Marlon

Na vlakovej stanici,
umierajú vlaky.
Prichádzajú graffity,
a ty ich vidíš umierať.
Náklady heroinu,
málo trávy veľa kokainu.
Deraví jak krhličky,
líhajú do truhličky.
Zaprasený nos,
a tamsi kdekam po fete skzr fetu v mene božom do piče.

Diskotéka zápaliek,
a plachty nimi zmietané.
Žeravé ručičky mojich hodiniek,
popol jediný zostane.
Už puká betón nadomnou,
už vidím slnko,
nebo za nim a peklo v ňom.
Vzdušný jazyk živla,
zlízne ma zo sveta.
prietrž mračien zmyzla,
a mne sa stále nechce žit.
Zmysel pre dobro,
a len zlo v ňom ukryté.
Klamlivo tupé sklo,
a nim jeho telo pokryté.

Chladné dni septembrové,
uplakaný hrmot ľudských duší.
Niečo sa vznáša vo vetre,
nik však nevie len tuší.
Umierajú básne,
po riadkoch a odsekoch.
Aj tejto raz svetlo zhasne,
odíde v septembrových oblakoch.

V zovretí štyroch stien,
ja a moja samota.
Predzvesť slanej krvavej rieky,
smutné hračky, temnota..
Krásne sny,
a žiaden spánok.
Spánok a len ja,
som v nich stratený.
Samota mojich štyroch stien.
Samota a nik neotvára dvere.

Si vyzlečená,
a nie si mi povedomá.
Si celá oholená,
a stále si úplne iná.
Si iba kostra holá,
nejak sa mi podobáš,
zahoď aj srdce svoje,
a to čo v ňom schovávaš.
Si taká celkom rovnaká,
lietame spolu v oblakoch,
zaspávajúc uhýčkaný,
smrteľný ortieľ o rozpakoch.
Snime v javorových husliach,
o nehe o kráse,
veríme že jedným zavretím očí,
čas pre nás dvoch zastane.