Dnes som si pomyslela. „Aké zvláštne, že už nemyslím na sex, keď sa stretnem s bývalým.“ Nemám pocit hanby. Ani na sekundu. Že ten muž, ktorý stojí oproti mne, ma kedysi videl nahú. Vlastne aj ja jeho. Neostal ani špendlíček pôvodného citu, ktorý by ma neodbytne a odporne horlivo, pichal do srdca. Niet citu, niet túžby. Je to fér.
Fér to nie je vtedy, keď tú túžbu pocítim. Keď ho chcem naspäť, ale tá cesta už neexistuje, je zaviata tonami piesku. A ak by aj náhodou áno, na tej kope stojí ako strážkyňa pokladu, s oštepom ONA. Pretože on už má svoj život. Jeho veci sú odnesené kdesi na druhom konci mesta a poukladané na inom nábytku a v inom poradí. A hlavne, má INÚ. A do trojky by nechcel ísť ani jeden z nich. Niežeby by som im to navrhovala. Ja som si to jednoducho len tak pomyslela. Dotyčné by žiarlili, a je vylúčené, že by chceli vidieť nahú aj mňa. Možno keby ma potom stretli na ulici, hanbili by sa, že som ich videla nahých. Ale veď aj oni mňa.
S Kamilom bolo krásne, keď sme sa spoločne kúpali. Malá vaňa v podnájme bola fantastická práve tým, že naše telá sa pod kopou malinami voňajúcej peny, tisli k sebe. Ležala som na ňom, obrátená chrbtom, objímala jeho ramená a on ma hladil, kde len chcel. Nevideli sme si do tváre, stačilo, že sme cítili vzájomnú blízkosť. Potom sme sa zabalili do veľkej osušky, odpratali do postele a zaspali znavení, po milovaní.
Občas si takýmito spomienkami hladkám, akoby zamatovým vankúšom, svoje ego.
Aj tak, nemôžem povedať, že by som ho milovala. Jednoducho, je vám dobre s tým človekom, prežívate fantastické chvíle, ale ... viete, cítite, že to nie je ONO. A kedy to bude ONO? Príde to niekedy? Dokedy budem skúšať rôzne vane a sťahovať sa?
Raz som sa opila z pocitu nešťastia ktorý som cítila, keď mi vtedy už môj EX Kamil začal vymenúvať všetky EX svojich kamarátov a potom aj svoje EX, a mňa do nich zahrnul. Hoc ja som dúfala, že moje meno nakoniec nevysloví. Vtedy som ešte dúfala. Vtedy som ho milovala aj spoteného. Dnes som rada, že nie sme spolu. Už po ňom netúžim. Nechcela by som ho ani vyumývaného, po kúpeli. Takže je to fér.
Fér to nie je aj vtedy, keď sa opijem v bare s kamarátmi a je mi zle. Keď už nemôžem pokračovať v nasávaní, pretože hranica alkoholu, ktorú mám v tej chvíli v krvi, sa blíži hodnote ktorá zo mňa robí bľabotajúce, grcajúce monštrum. A tí piati opilci ma MUSIA odprevadiť na taxík. Stoja pri mne, hoc sami majú problém s udržaním sa vo vertikálnej polohe. Keď nasadám do taxíka, len niečo zabľabocem, všimnúc si, že som ich už medzitým prestala zaujímať. Akoby so mnou už nechceli mať nič spoločné. Vrátia sa k svojim pohárom, k svojim rozhovorom, ktoré na druhý deň nebudú mať žiadny význam. Ja im potom na druhý deň vyzváňam a budím tých, ktorí si zabudli vypnúť mobil. Nehnevajú sa na mňa. Viem, že aj nabudúce ma pôjdu odprevadiť.
Celú cestu domov mlčím. Hanbím sa vysloviť čo i len jediné slovko pred taxikárom.
Keď sa opije chlap, je to iné. Alkohol je mužského rodu, patria akoby k sebe. Keď sa opije žena, je to hanba. Žena má byť tá, ktorá podoprie chlapa, odvlečie ho domov, hodí na posteľ, vedľa nej postaví lavór, stiahne ponožky a prikryje. Mňa doma nezakrýva nik. Aspoň nie posledných šesť mesiacov, odkedy sa odsťahoval Peter. Takže sa z taxíka odmotkám k bytu sama. Sama si ho aj odomknem, sama sa zvalím na posteľ a sama aj zaspím. Bez lavóra.
Fér to nie je aj vtedy, keď vidím na ulici kráčať pár, ruka v ruke. On vyzerá priam božsky a ona.... ako by som to.... ako vešiak na lacné šaty a pritom neupravený. Môžem na ňom aj oči nechať a zavariť si mozog premýšľaním, čo na nej videl? Kde dal rozum, keď kráča s takým čudom vedľa seba? A možno, že je to príšerný despota, alebo sukničkár a ona ma od toho ušetrila. A do trojky by som s nimi nešla. A nechcela by som ju vidieť nahú. Tak sa spokojne usmejem a kráčam ďalej, so svojim obláčikom reality.