Oldrich Kost

Šedý tieň veľkomesta

Tichý šepot vetra narúšal jeho myšlienky. Mal dlhé zvráštené čelo a nepokojné oči sledujúce horizont za ktorým sa chystalo výjsť slnko. Nos prerážal ostrý studený vzduch a oči slzili pod náporom ľadových snehových vločiek. Ulica bola mŕtva. Len on a chrapštiaci sneh pod jeho nohami. Len on a jeho myšlienky. Jeho samota. Takto to trvalo niekoľko rokov. Každé ráno chodieval tými istými ulicami, tým istým vlakom, do tej istej práce a domov. Jednotvárnosť, nezáujem, samota. Stále tie isté tváre, tie isté prázdne pohľady. Práca akoby uberala silu jeho duši, akoby vysávala pigment z jeho očí, tváre, celého tela... akoby jeho milenkou bola smrť. Zostal len šedý tieň – človek vo veľkom meste. Dvere vo vlaku sa otvorili a Ja, šedivý tieň veľkého mesta som nastúpil. Ťažil ma celý život, ťažil ma každý spolucestujúci. Každé slovo, každé pohnutie, každý dych. Neznášal som preplnené vozne, kde sa každý tváril, že niet nikoho naokolo. Len tupo hľadieť pred seba ... Ale dnes nie, dnes zmením osud vozňa číslo 28. Dnes bude deň na ktorý bude jeden vyvolený spomínať do konca svojho biedneho života. Vždy keď ráno otvorí oči uvidí momenty dnešného dňa, bude cítiť strach a ticho bude dúfať, že nič také sa viac nezopakuje.V duchu som si hovoril : Ak to má výjsť musím si získať rešpekt ! Ak to má výjsť musím si získať rešpekt ! Ak to má výjsť musím si získať rešpekt ! Sprvu nesmelo a pomaly, no po chvíľke rýchlym chmatom a bez rozmyslu, čisto impulzívne vytiahol som zbraň a strelil som do troch spolusediacich. Spustil sa nárek, krik, škrekot. Ľudia ziapali, utekali na koniec vozňa, ale nemali kam újsť, bol to vozeň posledný... Správali sa ako zveri, ako prasce. Dupali po sebe, neuctivo sa strkali, driapali, hrýzli, škriabali... Ale rešpekt som si získal. Vyšlo to !Všetky oči spočinuli na mojej pravici, všetci skučali, všetci dúfali, že už nevystrelím, že oni prežijú. Zveri!!! Všetci ľahnúť na zem ! Zreval som. A oni ako ovce, ako stádo počas búrky tlačili sa k zemi. Ó Bože, akože som tu, prisahám ti, že keby aspoň jeden, aspoň jediný jeden mal dosť dôstojnosti a ostal stáť a nekoril sa mi... vtedy by som spoznal, že ešte žije človek... ale nie. Niet človeka na tejto zemi! Všetci ste ako piesok na púšti, reval som, nelíšite sa v ničom, nemáte úcty, môžem po vás šliapať , pľuť na Vás, natrieť Vás výkalmi... A vy??? Čo urobíte??? Nič! Len sa budete nečinne prizerať a skučať. Taká je vaša nátura. To ste vy! Zveri! Ty v tom ružovom svetri poď ku nme! Tebe niečo poviem. Poď sadni si sem a vy ostatní, prestante skučať!!! Držte huby!!! Sadni si, sem si sadni, áno tam na tú krv, na čerstvú ešte teplú krv toho nevinného tvora, ktorého som zabil. Chcem ti niečo povedať. Chcem aby si si zapamätala tento moment. Chcem aby si cítila túto chvíľu, aby si precítila čaro momentu. Áno teraz, presne teraz !!! Óóó postoj chvíľa aká si krásna ! Cítiš ako plynie čas??? No cííítiš??? Tak počúvaj!!! Vidím tvoje zaslzené oko plné strachu, hnusu a sĺz. Ale vieš čo ešte vidím??? Vidím pohŕdanie! Nechuť! Nie, počkaj, áno aj nenávisť! Máš ju v sebe nenávidíš ma! To je dobre ! To je veľmi dobre ! Ak vieš nenávidieť budeš vedieť aj milovať a to je dôkaz toho, že budeš človek. Ešte nie si ! Ale budeš! Lebo ja budem ten, ktorý ťa naučí vážiť si každý jeden moment tvojho života! Ja budem ten, ktorý ťa naučí milovať. Nie ako tá hŕstka zbastardených tiel tam v rohu bez úcty k sebe samým!!! Tak čo zapamätáš si tento okamih ??? Pozri sa okolo, traja mŕtvi, sedíš v kaluži krvi, ten jeden je ešte živý, počuješ ako chrčí??? Ako sa trepe??? Ale neľutuj ho, nie je toho hoden. Nebol to človek. Viem to, rozpoznám to. Ale znovu ti hovorím: zapamätaj si tento moment túto chvíľku. Tak čo zapamätáš si ju??? Nemusíš odpovedať ja viem, že áno. Som BOH! Lebo ťa naučím milovať! Ukážem ti cenu tvojho života! Lebo v túto chvíľu si sa znovu narodila! Tvoj duch spoznal samého seba! Prebral sa! Ale niet viac času na reči, blíži sa stanica a naši spolucestujúci by chceli vystúpiť. Namieril som impulzívne svoju zbraň na zvyšné telá čupiace v rohu. Všetkých som ich zabil! Áno! Všetkých! A bez ľútosti, lebo som nestrieľal do ľudí. Niet ľútosti pri pohľade na nich. Sú presne takí živí, ako boli aj pred smrťou. O nič menej, o nič viac. Ostala si mi len ty ! Neznáma v ružovom. Tu je obálka a v nej pár slov pre teba. Keď bude po všetkom otvor ju a prečítaj. Prečítaj a pochop!!! Zapamätaj si ten moment...!!! To boli jeho posledné slová. Potom si priložil pištol k hlave a stlačil spúšť. Cítila som ako sa ma dotýka. Ako ma celú ošpliechal svojou krvou, svojou smrťou. Bolo to strašné. Bolo to to najhoršie, čo mi mohol urobiť. Dal mi ochutnať kúsok z jeho smrti. A malé kvapky mi ztekali po tvári, po perách, po krku i po obálke ktorú mi dal a ktorú ja nemám síl otvoriť a prečítať. Trvalo mi mnoho dní, kým som sa odvážila nazrieť dovnútra. S trasúcimi prstami som nemotorne trhala okraj obálky a znovu ako už mnoho krát pred tým, zacítila som chuť jeho krvi na mojich perách. Chvíľku som zaváhala, no premohla som sama seba. Premohla som sa, lebo ja žijem a on je mŕtvy. Lebo ja som tá, ktorá zostala. Verím na osud, tak to proste malo byť! Pomaly som vytiahla z obálky preložený papier. Bušilo mi srdce, triasli sa mi ruky, cítila som ako horím, ako mi pot zalieva celé telo. Chvíľku mi bola zima a chvíľku teplo. Ešte chvíľku som zaváhala, no nakoniec som zrevala : Ja žijem a ty si mŕtvy! Ja som vyhrala ! Je vo mne život! Lebo osud tak chcel ! Potom som si utrela oči od sĺz a začala som čítať ...

V ten moment, v tú chvíľu ktorú si si zapamätala, ten okamih, ktorý ostal v tvojej duši do smrti zapísaný, vtedy som, vtedy som mal zabiť teba a nie seba.