Ja, cvok

,Nie každý deň je utorok,“ vravieval starý otec a potom si vždy napravil umelé zuby a dvakrát akosi zvláštne mykol tvárou ako keby mal nejaký tik alebo čo... ono to asi bude tým, že on ten tik skutočne mal a bolo to do očí bijúce. Môj starý otec bol fajn chlap, dobre som si s ním rozumel, až potom mi svitlo, že on bol blázon... to akože naturálny cvok... k psychiatrovi chodiť nechcel, bol často namrzený a nadával na všetko možné. Najmä pri veľkých rodinných obedoch alebo oslavách, keď sa rozprúdil dajaký spor o čomkoľvek napríklad medzi otcom a strýcom. Vtedy starký vždy vyskočil a chcel niečo namietať a v momente, keď otvoril ústa, mu z úst vypadol chrup. Niekedy ho akosi zachytil jazykom inokedy mu spadol na koberec a to potom vždy nadával, že za toto môže stará mama, hoci nikdy toto obvinenie dostatočne nezdôvodnil a nepodložil ho žiadnymi dôkazmi... Veľmi dlho som sa nemohol dozvedieť prečo starkého považujú za blázna a tak som sa nahneval a spýtal som sa ho na jeho minulosť a podobne. Dozvedel som sa ako bojoval v nejakej vojne a ako ho zasiahla črepina z granátu... Vlastne mi raz v škole učiteľka dejepisu vynadala, lebo som sa s ňou hádal, že vojna v Polynézii zo 60. rokov mala oveľa viac obetí ako Druhá svetová. Dnes viem, že to bola trochu hlúposť, ale čo sa stalo to sa už neodstane. Keď starký zomrel, starká zošalela, dva týždne ležala v posteli a hovorila nezmysly. A aj keď mne sa to páčilo, mama sa tvárila ustarane a rozhodla, že bude starká bývať s nami. A tak sa aj stalo. No a potom, asi rok po starkého smrti, keď som sa prehraboval v jeho veciach (vtedy som už vedel, že v Polynézii to až také strašné nebolo...) som našiel malú modrú knižočku, na ktorej bol nápis ,, MODRÁ KNIŽKA“ (aké prekvapivé)... a našiel som ešte akýsi papier, kde sa písalo niečo o invalidnom dôchodku z dôvodu zbavenia svojprávnosti. Vtom som si uvedomil, prečo koľkokrát okolo mňa obskakovalo toľko ľudí, prečo som chodil tak často k doktorovi, prečo som si tak rozumel so starým otcom... som cvok. Keď som sa na to večer spýtal mamy, chvíľu sa tvárila nežným a ľútostným pohľadom akým hľadíte na túlavé šteňa, ale odrazu sa jej výraz zmenil, zatvárila sa vážne a spustila. Presne si to pamätám, bolo štrnásteho mája, sedem hodín, vonku bolo príjemne, vietor sa pohrával s listami stromov v záhrade a moja mama mi oznámila, že mám...a to si nepamätám, bolo to dlhé cudzie slovo, vlastne to možno bolo viacero cudzích slov v kuse, na čo som sa zatváril adekvátne k svojmu zdravotnému stavu a prosto som sa spýtal:
,, Mami, ja som idiot?“ na čo sa zatvárila súcitne a povedala:
,, Ale iste, že nie si idiot,“ a nadýchla sa aby dokončila vetu, ale ja som jej bezohľadne skočil do reči, lebo som bol rozrušený a okrem toho som sa cítil normálny.
,, Tak som blázon? Cvok? Debil? No tak povieš mi už konečne čo to so mnou dopekla je?“ hystericky som zakričal, obrátil som sa na päte a rozbehol som sa preč. Vybehol som na záhradu, preskočil susedov plot a bežal som... už ani neviem kam som bežal, chcel som sa ubehať na smrť (čo bol pravdepodobne výplod mojej nie zrovna zdravej mysle), ale to sa mi nepodarilo, pretože aj absolútny tupec (ktorým nie som) má pud sebazáchovy, ktorý ho zastaví, keď už nevládze... aj ja som mal ten pud, ibaže čo je debilovi platný pud sebazáchovy, keď skôr ako sa ten pud spustí, debil prebehne asi desať kilometrov na neznámy smer, potom sa okolo seba poobzerá a zistí, že vôbec nevie, kde sa nachádza? Sadol som si na zem a premýšľal som, že moju mamu možno u doktora oklamali, že doktor toho už mal dosť chcel ma mať z krku tak mi predpísal antidepresívne tabletky (ktoré som bral päť rokov bez toho aby som si to uvedomil) a so starkým som si možno rozumel iba preto, že som jednoducho jeho krv a my si navzájom musíme rozumieť... vstal som a vydal som sa tam odkiaľ som prišiel. o pol dvanástej v noci som zistil, že sa nachádzam kúsok od domu miestneho mliekára a tak som u nich zaklopal a potom aj zazvonil, či by ma neodviezol domov. Bol celkom ochotný a vyhovel môjmu želaniu. Mama bola hrôzou bez seba, otec jej nadával za to, čo mi povedala, čo ma utvrdilo v tom, že mama brala diagnózu doktora Kalttenbacha príliš vážne a tak som si spokojný šiel ľahnúť. Na druhý deň hneď ráno som sa prebudil svieži a plný elánu, ktorý však rýchlo vyhasol... Mama sa robila akoby sa včera nič nestalo, ja som ju chápal a bolo mi jej ľúto. Avšak iba do chvíle, keď otec z obývačky zakričal, že koľko je hodín, na čo som sa pobral k teplomeru, chvíľu som naň zízal a potom som mu chladnokrvne povedal, že je štvrť na osem (čo som prosím pekne vyčítal z ortuťového stĺpca). Je síce pravda, že som sa až tak nepomýlil, lebo bolo pol ôsmej, ale skutočnosť, že som čas vybádal z teplomera bola veľmi znepokojujúca, najmä pre mamu. Starká, ktorej osobnosť sa podľa doktora Kalttenbacha medzičasom scvrkla tak, že bola porovnateľná s myslením desaťročného decka, vyprskla smiechom, ukazovala na mňa prstom a rukou si zakrývala ústa. Chvíľu som nechápavo hľadel a potom som ustarane opäť pozrel na teplomer, keď mi to odrazu v kotrbe bliklo a pochopil som, že pán Kalttenbacha možno nie je až taký zlý doktor. Môj stav sa rapídne zhoršil, začal som mať stavy, keď som sa iba akosi triasol a kričal som a tak ma moji milovaní rodičia dali do ústavu. Áno, blázinec, alebo cvokhaus ako to s obľubou nazýval mliekár Tolstoj. Som tu už tretí rok, doktori vravia, že úplne zdravý nebudem nikdy, ale robím obrovské pokroky a možno čoskoro pôjdem domov. Mama sem za mnou chodí každý mesiac. Otec sem nechodí, je práce neschopný a poberá invalidný dôchodok. A ak vás to náhodou napadlo tak nie - nie je blázon, len spadol z rebríka a dolámal sa.