť som sa zastavil ešte za jednou bývalou spolužiačkou. Ani by som sa nezastavoval, ale išiel som akurát okolo jej domu a aj tak som nemal čo robiť celý deň. Zazvonil som jej a ona zanedlho bola dole a pozvala ma na kofolu k Dunaju do malej záhradnej krčmičky. Nekonečne sme rozprávali o jej súčasnej škole, o jej spolužiakoch, čo robí, že sa musí veľa učiť, že sa doma hrozne nudí, že nemá peniaze, že . . . Proste nudné keci, ale mne sa nechcelo rozprávať o mne a nemal som, čo robiť. Vždy, keď sa pokúšala previesť rozhovor nejakou otázkou na mňa odbavil som to nejakou ošúchanou frázou, ktorú čakala, že poviem a tým ju prinútil opäť rozprávať o nej. Keď som už bol plný tejto bezmyšlienkovej debaty, ktorú som už takmer ani nevnímal, pretože ma opäť napadol syndróm odkiaľ zoženiem peniaze, vybral som sa naspäť do squattu. Bolo už dosť neskoro tak som ju išiel odprevadiť a vydal som sa do squattu.
Keď som prišiel do squattu ešte tam nikto nebol. Napadlo ma, že by som mal zaplatiť môj podiel za squatt. Veď oni vlastne robia na to, aby to tu mohli udržať a ja som ako nejaká pijavica, ktorá sa na nich priživuje.
Ráno, keď som vyšiel pred squatt tak tam už Enid hasila svoj druhý vajgel.
"Enid koľko sa to platí do toho fondu na žrádlo?" spýtal som sa s obavou v hlase.
"No vidíš, užitočná otázka. Ono to vychádza také kilo na mesiac a to v podstate nie je na žrádlo. Žrádlo si kupuje každý individuálne, veď z tých pár kíl by sa to nedalo. Za to sa platia rôzne veci, ktoré sa za ten mesiac pokazia alebo sú potrebné. Keď sa to neminie tak na konci mesiaca sa z toho zaplatia nejaké piváče a pijeme až do rána. To je život, čo?!"
"Dobre a komu mám dať tie prachy?"
"Fond vedú Suzy s Melvinom. Oni sú spoľahlivý ľudia a oni to tu vlastne založili takže im."
Zašiel som teda za Suzy a dal jej prachy. Povedala, že je rada, že ma to napadlo lebo už rozmýšľala ako mi to povedať. Potom sa vybral do neďalekých lahôdok, pretože som bol nekonečne hladný ale išiel som sám, pretože som chcel popremýšľať odkiaľ zoberiem prachy. Zostávali mi posledné štyri stovky a nejaké drobné, ktoré som práve vyhodil za dvadsať deko tresky a jednu kofolu. S touto obrovskou dilemou som sa vybral do mesta. Blúdil som po uliciach a pozoroval ostatných ľudí akí sú vysmiaty, fajčia drahé cigarety, majú najmodernejšie oblečenie a nikoho si nevšímajú. Chvíľu som ostal pozorovať pouličného gitaristu, ktorý bol rozložený uprostred ulice a zarábal si na pivo. Nenapadala ma žiadna možnosť ako by som prišiel k peniazom. K večeru sa mesto opäť začalo zapĺňať a ja som bol opäť neskutočne hladný. Išiel som teda do neďalekého supermarketu, ktorý bol ešte otvorený, a kúpil som si makový závin a tri rohlíky. Peniaze sa veľmi rýchlo míňali a mňa stále nič nenapadlo, kde zoberiem peniaze. Rozmýšľal som nad nápadom všetko vsadiť na futbal, ale potom som si spomenul, že som ešte nič nevyhral a tak som to zavrhol. Bol som úplne zúfalý a napadla mňa jedna depresívna myšlienka, že si kúpim za posledné prachy nejaký chľast a totálne sa opijem. Aspoň na chvíľu zabudnem na problémy. Zašiel som teda do neďalekej večierky a kúpil dve ruské vodky. Išiel som na nábrežie a začal piť tento éterický nápoj ako malinovku. Keď som vypil polovicu fľaše začal som po oko-
litých ľuďoch pokrikovať a po ďalšom dúšku pľuť. Čo som si ešte pamätal bolo, že ma dvaja chalani kopali na blízkom Novom moste. Bolo mi absolútne zle, vracal som a na tvári som cítil ako mi teplá krv steká pramienkami dole. Zrazu som letel úplne slobodný a plný spokojnosti dole mostom.

Čo sa dialo po páde neviem. Tak nejako som sa dostal do nemocnice, kde sa na mňa práve škeria dve známe alkoholické tváre.