Deň

"Dobré ráno. Vstávaj jogurtík môj, musíš ísť do školy," zaafektuje máti.
"No jo. Ďalšie pár hodinové svetlo v tejto tme," povedal som si polohlasne sám pre seba.
"Prosím?" spýta sa máti.
"Dobré ráno."
"Aha, dobré, dobré."
Opäť sa mi podarí dostať organizmus do nebdelého stavu, ale za dvadsať minút sa opäť ozve: "Jogurtík, už si hore?"
"Nóóó," oznámim dosť potichu do neznáma. Vstanem z postele a zrazu opäť prichádzajú všetky starosti všedného bdelého stavu, ktorý obyčajne prežívam cez deň. Rozmýšľam nad prioritnou strasťou, ktorou by som sa mal začať zaoberať. Ahá, ísť sa vysrať, ale popri tom sa predsa môžem učiť aj bankovníctvo. Cool, dve muchy jednou ranou. Strasť číslo dva je, že mám už iba 15 minút na odchod z domu a tým pádom ovplyvňuje aj vykonanie prioritnej strasti. Oblečiem sa, zabalím desiatu, vypijem čaj a otváram dvere.
"Jogurtík, to sa ani nerozlúčiš?"
"No jasan mami. Čau!"
Debilný autobus, zase mešká. Na zástavke som stretol Mika, ktorý cestuje tiež do školy. Má školu neďaleko mojej a tak ide na ten istý bus. Hurá, dofrčal bus. Nastúpime a tam stretávam ďalšieho známeho - Begiho. Je to dosť trapas, pretože Miko a Begi sa spolu nepoznajú. S kým sa budem rozprávať? Podstata je nejako zosúladiť rozhovor do spoločnej témy. Čo som nebral vôbec do úvahy, že sa môže stať sa stalo. Nastúpila moja spolužiačka Jena. Vznikla dosť prekérna situácia, pretože zosúladiť rozhor dvoch chalanov, jednej baby a mňa /mimochodom tiež sa zaraďujem, medzi mužské pohlavie/ je dosť ťažké. Našťastie Begi je ukecaný a kecá stále o mobilných telefónoch a o škole. Takýto rozhovor sa hodí pre Jenu, mne je to jedno, ale Miko je ticho, pretože takéto rozhovory nemá rád. On je totižto urputilí vyznávač hracej konzoly Playstation. Kým nenastúpila Jena bavili sme sa o stávkovaní, čo Mika ešte ako tak zaujímalo. On tiež vsádza, ale moc sa do toho nevyzná. Begi má zase novú mániu a to mobilné telefóny. Keď už aj začne hovoriť o škole, vždy sa debata obráti na mobil. Má totižto nový Panasonic GD30.
Miko vystúpil. Cítil som sa dosť previnilí, keď som ho odzdravoval, pretože som s ním skoro vôbec nehovoril celú cestu. Pritom jeho poznám už od detstva, Jenu a Begiho iba nejaké tri roky. Nastupuje však ďalšia spolužiačka a aj keď moja prvá myšlienka bola, že mám proste smolu, nebolo to tak. Tá druhá spolužiačka sa len pozdravila a začala sa baviť s Jenou. Opäť som sa s Begim začal baviť o stávkovaní, ale nevydržalo to dlho, pretože na ďalšej zástavke nastúpil Begiho spolužiak. Zase mobilné telefóny.
Begi spolu so svojím spolužiakom vystúpili a ja s Jenou a ďalšou spolužiačkou ideme už na ďalšej zástavke dole. Vystúpime a nedočkavá Jena si hneď zapaľuje tabak v papierovom obale s obsahom dechtu a nikotínu. Ja a druhá spolužiačka sme to vydržali až po obvyklé miesto, kde inhaluje polovica školy. Áno aj ja. Ja viem, že to škodí zdraviu, že je to nepekné voči mojím rodičom, ktorý si myslia, že som anjelik, ale čo už? Navykol som si! Akurát hasím budúcu rakovinu a ideme priami smer škola. Mám to presne vyrátané - 7 minút na inhalovanie. V škole máme také univerzálne malé šatne , že z našej 30- člennej triedy sa tam zmestí desať ľudí a 28 ľudí z triedy chodí do školy v čase, keď aj ja. Čakám pred šatňou a popritom sa ozýva neznesiteľný /v tomto prípade/ signál zvonenia. Znamená začiatok hodiny. Do triedy sa dostavím spolu s ďalšími dvoma spolužiakmi až 5 minút po zvonení. V triednej knihe sa poznačuje moje meno spolu s ďalšími dvoma na zoznam neskorých príchodov. Po troch neskorých príchodoch by mala byť jedna neospravedlnená hodina, ale zatiaľ sa to nikomu za predchádzajúce tri roky nestalo. Toto je už môj štvrtý neskorý príchod a mám to na háku. Sadnem si dozadu a snažím sa sústrediť na hodinu angličtiny. Ono učenie angličtiny ma celkom baví, ale nie keď beriete maturitnú otázku s názvom Food. Som na rade s čítaním a snažím sa. Text som po anglicky prečítal schopne, horšie je to s prekladom. Niežeby som to nevedel, ale som dosť nervózny a roztržitý a tak sa mi zo dvakrát stane, že si pomýlim podstatné meno so slovesom. Ten odvar ničoho, čo sa nechá nazývať profesorka mi dáva preložiť ešte jednu vetu. Tú som našťastie zvládol. Už som dosť znudený /a to prešlo iba 40 minút z dňa v škole/ a neustále čakám na ten príjemný signál zazvonenia na konci hodiny.
Konečne prestávka, ktorá pre mňa spolu s Johnnym znamená vdychovanie škodlivín dechtu a nikotínu. Ako vždy s Johnnym ideme do 'študentskej fajčiarne' ako sa nazýva WC, kde chodia fajčiť všetci prváci a štvrtáci. Každú prestávku praská vo švíkoch. Dokonca aj cez hodinu tam bývajú niektorí dezertéri. Keďže je iba päť minútová prestávka vyhodil som polovicu bága z okna išiel spolu s Johnnym na hodinu slovenčiny. Notoricky som sa bál, že ma tzv. antikorupčná profesorka vyvolá. Za antikorupčnú sa pokladá len ona, ale viacero z našej triedy vie, že trepe dve na tri. Pri skúšaní na slovenčine ma vždy spočiatku chytá silná nervozita, ale neskôr sa to zmení na striedanie nudy so stresom. Avšak musím uznať, že táto profesorka vie mnohokrát na hodine zaujať. Veľmi mi pripomína jedného politika, ktorý vie perfektne rozprávať a dokumentovať, ale jeho reči sa niekedy musia jednoducho nazvať maximálne ojeby. Konečne zvoní, prežil som slovenčinu bez ujmy na psychickej stránke môjho ja. Totižto vždy, keď dostanem zlú známku dostanem čiastočnú depresiu a vždy si potom poviem, že na všetko serem. S Johnnym sme sa opäť vydali do študentskej fajčiarne, kde sme stiahli ďalšie bágo s nápisom super light. Opäť sa vraciam do tej nudne chmúrnej atmosféry, ktorá je obmedzená debilnými konvenciami s názvom školský poriadok. Máme hodinu s triednou profesorkou, ktorá si myslí, že je ťažký vtipálek. Opäť sa jej podaril vtip, keď nám hneď na úvod dala päť minútovku. Nevadí, ona sa raz uvedomí. Cez hodinu nabehol do triedy ďalší spolužiak tzv. blicér. Nabehol svojím typickým spôsobom geroja. Väčšina ľudí v triede je vymletých, pretože používa myšlienky tohto blicéra. Má v triede asi najväčšie slovo a tak sa ho všetci boja, že povie niečo o nich a budú v riti. Budú si myslieť, že ich všetci za chrbtom ohovárajú. Už také prípady boli. Pritom blicér je absolútne dvojtvárny, jedného dňa hovorí to
a na druhý deň presný opak. Nehovorím, že to je debil. Je dosť inteligentný a má vynikajúcu vlastnosť, že sa skoro ničoho nezľakne a nezavrie pred každým hubu.
Po jeho príchode však naďalej pokračuje nuda na druhú. Vtipálka kecá o nejakých odborných kravinách a takmer nikto to nechápe. Buď sú tu takí, čo sa to ani nesnažia pochopiť ako ja a ešte sú tu taký, ktorý na to nemajú, aby to pochopili a zbytočne všetkých zdržujú debilnými otázkami. Zvoní. Nasleduje najlepšia hodina v škole a to telesná. Dnes máme veľkú telocvičňu a všetci vedia, že to znamená hranie futbalu. V šatni pri prezliekaní si ešte s Johnnym stihneme zapáliť a vydávame sa na pospas športu. Pri futbale sa dokážem absolútne odreagovať, je to niečo ako po treťom pive. Do riti, už je koniec. Telocvikár píska, že je koniec a ideme opäť do šatne sa prezliecť. Inhalovať po telesnej nikdy nevládzem a tak fajčí iba Johnny. Na rad prichádzajú trojhodinové muky v podobe najhoršej profesorky na škole, ktorá by sa dala nazvať aj arogantný, pomstychtivý zajko. Aspoň, že po prvej hodine je veľká prestávka, ktorá znamená jedno pivo v známom podniku vedľa školy s názvom Odvarovňa. Tak a začína maximálny stres, ktorý môže dostať len žiak, ktorý nevie nič a je jasné, že ide odpovedať. Ja ho dostávam aj keď polovicu látky viem a neviem, či ma vyvolá. Pri zapisovaní do triednej knihy zo mňa však stres opadol a povedal som si - srať do toho. Jedna päťka, žiadna päťka. A začalo sa to:
"No mládež, kto nám to robil reparátiky na konci tretieho ročníka?" pýtala ako keby dopredu nevedela kto.
"Nikto sa nehlási, tak ja sa teda pozriem. Ahá, Arpi. No Arpi, poď nám to povedať, ty si sa to určite učil."
Arpi je chalan, ktorý na všetko sere a jediné, čo ho zaujíma je zbieranie známok. Ja ho nazývam zadubený filatelista. Arpi to samozrejme nevedel:
"Dajte mi päťku," oznámil a vôbec ho to nesralo. Ani len sa k profesorke poriadne neotočil a ďalej si listoval vo svojom albume. Niežeby bol Arpi debil, alebo nejaký úplný buran, ale bol proste nehorázne nudný. Profesorka arogantný, pomstychtivý zajko sa usmiala tým jej debilným škodoradostným úsmevom a dala mu päťku.
"Viete, čo ma napadlo?" zrazu sa spýtala.
Nie a ani to nechcem vedieť.
"Neviete, tak ja vám to poviem. Dnes budem skúšať iba chlapcov, pretože vidím, že sa neučia. Čo vy na to?"
Hneď bez rozmýšľania následkov zo mňa vyhŕklo: "ste feministka."
"No kto nám to povedal? Ahá, Jimmy. No tak poď Jimmy. Uvidíme, čo ovládaš okrem odborných termínov ako je feminizmus."
Kurva, ja som to vedel. Vždy si hovorím drž jazyk za zubami, ešte aj foter mi vždy hovorí, že som tvrdohlavý ako mulica a pokiaľ budem vždy všetko hovoriť nahlas, doplatím na to. Stalo sa!
"No tak čo nám povieš? Mmmm, napríklad povedz nám Angebot."
To je v riti. Všetko okrem Angebot som si aspoň prečítal a ten trápny odvar ničoho, ktorý sa necháva nazývať profesorka mi dá zrovna to.
"Neviem."
"Päť," povedala opäť s obrovskou radosťou vo výraze tváre.
Zvoní. Tak dlho som čakal na toto vykupujúce znamenie, ale žiaľ prišlo príliš neskoro. Neva, jedna päťka, žiadna päťka. Ksakru, do kedy si to budem môcť dovoliť hovoriť? Nastáva veľká prestávka a tá znamená ísť na pivo do Odvarovne a vyfajčiť pritom zo tri cigarety. To ma teší, pri pive sa kecajú rôzne drby a špeciálne najlepšie je to, keď sme tam iba chalani, vtedy sa hovorí o ženských. Ženy sú totižto jedna z mojich záľub. Žena je totižto osoba, ktorá keď s ňou chodíš ti povie o svojich rovesníčkach, teda keby to mala byť moja spolužiačka vedel by som všetko o mojich spolužiačkach. Vedel by som, ktorá je z nich najperverznejšia, ktorá je podľa nich úplne vymletá /poväčšine úplný opak/ a podobne. Jedno však musím povedať: niektoré ženy sú zosobnených mojich ideálov. Patria medzi tie symptómy, o ktoré sa najviac zaujímam.
"Šesť krát veľké pivo," hovorím s nadšením. Hneď na to sa rozpúta neviazaná rozprava medzi šiestimi chalanmi o ženách a športe. Pri takýchto rozpravách som napríklad zistil, že Johnny je skurvený nacionalista, ktorý si protirečí tým, že obhajuje komunizmus, o ktorom nič nevie a aj tak ho chváli. Johnny je typický príklad vidláka. V Anglicku by ho nazvali sonofabitch. Každý pozdvihne svoj pohár a štrngneme si. Strašne ma sere, že v dnešných hospodách už nečapujú do krígľov. Rozmýšľam práve nad podstatou toho, že je veľká prestávka a ja slopem pivo a práve si zapaľujem cigaretu. Neviem. Napadá ma snáď, že to je kvôli rebélii voči skurvenému školskému poriadku a všeobecne voči všetkým autoritám, alebo to bude preto, že to robí väčšina mojich rovesníkov a keby som to nerobil tak by som nebol in. Myslím si, že skôr to prvé v súlade s tím, že mi cigarety a pivo dosť chutia. Práve kecáme o babách z triedy a všetky kritizujeme aké sú a ako všetkých ohovárajú aké sú super a nazývame ich šovinistickými feministkami alebo narcistkami, niežeby sme robili to isté, ale už len z princípu to nevadí. Debata sa obracia proti Maďarom, keďže Johnny je z polovice Maďar vysoko vyzdvihuje Maďarov a väčšina z nás ich začne kritizovať, ohovárať aké sú to kurvy, že chcú svoju fakultu a župu, pritom všetci z nás sú proti fašizmu a ani si neuvedomujú, že práve sa správajú ako fašisti a hlavne rasisti. Konečne opäť nekritizovateľná téma športu a to hlavne hokeju a futbalu. Takmer všetci sa vyznajú a tak sa všetci bavia.
"Real je jednoznačne najlepší."
"Nie, Pállfy dal dva góly, a Šatan má dve asistencie."
Čas vypršal a my sa musíme vrátiť do inštitúcie, v ktorej stále je nadvláda totalitného režimu a potlačuje sa tu osobná sloboda. Keď nás teraz stretne zástupkyňa bude prúser. Nevadí serem na to a zapálim si ešte jednu cigarety. Je koniec prestávky a väčšina fajčiarov sa vracia z prestávky plnej nikotínu. Opäť si sadám do lavice, v ktorej som pred necelou hodinou dostal päťku a už ma nič netrápi, druhú päťku mi nemôže dať! Nie, prečo som to povedal:
"Tak mládež, rozsaďte sa a vyberte si iba papier s perom a ostatné si odložte. Keďže vidím, že ste sa neučili tak si vás overím všetkých."
"Pani profesorka ja som už päťku spolu s Arpim dostal. My predsa nemôžme písať písomku z toho istého, z čoho sme odpovedali," ozvem sa na tú nespravodlivosť.
"Ale, čo by ste nemohli! Takže mládež, napíšte mi všetko o Angebot."
Kurva, ja som to vedel. Keby som sa neozval, tak by nám nedala Angebot. Ostatné som aspoň trochu vedel. Toto je ten náš sprachnivelý vyučovací systém. Toto ma dosť nasralo a tak som jej tam napísal iba vetu s týmto znením:
'Presne z tejto látky som už v tento deň dostal päťku a preto považujem za nespravodlivé písať písomnú prácu z tej istej látky. Je to nehorázna drzosť!'
Tú poslednú vetu som tam možno nemal písať, ale bol som dosť nasratý. Podpísal som sa a odovzdal opačnou stranou papiera, aby si to 'profesorka' prečítala až pri opravovaní.
Vyučovanie som prežil a teraz sedím pred školou spolu so spolužiakmi a fajčíme. Všetci hovoria, aký debilný deň prežili, dohadujú sa kam pôjdu poobede niektorý debili porovnávajú deň s horoskopom. Už teraz si čítajú horoskop na ďalší deň a podľa toho prídu zajtra do školy - buď s negatívnou náladou alebo pozitívnou, podľa toho ako to bude napísané v horoskope. Fajčím už druhú cigaretu a počúvam rozhovory ostatných a občas odpovedám na otázky. Opäť sa rozhovory končia na mŕtvom bode, pretože všetci, čo sú tam so všetkým súhlasia. Boja sa vystúpiť proti niektorým autoritám v triede, pretože by to mohlo pokaziť ich postavenie v triede.
"Jimmy súhlasíš?" spýta sa ma dosť často Jena, ktorá je jednou z autorít.
"Jasné," vždy až do nedávna som jej na všetko odpovedal jasné. Minule, už ma to fakt sralo a tak som jej postavil moje hľadisko z obidvoch uhlov a povedal som jej do duše, čo si o nej myslím. Urazila sa iba prechodne. Už ju to proste prešlo. Teraz až kým ma to opäť naozaj nenaserie budem nestranný, čo v tomto prípade znamená pritakávanie.
"No veď povedz Jimmy, čo si myslíš?" opäť otázka od Duny, ďalšej spolužiačky, ktorá je pravou rukou /ja by som to nazval pravou šnúrkou na topánke/ Jeny.
"Mne je jedno," túto frázu som pochytil od jedného chalan z našej štvrti. Ten skoro na všetko povedal 'mne je jedno'.
Spolužiaci ma volajú na pivo do mesta, ale mne sa vôbec nechce a tak idem na autobus, ktorý ide ku mne domov. Nastupujem do autobus a dávam si walkman, keď tu zrazu si všimnem, že nastupuje vedľa mňa aj Jena. To zas bude debata!
"Aáá, aj ty ideš domov?" robím sa zaujatý a prekvapený.
"No idem sa vyspať a večer sa stretávam s Dunou. Ideme si niekam sadnúť a tak."
Typické, určite idú na čaj a rozprávať sa o tých ich drboch. Jena hneď začína točiť reč okolo ich perfektnej skupiny, aký sú geniálny, koľko vymletých je v našej triede, ako si môže niekto dovoliť niekoho ohovárať /niežeby ona v tom bola kráľovná?!/ a celkove o škole.
"Nechápem ako si môže dovoliť Suzy ohovárať M.. Veď M. je oveľa inteligentnejší ako Suzy."
Výnimočne má pravdu a tak jej pritakávam. Síce ja jej pritakávam na všetko. Najlepšie v našej triede je, že všetci sa ohovárajú navzájom aký sú sprostý, aké majú sprosté IQ, aký sú vymletý. Pritom všetci v triede máme dosť prázdne mozgy, pretože ohovárame toho druhého aký je blbý a pritom my sme ešte blbší. Nevadí to je skoro všade, alebo nie?
"No čo, kde ste boli v piatok? Na nejakej diskotéke?" aké drblé slovo som len vyslovil. Neznášam slovo diskotéka a dokonca neznášam ani jeho význam.
"No boli sme ja, Duna a Kréta v Kráteri. Bolo úplne perfektne. Kréta furt telefonovala, ja s Duna sme vypili po štyri tequily a nič nám nebolo."
Typické puberťácke reči o alkohole a mobilných telefónoch.
"Mmm, tak to je cool, že ste sa bavili," zavesil som nehorázne klamstvo. Potom už Jena mlela a mlela až musela vystúpiť. O pár ďalších zástavok som išiel aj ja dole a nabehol som do nášho bytu. Náš byt vyzerá celkom dobré, ale jednoznačne najlepšia je moja izba. Tu trávim takmer všetok svoj čas strávený v tomto malom panelovom priestore. Niekedy sa tu cítim ako vo väzení, vďaka mojím jedinečným rodičom. Tašku hodím na zem a zapínam si hudbu - Šanov 1. Ľahnem si do postele pustím televízor a vypnem na ňom zvuk. Proste veget. Zhruba za pol hodinu príde máti.
"Ahoj Jogurtík. Aký si mal deň?"
Nechcel som povedať 'na hovno' a tak: "Jak vždy."
"No tak to je dobré, ja som až taký dobrý nemala."
"Mmmh."
"Už si sa niečo učil?"
"No jasné. Za chvíľu pôjdem von a potom sa budem znova učiť. Teraz mám len pauzu."
"No dobre, ale nebuď dlho. Do kedy prídeš?"
"Okolo siedmej som doma."
Obliekol som sa a vypadol som. Išiel som za Tybikem a ostatnými chalaňmi z vedľajšej ulice. Tybike za chvíľu došiel von, ja som si zatiaľ zapálil a za chvíľu došli aj ostatný.
"Nemáš nejaké nové CD-čka?" spýtal sa ma Tybike.
"Mám, ale to sa ti nebude ľúbiť. Mám nové G.B.H.. To je punk."
Zanedlho sa debata zvrtne na hranie na gitare, formulu 1, biliard, opäť hudbu a nakoniec príde na rad cesta domov. Hasím posledný dnešný vajgel a balím to. Po známom chodníku sa vraciam domov. Je už tma a ja silne rozmýšľam, či sa budem niečo učiť. Aj tak si myslím, že takéto učenie mi veľa toho nedá, ale musím priznať, že som dosť lenivý. A čo sa týka učenia tak to som maximálne lenivý.

EPILÓG:
Príchod domov o 19.20. Matka nadáva, že meškám, foter, že som celý zadymený od cigariet a podozrieva ma, že som bol v krčme. Znechutený sa vydám do svojej izby a púšťam si hudbu. Začínam sa učiť, ale viem, že za chvíľu ma to prejde. Bolí ma hlava!