Mari

Problémový vzťah

Už dávno sa chystám na predposledný súboj.
Hodenou rukavicou bude Vaše slovo,
na ktoré čakám ako na výstrel slepého náboja.
Po ňom sa zrazíme na zasneženom chodníku,
ako dvaja masochisti, tvárou v tvár, ja a Vy.
Potečie krv v predposlednom súboji.
Stojac proti sebe si sústavne ubližujeme.
V noci sedím na zemi,
ošetrujem si soľou rany,
snažím sa vidieť zamatové nebo a hviezdy,
ktoré sú ako moje náušnice, moje prstene, moje náramky.
Moja večná kamufláž.
A zo zeme stúpa chlad.
Už to nerozdýchaš, jedine že by si sa snažil
roztopiť ma teplom tela, jedine objatím.
Tak strašne opatrným, všetko ma bolí z teba,
tak strašne úzkostlivým objatím.
Zatiaľ čo si chceme ublížiť navzájom,
bijeme len sami seba.
Do krvi pobití, úplne zničení. Ja a Vy.
Strácam niť.
Strieborné klbko, ktorým ma škrtíte,
prisilno ste ho zatiahli, nemôžem dýchať.
Ťaháte ma k sebe stavajúc si šibenicu.
Dve tmavé postavy v silnom vetre.
Obaja máme strach, že toto nemôžeme prežiť.
Že by sme sa museli zmeniť, v záujme lepšej budúcnosti.
Kolenačky prosiť o odpustenie.
Tú lavičku spálim, spálim ju rada a nad ohňom si zohrejem srdce a
ponižujúci obraz mňa v letných šatách s opálenou tvárou sa rozfúka
po zamatovom nebi medzi hviezdy.
Dnes už nie je teplo,
dnes chodím oblečená v čiernom
a na nočnom pozadí sa vyníma len tvár
a z tváre svietia pomstychtivé oči.
Čo s Vami? Jeden krok pred pádom sa vždy spamätáte!
Skoro sa dusiaci, skoro vzdávajúci,
Vy aj tak nájdete nohami zem.
V plačlivej atmosfére pokazených vianoc,
keď zo seba robíte blbca pod tlakom strachu,
jedinou Vašou starosťou je utiecť mi.
Aj klesať je umenie.
Namiesto snehu padá dážď. Mrznúce kvapky chrumkajú.
Všade je ľad. A pôsobivý súboj sa odohráva zas len v nás.
Keď namiesto dobra vyhráva chlad.
My už nikoho nezaujímame, lebo naša stagnujúca nenávisť
sa stala inventárom tohto prostredia.
My, pár storočia,
prototyp zbabelej sebeckosti,
my, čo si nevieme pozrieť do očí!
Veď načo sme sa stretli?
Zmysel tohto je mi záhadou,
budem ho stále hľadať a uistím sa, že je mi nanič.
Ako Vy.
Tento svet je zrada.
Moje vety by mali byť len údery,
šľahnutia bičom,
po nich sa tiahnu krvavé brázdy,
lebo keď som zlá, som vlastne lepšia.
Zničím Vás, len tak, ako Vy mňa, ako sme sa.
To bude zadosťučinenie tohto famózneho roka.
Lebo klesať je umenie, a Vy nie ste umelec.
...
A predsa prekonal všetko, tie jeho oči, tie jeho žmurknutia.
Smutný pohľad šteniatka. Necvičí to špeciálne pre mňa?
Doma, v kúpelni, kým si češe zvyšok vlasov.
Vedela som si ospravedlniť každú jeho chybu.
Vedel sa dívať.
Vykopal zo mňa každú ďalšiu predstavu.
S ním nebolo ťažké zabudnúť na ružový svet,
ktorý som vysnívala Sylvii a sebe.
Už nebude hra na piáno,
veselé objedanie sa zmrzlinou,
čokoládové poháre so šľahačkou,
ani záhrada, kde rastú ruže.
Nedeľné obedy, fotky na stenách,
káva na stole,
balkóny otvorené svetu.
Teraz sa zotmie,
zatiahne závesy,
tvrdou rukou pozhadzuje vázy s mojimi kvetmi,
a vo vode, ktorá vsiakne do koberca,
sa budem brodiť kolenačky a rukami zbierať sklo.
Taká strata identity, to by sa ti páčilo.
Ó, aké je dobré zobudiť sa zo zlých snov!
A tak sa cítim, keď ťa vidím odchádzať.
Ešte nenastal čas stratiť sa.
V ňom sa rozplynie všetko,
ja nechcem prebrať jeho pomýlené vízie.
Už sa viac nebudem plaziť.
Tak čo nás čaká?
Nič. (a výdych úľavy!)