Lenny

SMÚTOK SŔDC

Smutný ulicou som
kráčal, okná mrazom
siveli, no vtom Ty,

naproti mne, pohľad
Tvoj milý, vôňa
hebkých vlasov,
obkolesila ma,

ja len vtedy som vedel,
že Ty si tá pravá, no
srdce Tvoje nepozná
ma,

a ja smutný odchádzam.

Srdce biť mi prestalo,
viem, že sklamal som
Ťa, mať tak moc
všetko to vrátiť späť,

čo všetko za to by
som dal, by objať som
Ťa smel.

Skromne čakáš na
meno moje, ja však
zabúdam, že strážiš
si ma, bystro sleduješ
každý môj pohyb,

a smutne odchádzaš.

Prešli sme sa pohľadom,
už je všetko preč,
veľmi ľutujem,
že nepoznal som Ťa.

Život s Tebou nádherný
by bol, no sekundu
za sekundou strácaš
sa v hmle spomienok.

Túžim. Bože! Strašne
túžim posledný krát
do očí spanilých
nahliadnuť,

nech aspoň tvár
žiarivú v mysli strážiť
môžem, nechcem,

no predsa obzrieť
a musím, za slnkom sĺnc,
za lúčom farieb
pestrým, za malou

dievčinou, čo bolesť
prebolí, možno raz
opäť sa stretneme.

No predsa obzrieť
sa musím, aspoň
raz do očí Tvojich
nahliadnuť nech
smiem.

Phľad Tvoj sladký
jak med, mámi ma i desí,
svetlo modré úzko
našlo si nás,

v duši spomienka,
no predo mnou klam,
Ty stojíš vedľa mňa,
rúk sa dotýkam.

Dovoľ slovo pošepnúť
Ti, a vtom úsmev na
perách vykvitko a viem,
že patrí len mne.

Viečka opatrne vravia
si svoje, hluk rušných
ciest nebráni nám

v tom, aby všetko
povedať sme si mohli,
zabudnúť na starosti,

len tak zostať vedľa
seba stáť, či smieť
sa pobozkať.

Si prekrásna než ruží
lány. Nezabudnem.

Ďalší úsmev ?

Nekonečno šťastných
výčitiek a pravda o
tom, aká nádherná
môže byť láska?

Nahota piesní, ktoré
spievajú ich nahé telá je
žiarivá.
Nezaslúžia si aby sa
im dostalo pohŕdania.

Závisť a žiarlivosť iných
je neškodná laň
proti bleskom ich
búrlivých očí.

Výkrikom z hlbín
slasti, z toho, čo
nik iný predtým nepočul.

Padajú aj najsilnejšie
steny,
lásku nezamkneš!

Aj keď veľa ľudí
by si to tak prialo.

Zničiť, zastaviť, vziať.
Šťastie? Dávajú ho
skutočne toľko, koľko si
berú? Nie viac?

Nevedia! Nikdy nevedeli!

Ale sú proti! Dôkladnosť
iných príbehov je v tom,
že raz sa skončia.

Oni dvaja čakajú na
kráľovnú škovránkov,

na jar, kedy začnú
kvitnúť ľalie.
Na dážď z perál, na
vznešenosť vánku, s akou
si ich stráži.

Na niečo, čo oboch
urobí jedným.

ČAS TEMNA

Čo život mi môže
priať okrem pocitu,
že poznám toho,
kto rád je v horách a

blúdi tmavým lesom
bez stromov, čas sa kráti
a tiene miznú, vycháza
mesiac, nesvieti, no

je ho vidieť ďaleko.

Čas sa kráti, mesiac
otvoril oči a spýtal
sa ma, či viem,
čo som spáchal,

no neodpovedal som
mu, možno zo strachu,
alebo zo smútku
nad mesiacom,

ktorý už zapadá, ale
slnko ešte nevidno,
i keď brieždi sa a
obzor mierne obelel

nad kostolom, kde
plno ľudí bolo a
ctili Boha svojho,
ktorému veria,

no nevedia prečo,
keď pýtam sa ich,
pokrčia plecia a
prižmúria oči, zhrbia sa

a kráčajú ďaleko preč,
kde nik ich nepozná
a dej stráca tam
svoj šiesty zmysel,

len skutočnosť, ktorú
pociťujeme stále,
čas sa kráti a
prichádzajú nové

tiene,

čo život mi dal,
okrem trápenia a
bolesti, keď ten vták,
čo hosťom mi bol,

oči snažil sa privrieť
mi, tak krídla na ne
rozprestrel, smial sa
a ja nechcel som

vidieť výraz jeho
uštipačný, keď krídla
zdvihol, videl som
tmu, ako predtým.

ZAKLIATA

Keby múza bola,
čo kvet kvitne
vdiaľ, myseľ
uniká mi preč,
až za more.

V tej mase vody
len pár kvapiek
o seba sa trie,

dievča smeje sa
z bohosti ničiteľov
srdca, pero
páva padá a
smutné oči
hľadia vpred,
do tmy.

A ústa smejú
sa keď jazyk
do nich vniká,
chladný a mokrý,

ako nahé telo.

Stráviť čas spolu,
počúvať slová
pravdy.

Klebety nemých slov
prášia cez polia
úzkosti prstov,

meč od krvi a
bolesť strávená
pred pôrodom,

zakliata noc!

Čierna ako popol
z ruží.

Sila rán a
vôňa hviezd
tu, na tvári!

A malý chrobák
plazí sa lesom.

Nech moje slovo
čo vzduch zanechá
v nás,

aby dcéry rástly,
a vydali sa
šťastne.

DOTYK

Čos jak báseň
hrdo nesie sa vetrom,
kmene váľa každý jej
pohľad,

zdoláva skaly a
úskalia života môjho.

Čo by v tieni vedľa
Teba stála, s plačom
tvaru porcelánového vína,

Ty nezabudni nikdy
tie slová, čo šepká
Ti skúsenosť sama,
boj sa, bo dotyk

môj bolestivý sťa
kríž by si niesla,
v tú ranu zahubí, či
poraní Ťa.

Preto žiaľu snaž
vyhýbať sa srdcom i
mysľou,

nevšímaj si slová
moje o tom, ako
kytica kvetov kvitne.

Len čo niekto
oddelí ju od pôdy,
zvädne úsmev na dlaniach,

v duši kúsok stále
dúfam, že
nestratím Ťa.

KRITIKA UMELCOV

Raz Boha videl som
plakať.

Slza vtom na rameno
spadla, spálila odev
a až do krvi mäso.
Moc to bolí !

Pot môj sal mi odev,
i svetlo kládlo odpor
bledým očiam diabla,
leť, všetko krídla čo má

prchajte všetci, čo
spôsobom rôznym sa
chce vám újsť od
toho pekla, toho,

čo rozpútal tu ten,
čo stále v každom
jednom prebýva, čo
klaniame sa mu

denne a jemu sme
našu spásu zverili
do rúk, klamnź to
pocit úzkosti a boja,

boja sa tí, čo zradili
a poktytecké dobro
hlásajú všade tam,
kam vstúpi ich

duša pekelná. A tí
píšu básne sebecké,
plné klamstva a
hnev i utópia stane

sa vážnou.