|
S ženskými je lepšie (ako bez nich)
Úvod
Bola neskorá noc. Byt bol preplnený, doslova natrepaný tmou. Bolo
to desivé. Cítil som sa tak osamelo ako asi nikdy predtým. Sediac
na zemi uprostred veľkého neporiadku v niektorej z miestností som
sa podopieral rukami, aby som nespadol. Bol som taký opitý, že som
strácal rovnováhu, aj keď som ležal. Zaujímalo ma, koľko je hodín,
ale sedel som k videu chrbtom a keby som sa otočil, určite by som
sa povracal, tak som iba lovil v mysli, koľko bolo, keď som naposledy
pozeral na hodiny, a potom som rátal, koľko asi odvtedy ubehlo.
Jeden „panák”, druhý, tretí... Popred mňa sa tiahla ťarbavá silueta,
ktorá obtiažne, ale pravidelne prepletala štyrmi nešikovnými labami.
Požiadal som môjho psa, aby mi zistil presný čas, ten sa však len
„dohrnul“ ku mne a oblizol mi líce. Bolo to otrasné, nepríjemné
a neviem čo ešte, ale prudké pohyby som robiť nemohol, tak som len
sedel a znášal utrpenie. Odrazu sa mi začalo triasť vrecko na nohaviciach.
Keď som to zbadal, prišlo mi to veľmi smiešne a tak som fascinovane
sledoval zaujímavý úkaz. Potom to prestalo a začalo niečo zvoniť.
Chvíľu som premýšľal, čo to asi je, no vzápätí som si akosi dal
dokopy súvislosti a dokonca som si aj domyslel, prečo sa mi triaslo
vrecko.
- Áno? – zaspieval som do telefónu pevnej linky.
- Ako to, že mi neberieš mobil? Ty oň asi chceš prísť, však? – bola
to mama. V tej chvíli som dostal taký impulz energie ako nikdy,
rýchlo som vypäl všetky sily k tomu, aby som dokázal na jej otázky
zmysluplne odpovedať.
- Eh... áno? Totiž, nie. Chcel som povedať nie. Hej, to je to slovo,
nie. -
- Prečo si mi nezdvihol mobil? Máš tam dievča? Ak tam máš dievča,
zarazím ťa do zeme, počuješ? -
- Áno. Totiž nie – nemám tu dievča. – nie, nemám tu dievča, zopakoval
som si v duchu a pri spomienke na dnešný, vlastne už včerajší večer
som zosmutnel.
- A ako to, že si tak neskoro hore? Ha?! -
- Č-čakal som na tvoj telefonát? – spýtal som sa a hútal som, či
som nepovedal hlúposť.
- Čože? -
- Čože? A prečo mi voláš o... (uprel som pohľad na video, ale ako
si som mal z tých dvoch metrov problém nájsť, kde to má displej,
z čoho mi okamžite vyplynulo, že nemám okuliare) dokelu. – skríkol
som.
- Čo? Aké dokelu? Je pol štvrtej ráno, padaj do postele, lebo ťa
vyplieskam cez telefón! -
- Dobre. – zahundral som a dal som ten najodpornejší tón hlasu aký
poznám. V slúchadle sa ozvalo prasknutie. Zložila. Chvíľu som len
tak sedel a čakal, čo bude, no a potom mi prišlo zle, tak som sa
rozbehol k záchodu. V ďalších udalostiach mám trochu nejasno, ale
snívali sa mi dosť nepríjemné sny, hej, to si pamätám. Bolo to strašidelné
a potom tam niečo začalo strašne búchať a vyzváňať. TRESK, TRESK,
a potom som precitol. Sedel som na zemi, hlavu som mal opretú o
ľavé plece, ktoré spočívalo na záchodovej doske, a ľavú ruku som
máčal v záchodovej mise. Niekto pri dverách zvonil a klopal, skôr
trieskal ako klopal. Avšak napriek tomu, že trieskal, bolo zjavné,
že trieskal celkom nežne, tak s citom. Očividne tušil, že som doma,
pretože sa vytrvalo dobíjal do bytu, napriek tomu, že mi trvalo
skutočne dlhú chvíľu, kým som sa dotackal k dverám do bytu. Hoci
je to asi meter dlhá cesta, absolvoval som ju za rekordne najdlhší
čas. Kým som „tam” dorazil, neskutočne veľa som premýšľal: čo sa
včera stalo; ako som sa dostal na záchod; kto to dočerta zvoní;
aký bol včerajší večer; prečo nič neviem; kto to dočerta zvoní –
Už idem!!! - ; bolo to včera dobré alebo nie; kto to zvoní... nazrel
som cez priezor, ale stále som nemal okuliare a nevidel som, kto
tam je. Vedel som len, že ten človek je jeden. Alebo stoja viacerí
za sebou, čo je trocha nelogické. Otvoril som dvere a zhíkol by
som prekvapením, keby som si bol istý, že sa nepovraciam. Posledný
človek, ktorého by som tu čakal.
Ako som netušil čo ma čaká
- Maroš, kedy už vyrastieš? – položil som mu filozofickú otázku.
Bol to na prvý pohľad normálny pätnásťročný chlapec, ktorý sa normálne
vyvíja a všetko v jeho živote je také...hm, normálne. Iba jeho hlava
mala taký zvláštny tvar, pripomínala futbalovú loptu. Avšak kto
ho poznal čo i len trocha, vedel, že toto vôbec nie je normálny
pätnásťročný chlapec so všetkým tým ostatným normálnym. Bolo to
pätnásťročné dieťa. Na vyučovaní cez hodiny nevedel obsedieť na
mieste, stále sa prechádzal po triede, čo mu už niektorý učitelia
začali tolerovať, pretože za päť rokov, čo sme na boli gymnáziu,
si už zvykli. No a cez prestávky zasa len sedel na stoličke, upieral
pohľad do neznáma a sníval o tom, ako sa raz stretne s Bobom Marleyom
a občas vykríkol niečo ako RASTAFA alebo podobný nezmysel.
- Neviem, nejako to hádam príde. – odvetil. To ma fakt dostalo.
Vo chvíľach, keď som mal dobrú náladu, som sa zamýšľal nad tým,
či by som mu mohol a vedel dajako pomôcť, ale vždy som to zavrhol
(a dodnes si to nevyčítam), pretože o to sa už pár ľudí pokúsilo
a vždy sa to skončilo rovnako. Sedel som na malej skrinke opretý
o stenu a pozoroval, ako jeho zblúdená duša cestuje po triede, no
vtom som si všimol, že niekto stojí vedľa mňa.
- Dávam mu päť rokov života. – povedal Kamil stojaci vedľa mňa.
- Eh? – všimol som si ho, - aha, no. Ako to vidím, strata Maroša
nebude bolestivá ani pre tento svet, ani preňho samého. – skonštatoval
som.
- Príliš filozofie, brácho, Maroš sa sám sebe už stratil. Pozri,
zrovna sa hľadá na televízore. – A naozaj. Najprv bez pomoci rúk
vyskočil na katedru, zakričal akýsi bojový pokrik a uprel pohľad
do zaprášenej televíznej obrazovky, ktorá visela zo stropu. Usmial
sa, zamračil sa a potom vydal neidentifikovateľný zvuk. Bol som
svedkom toho, ako sa mu rozpadá život na kúsky, bol na prepadnutie
z jedného, či dvoch predmetov a veľmi dobre vedel, že otec ho zabije.
Bolo normálne, že blúdil po triede a hľadal niečo, čo tam určite
nikdy nebolo, ale keď to robil teraz, videl som, ako sa so všetkým
lúčil. Vedel, že ak prepadne, odíde na učilište a to sa nechcelo
nikomu. Bolo mi ho ľúto, ale on si pomôcť nenechal, aj keby som
mu pomôcť chcel. Nebol taký odvážny, bol hlúpy. V duchu som si uzavrel
tému MAROŠ a zodvihol som sa.
- Idem do bufetu. Keby ma niekto hľadal. – oznámil som, - napríklad
Oľga. – zamrmlal som pre seba a posmutnel som.
Áno, kto by to čakal, že človek taký mladý a taký perspektívny (haha)
bude tak skoro brutálne ranený nezmyslom zvaným LÁSKA. Bolo to pekné
ráno, hnal som sa do obchodu, aby som stihol kúpiť nejaké... dopekla,
už ani neviem, prečo som sa tam tak náhlil. Vošiel som do poschodového
SuperObchodu, ako si to s drzosťou hovorilo, hoci tam bolo všetko
po záručnej dobe. Moje poschodie (stále si neviem spomenúť, po čo
som šiel do obchodu) bolo piate, to úplne najvyššie, a tak som chcel
ísť výťahom. Ten sa mi zatváral pred nosom, ale ešte som rýchlym
stláčaním tlačidla akosi tie dvere otvoril. Stálo tam ryšavé dievča.
Ale nie ryšavé, ako ryšavé, jej vlasy svietili, ba priam žiarili,
ako keby v sebe väznili samo slnko. Mala olivovo zelené oči, ktoré
ma rýchlo skúmali a krásne krojené pery. Na sekundu som stál ako
obarený, rýchlo som sa však spamätal a vošiel dnu. Dvere výťahu
sa zatiahli.
- Na ktoré ideš? – spýtal som sa potichu a tvrdo som sa jej pri
tom zahľadel do očí. Musel som vyzerať katastrofálne, ale ja som
vtedy vedel, že ju chcem.
- Na tretie. – odpovedal mi medový hlas, a čo ma udivilo, pohľad
sa mi od nej vrátil späť. Usmial som sa, postavil sa vedľa nej,
chvíľu som mlčal, ale potom mi to nedalo.
- Nepoznám ťa? – spýtal som sa. Ja viem, hlúpy trik, ale by ste
sa divili, čo sa stalo.
- Neviem, zdáš sa mi povedomý. – začala hrať moju hru. Stále sme
stáli vedľa seba a pozerali sme sa na dvere výťahu.
- Áno, už som ťa videl, určite. – začal som, - len si nepamätám,
ako sa voláš. Ani kde bývaš. Ani tvoje číslo na mobil neviem. -
dodal som a to už som nemal ďaleko od toho, aby ma moje táraniny
nerozosmiali.
- To je celkom možné. – povedala a na konci vety bolo počuť, že
sa usmieva. Otočil som sa k nej.
- Vieš, bol by som rád, keby si sa mi pripomenula. – povedal som.
- Som Oľga. – vyjachtala. Nedokázal som z nej spustiť oči, ani som
si nevšimol, že výťah zastal.
- To bude moje poschodie. – prerušila ticho, - rada som sa ti pripomenula.
– dodala a podala mi ruku. Na toto gesto som v duchu vykríkol od
údivu, že čo je to za rozlúčku s človekom, ktorého stretne vo výťahu,
ale navonok som nedal nič najavo, len som potichu vzdychol a chytil
som ju za ponúknutú ruku. V tej chvíli som vedel, že už ju nechcem
nikdy pustiť, ale ona pomaly uvoľnila nežný stisk a odišla. Dvere
výťahu sa zavreli. Vtom som si všimol, že mám čosi v dlani. Roztvoril
som ju a ležal tam malý papierik. Bolo na ňom telefónne číslo. V
tej chvíli mi nič iné nenapadlo len veta:
- Kedy to stihla napísať? – stlačil som päťku a výťah sa pohol.
Doma som opäť pozrel na papierik a na číslo som zavolal. Bol tam
len odkazovač (nenávidím, keď má človek odkazovač na mobile) a tak
som zanechal akýsi tupý odkaz, len som povedal svoje číslo a kde
bývam a potom som asi minútu niečo splietal. No a nič sa nestalo.
Ani chýru, ani slychu po mojej Oľge a odvtedy som bol dosť nešťastný.
A tak, ako som vychádzal z triedy, som si na ňu spomenul a skutočne
ma to zarmútilo.
Nahodil som ľadovú tvár, ako som mal vo zvyku, keď som šiel po školskej
chodbe, cigánskom gete, alebo keď som stretol niekoho, koho som
stretnúť nechcel. Zvláštna škola, toto gymnázium. Medzi profesormi,
ako aj medzi študentmi, sa tu našli najrôznejšie sorty ľudských
pováh a zjavov, čo som si veľmi vážil, pretože inak by som na tej
škole stratil aj to posledné zábavné. V radoch profesorov by ste
našli všelijakých zakomplexovaných mužov v strednom veku, ktorí
sú v škole veľkí kati a podajú si každého, kto má ich predmet „na
háku“, a doma sú pod papučou. Alebo tých, ktorí v skutočnosti sami
nerozumejú tomu, čo sa nám snažia vtĺcť do hláv. No a tí, ktorí
im to všetko strpia: od bežných knihomoľov, ktorých nájdete na každej
škole, až po vyšperkované charaktery satanistov, vampíristov, metalistov,
hiphoperov a iných indivíduí, ktoré sa odlišujú len tým, či sa oddávajú
marihuane alebo či holdujú chľastu. Tých mimochodom nájdete tiež
v podstate všade, len v rozvojových mestách sú aj tí, ktorí zvládnu
marihuanu aj alkohol naraz. Tá najlepšia voľba v meste medzi školami.
Aby som sa ale vrátil; kráčal som tak po škole a vtom ma niekto
zdrapil za rukáv. Bol to Emil – hiphoper, marihuana.
- Ideme fotiť, ideme fotiť! – kričal tlmene.
- Čo? – hľadel som naňho tupo.
- Ide Zuza, ty pako, chápeš? – a lišiacky sa na mňa usmial.
- Aha. Zuza. – zamyslel som sa. To bola jedna tretiačka, ktorú si
všetci chalani (vrátane mňa) všímali, pretože bola...hm, jednoducho...
dajme tomu, že nosila celkom hlboký výstrih a dajme tomu, že bolo
na čom nechať oči, a tak permanentne celé mužské osadenstvo školy
(vrátane profesorov) „zabúdali“ svoje pohľady na jej výstrihu. Inak
to bolo slušné dievča, celkom milé, hoci som ju až tak nepoznal.
Medzitým už Emil vytiahol mobil s fotoaparátom a hnal sa dáko postaviť,
aby ju mohol cvaknúť (no...ju, skôr niečo konkrétnejšie z nej) a
nevyzeral pri tom nápadne. A hoci ona vedela, že sa na nej očami
popásajú všetky tie prasatá (opäť vrátane mňa), všetci sa tvárili
akože nič. Oprel som sa o veľký radiátor, čo bol pri hlavnom vchode
a s úsmevom som pozoroval, ako sa Emil „šteloval“. V takýchto situáciách
sme vždy všetci zainteresovaní (väčšinou rovnaká partia) mali vo
zvyku rozosmiať sa a teraz tomu nebolo inak. Emil, celý červený
od toho, ako sa pokúšal nesmiať sa, stál opretý o stenu a v ruke
držal mobil pripravený uloviť korisť.
- Už ide, haha, už ide!!! – vzrušoval sa, keď sa objavila v chodbe.
Pozorne som sledoval, ako sa blíži, a asi prvýkrát v živote som
je nečumel na prsia, ale pozorne som sledoval, čo vyvedie môj kumpán.
Hoci od tejto akcie som sa dištancoval, bol som zvedavý, čo sa mu
podarí. Keď trocha vyšla z tmy chodby a uvidel som jej do tváre,
všimol som si, ako sa najprv pozrela na Emila, trasúceho sa v záchvate
duseného smiechu, a potom uprela pohľad na mňa. Pozeral som jej
priamo do očí a uškŕňal som sa. Prešla okolo Emila a nič sa nestalo.
Úškrn mi z tváre zmizol, zozadu jej asi výstrih neodfotí (minisukňu
nemala...), ale v okamihu sa uskutočnil ten najdebilnejší pokus
o odfotenie ženského poprsia, aký som kedy videl. Emil sa pustil
rýchlou chôdzou za ňou stále sa potichu smejúc, a keď bol na jej
úrovni, namieril jej popred tvár fotoaparát na hruď a cvakol. S
otvorenými ústami som pozoroval, ako sa Zuza zastavila, vynadala
Emilovi do úchylov, prasiat, imbecilov a podobných živočíchov a
jednu mu vlepila. Emila to vzalo viac, ako som očakával. Stál hľadel
po nej, ako sa strácala v tmavej chodbe, ani nežmurkol, ani nedýchal.
Podišiel som k nemu, vzal som mu mobil z ruky, vtedy prvýkrát odtrhol
zrak od postavy miznúcej za rohom, a pozrel som sa na displej. To,
čo som videl ma brutálne rozosmialo.
- Chalan, ty si chudák! Ten najúbohejší chudák na tejto škole! –
zvolal som a ukázal som, čo sa mu podarilo odfotiť. Rozrehotal sa
aj on.
- No, dosť sa mi triasli ruky, no keď už mi strelila, tak som dúfal,
že to bude stáť za to. – odvetil a vzápätí vymazal z telefónu rozmazanú
fotografiu podlahy a kolena.
- Mal si dať ten mobil bližšie, keď už si spravil takú hlúposť.
– poradil som mu.
- Nabudúce si na rade ty. – upozornil ma a stratil sa. Áno nabudúce
ja, pomyslel som si a to som ani nevedel, aká sladká pravda to bola.
Ako ma postretlo niečo dobré
Bol to celkom pekný deň. Slnko svietilo, vlastne skôr pálilo, žhavilo
alebo niečo v tom zmysle, vonku bolo asi milión stupňov a my sme
sa piekli v triede. Sedel som v lavici, premáhal som dehydratáciu
a horko aby som aspoň vyzeral, že dávam pozor. Bol štvrtok, asi
dva týždne do konca školského roka a ja som sa nevedel dočkať, kedy
sa to konečne spustí, opona padne a pôjdeme domov. Definitívne na
dva mesiace nádherného pokoja. Premýšľal som, ako nikam nepôjdem,
budem sedieť doma, meter od ventilátora, a ako sa budem ládovať
zmrzlinou a bude mi dobre, pretože všetci ostatní budú chcieť ísť
von a bude im od toho tepla zle a budú mať zlú náladu. A ja len
na nich zamávam lyžicou so zmrzlinou.
- Vidíte idioti? Je mi dobre!!! – nakričím na nich.
- Kto to tam vzadu spí? – zakričí niekto spod balkóna. Len vstanem
z hojdacieho kresla, podídem bližšie k okraju a tam stojí matikárka
a rozčuľuje sa, že som opäť na jej hodine zaspal.
- Vstávaj, lebo ťa vyvolám. Ty potrebuješ prebudiť však? HEJ!!!
– zaškrípal bosorácky hlas a mňa vytrhlo zo snenia.
- Nooo? – reagoval som, - nie, nepotrebujem nič. – oznámil som a
sadol som si tak, aby ma moja póza neuspávala. Chvíľu som sedel
a pozorne sledoval, ako sa všetci pachtia s poondiatymi príkladmi
tej starej ropuchy, zistil som, že päť ľudí má pri písaní tvár tak
blízko zošita, že do tridsiatky budú určite slepí alebo aspoň úplne
nesamostatní. Hoci to bude polovica triedy, udivuje ma aj to, že
si väčšina z nich (skutočne nie všetci) vie zaviazať šnúrky na topánkach.
Pozrel som na hodinky, už malo zvoniť, tak som si vydýchol a začal
som relaxovať. To som robil aj dovtedy, ale teraz som relaxoval
intenzívnejšie. Zazvonilo.
- Hurá! – vykríklo asi päť ľudí a neberúc ohľad na to, že ropucha
stále trónila na rozheganej stoličke a čosi trepala, sa takmer všetci
vyrútili na obed. Ropucha vzdychla, zdvihla sa a sunula sa k dverám.
Keď vyšla, vyložil som si nohy na lavicu a premýšľal som. Dlho som
nevydržal, tak som sa pobral na zdravotnú prechádzku po našej hnilej
škole. Vydriapal som sa na druhé poschodie a sadol som si k biológií,
lebo tam sa nikdy nikto dobrovoľne nezdržiaval. Opäť som premýšľal,
vlastne som sa len tak tváril, snažil som telepatiou znížiť intenzitu
slnečného žiarenia, pretože pôvodne nazývaná „červená guľa“, či
ako, žiarila tak silno, že bola biela a zažínalo to udierať do hlavy.
Sústreďoval som sa teda na toto, ani som si nevšimol, že sa niekto
blíži. Až keď bol ten človek odo mňa asi päť metrov a ja som ho
periférne svojím úbohým zrakom zbadal, všimol som si, že je to ženská.
A keď som hlavu mierne pootočil tak, aby som ju videl cez sklo okuliarov,
zistil som, že je to Zuza. Pozrel som na ňu, spomenul som si na
incident s mobilom, a tak som sa na ňu zoširoka uškrnul. Hodila
po mne na sekundu okom, potom zrak odvrátila, no keď si všimla,
že sa uškŕňam, zasa sa na mňa pozrela. Spomenula si aj ona a úsmev
mi opätovala. A keď prechádzala okolo mňa, zastavila sa a spýtala
sa:
- Prečo tu sedíš? – tupo som sa na ňu hľadel.
- Máš tu réservé? – spýtal som sa a stále som hľadel neskutočne
hlúpo. Chvíľu stála, asi hľadala slová, a medzitým som si všimol,
že sme jej dosť krivdili, keď sme jej toľké roky hľadeli len do
výstrihu, ale že má aj dobré nohy, a to už som sa v duchu začal
obviňovať z najrôznejších zverstiev, hoci to bol iba postreh. Pozorne
som hľadel odspodu nahor na jej nohy. Skúmavo sa pohľadom šplhal
od kolien na stehná a musel som vyzerať neskutočne inteligentne,
pretože pokiaľ sa dobre pamätám, zabudol som zavrieť ústa. Na nevhodnosť
mojich činov ma upozornil známy pocit – hormóny pracovali, začali
sa mi dvíhať nohavice a vtom som prestal. Medzitým však už ona pozorne
hľadela na to, ako som „vyslintal” jazero.
- Kam... čo robíš? Ak sa smiem spýtať. – opýtala sa a ja som sa
divil, že sa so mnou vôbec baví. Stále omámený novým zistením som
splodil tú najdebilnejšiu vetu, akú som mohol:
- Ja len... tvoje nohy. Vieš, nikdy som si nevšimol, aké sú... –
a vtom som si uvedomil, - eh, vieš, ja. Myslel som, že nosíš väčšie
topánky. Máš také malé nožičky. – oznámil som jej a usmial som sa.
- A preto mi slintáš do ponožiek? – spýtala sa kriticky a starostlivo
sa zamračila (ak sa to vôbec dá).
- Áno. – odpovedal som zasnene, - čo? Vlastne nie, ale tie nohy,
vieš... – koktal som. Pozrel som na ňu (tentoraz do tváre) a usmial
som sa. Teraz už nie tak debilne ako predtým, myslím, že celkom
sympaticky. A usmiala sa aj ona. Každopádne, celá moja konverzácia
bola založená na úsmevoch viac-menej divných.
- Áno, mám tu réservé. – odvetila na otázku, ktorá už bola dávno
„po záruke”, - Ahoj. – povedala a ja som sa skoro rozpustil. Nie
od tepla vonku, ale od lásky, nadržanosti a neviem čoho ešte. No,
a tak som tam chodil každý deň a zaberal som jej miesto a ona sa
vždy zastavila a ako keby mi chcela spraviť radosť, vždy mala oblečené
niečo, v čom ju išiel každý zožrať. A asi po týždni si prisadla
a dali sme sa do reči. Nie o jej nohách. Do celkom príjemnej konverzácie.
Stále som mal pocit, že si ku mne sadala len z nejakého stupídneho
dôvodu, že mi za chvíľu tresne niečo o hlavu a posťažuje sa na všetkých
blbcov zo školy, čo na ňu stále čumia a tak, ale dni plynuli, stále
ma netresla, a tak som bol zo dňa na deň kľudnejší. Celá táto „fraška”
mala dosť slušný spád, a tak sa už naše posedy zmenili z komunikačných
na fyzické, ak to tak smiem nazvať. Jednoducho sme tam sedeli a
navzájom sme si kontrolovali mandle, ak viete, čo tým myslím. Celé
ma to v podstate nebavilo, ale ona mi strašne chutila. Mala v ústach
úžasnú horko-sladkú chuť, neviem to prirovnať k ničomu, chutila
krásne. Prešlo pár dní, prázdniny boli na spadnutie, no a prišiel
čas na nejakú nevinnú oslavu konca roku. Dohodli sme sa teda s Kamilom,
Emilom a Krumpľom, ktorý financoval všetky naše „oblievačky“, na
termíne. Mama s otcom boli zrovna na nejakom stretnutí, myslím,
že to bol klub milovníkov country alebo podobná akcia (véééľmi tvrdá
party). To nám prišlo vhod a tak som privolil, aby sa to uskutočnilo
u nás, keďže sme celý rok prežili bez ujmy na zdraví, tak už je
jedno, čo s nami bude. „Krumpľa“ nakúpil toľko alkoholu, že by sa
s tým dalo surovo ožrať stádo bizónov. Každý si pozval úplne koho
chcel, takže som bol skutočne šokovaný zjavmi, ktoré ma prekvapovali
v každom zákutí bytu. No a ja som pozval svoju Zuzku, s ktorou som
mal svoje plány a ako som sa neskôr dozvedel, ona s tým rátala tiež.
Napriek tomu všetkému nič nešlo tak ako malo.
Ako sa všetko otočilo o tristopäťdesiatdeväť stupňov
Piatok večer, všetka mládež rozlezená do všetkých šenkov, kde bolo
dostať chľast aj desaťročnému decku, len na našej ulici to „vrelo”.
Večierok bol v plnom prúde, keď niekto zazvonil. Prišiel som k dverám.
Stála tam Zuzka, oblečená veľmi „letne“, by som povedal, to je ten
správny výraz. Pobozkal som ju a sadli sme si na gauč. Všade okolo
bolo plno ľudí, ktorí sa pomaly premieňali v bezvládne telá, plné
alkoholu. Začali sme skoro, aby sa všetci úbožiaci stihli ešte aj
z bytu vypratať. Prišiel ku mne Emil, zdrapil ma za tričko a zatiahol
ma za roh.
- T’es pas fou? – spýtal som sa.
- Čo máš so Zuzou? – spýtal sa a hľadel, ako keby som ho strašne
kopol do nohy.
- No, ja vlastne ani neviem. Len sedávame na tom istom mieste naraz
a vieš, čo budeš len sedieť, tak sa trochu... – vysvetľoval som
a uškŕňal som sa.
- Drž zobák, dobre? Buď ticho. Stačí. – povedal, vzdychol a napil
sa z fľaše vodky, - Fuj! Brr. – a odkráčal. Vrátil som sa ku gauču.
Už tam sedelo nejaké indivíduum, tak som ho vyhodil a sadol som
si k Zuzke. Chvíľu sme sedeli a intenzívne sme nasávali a potom
som jej pokynul, aby šla za mnou. Voviedol som ju do spálne rodičov.
Sadli sme si na posteľ a chvíľu sme sedeli.
- Tak? – prerušila ticho.
- Tak. – zopakoval som tónom, ako keby som na jej „tak“ odpovedal
veľmi inteligentne. Prisunul som sa k nej bližšie. Pobozkal som
ju, chytil som ju za bok a opatrne sme sa položili na veľkú posteľ.
Vyzliekol som jej tričko (ak sa ten zdrap oblečenia tak dá nazvať),
a potom som jej jednou rukou odopol podprsenku (na čo som bol vyslovene
hrdý). Chvíľu sme sa váľali po posteli, bozkávali a popritom sme
zo seba strhávali šaty.
Hmm... a je to. pomyslel som si. Myslím, že na prvýkrát som bol
dobrý... alebo nie? pozrel som vedľa seba. Ležalo tam krásne dievča
a usínalo. Milujem ju vlastne? Spýtal som sa náhle sám seba. – Nie,
- odpovedalo tretie ja. A miluje ma vôbec ona? Asi nie. Vzala to
ako zábavu, zasvätí šraca, spraví z neho muža, nech má o čom rozmýšľať.
Zmocnili sa ma pochybnosti. Až taký silný cit k nej nechovám. Aspoň
myslím. Šiel som len zaslepene za jej prsiami. A nohami. A tým úžasným
zadkom. Uff. Zaspal som. Prebral som sa na nejaký pohyb. Opatrne
som otvoril oči, bola ešte tma. Pozrel som vedľa seba. Zuzka tam
nebola. Sedela na kraji postele zababušená do paplóna a hľadela
z okna. Sadol som si, chvíľu som na ňu pozeral, a potom som sa k
nej prisunul. Keď som jej videl do tváre, zľakol som sa. Plakala.
- Prepáč. Neviem, nechcem ti zle, včera... vieš, nerobila som to
z lásky, prepáč. – povedala. Asi ani ja. Pomyslel som si.
- Ja... dobre, ale... hlavne neplač. No tak, prosím. Neplač. – povedal
som v rozpakoch. Pozrela na mňa. Hrýzla si peru a očami sa mi ospravedlňovala.
Bol som prekvapený, koľko súcitu sa v nej nachádza. Odrazu mi pripadala
neskutočne zraniteľná. Celý čas sa tvári nedostupne a bezcitne,
musí byť únavné v sebe zabíjať citlivosť a nehu. Potom je ťažké
otvoriť svoje srdce druhým pre lásku. Tieto myšlienky mi behali
hlavou, považoval som ich za hlúpe, ale nevedel som sa ich zbaviť.
- Pôjdem. Pôjdem domov. Prepáč. – povedala a začala si obliekať
tričko. Nevedel som, čo mám spraviť, chcel som ju dáko utešiť, ale
nezmohol som sa na slovo. Bolela ma hlava a bolo mi veľmi zle, nevedel
som sa ani postaviť. Ľahol som si a počúval, ako odchádza. Keď odišla,
vyplazil som sa z postele, obliekol sa a tackavo prešiel do obývačky.
Stôl bol zaplnený fľašami. Vzal som jednu s vínom, nebolo z nej
ani odpité, bola úplne plná. Začal som hltať červenú tekutinu a
tá mi kĺzala hrdlom do tela, kde okamžite pôsobila na nezotavený
organizmus doslova zničujúco. Tu som sedel uprostred neporiadku.
Dopil som fľašu. Zazvonil telefón. Absolvoval som hovor s mamou
a potom som sa musel presunúť na záchod, kvôli štrajku, ktorý vyhlásil
môj žalúdok. Svetlo na záchode vydávalo zvláštnu žiaru, lúče ku
mne prichádzali a rozplývali sa v hmle a odrazu som stál vonku na
ihrisku. Hrala sa tam kopa detí, no vtom ktosi skríkol a deti sa
rozutekali. Obzrel som sa a tam sa hnal obrovský modrý pes rovno
na mňa. Chcel som utiecť, ale mal som nohy prilepené k zemi obrovským
množstvom lepiacej pásky. Vypliešťal som oči striedavo na pásku
a na psa. Už-už bol pri mne, skočil a tak som sa prikrčil, aby ma
nezožral, preletel cezo mňa a zmizol. Aj páska zmizla, úplne bola
preč. Rozbehol som sa do baraku. Odrazu som stál pred dverami bytu
a snažil som sa dostať dovnútra. Búchal som na dvere, nikto mi neotváral
a ja som stále búchal, trieskal...
Sedel som na zemi, hlavu som mal opretú o ľavé plece, ktoré spočívalo
na záchodovej doske a ľavú ruku som máčal v záchodovej mise. Vstal
som a pomaly som šiel k dverám bytu. Niekto klopal, vlastne trieskal.
Otvoril som a hoci som nemal okuliare, hneď som vedel, kto to je.
Žiarivé červené vlasy, ktoré väznili slnko, olivovo zelené, skúmavé
oči a krásne pery. Chvíľu som len stál a tupo som hľadel, no potom
som sa zmohol na presne toľko slov, ktoré mi bolesť hlavy a žalúdka
dovolili vytvoriť.
- Mám pocit, že som ťa už videl... – usmial som sa. Úsmev mi opätovala,
spamätal som sa, pokynul jej, aby vošla a zavreli sa za nami dvere...
Epilóg alebo čo...
Plne som si uvedomoval, že je to vlastne strašné svinstvo, ale
radosť z toho, že je niekto so mnou v tejto chvíli bola silnejšia.
Zmiešané pocity sa vo mne bili doslova v priamom prenose, pretože
chvíľu mi zvieralo hrdlo (to svedomie uštedrilo hormónom pravý hák),
hneď som sa však zasa naplno vložil do zoznamovania sa s Oľginým
jazykom. Aké ale bolo moje prekvapenie, keď mi došlo, ako chutí.
Áno, bola to opäť tá krásna horko--sladká chuť, pre ktorú by som
vraždil. Z premýšľania o tom, či tak chutia všetky ženy, a či by
sa z toho dala spraviť tyčinka alebo cukrík ma vytrhlo svedomie.
Opäť zaúradovalo (muselo hormóny nakopať do rozkroku, pretože reakcia
bola ničivá) a hoci sa mi vtedy zatmelo pred očami, a po chrbte
mi prebehli zimomriavky, presne viem, ako som sa cítil.
- Počkaj, mala by si asi niečo vedieť, - mrmlal som cez jej jazyk.
Vyzerala, že nemieni prestať, ale napokon ju zvedavosť premohla.
Chvíľu, hľadajúc odvahu (ktorá si niekam odskočila, takže to muselo
ísť aj bez nej), som na ňu hľadel ako hladné šteňa.
- No? – spýtala sa netrpezlivo a trocha vystrašene. Veľmi sa mi
nechcelo začať hovoriť, ale nakoniec som sa odhodlal. Nepamätám
sa, ako to presne prebiehalo, len viem, že v tej časti príbehu o
poslednej noci sa zodvihla a chcela odísť. Nevediac, čo spraviť,
som bezmocne pozoroval, ako odchádza ďalšie skvelé dievča. Sekundy
sa tiahli pomalšie a pomalšie, ale mňa hrýzla skutočnosť, že času
je málo. Chcelo sa mi ju opäť objať, hovoriť s ňou, pobozkať ju...
vstal som a vyletel za ňou. Otvoril som dvere a rútiac sa dole schodiskom,
som ju, na moje prekvapenie, zočil, ako ide hore. Späť. Za mnou.
Spomalil som a zostupoval k nej. Stretli sme sa pred bytom nášho
domáceho. Podišla ku mne a vrazila mi a utiekla. Nie facku. Vrazila
mi päsťou a niečo mi hovorí, že v nej zvierala kľúče, ktoré neposedne
vytŕčali pomedzi jej prsty. Z dverí vyšiel domáci, zachichotal sa
a zasa zaliezol. Pobral som sa teda s roztrhnutým obočím naspäť.
Odrazu, neviem, kde sa to vo mne vzalo, ma premkol neskutočne ľahký
pocit. Zdalo sa mi, že teraz je všetko vyrovnané, áno, nikto už
nikomu nič nedlhuje. Cítil som sa krásne, vzal som handru, namočil
ju do studenej vody a priložil si ju na tvár. Ľahol som si na zem
a nemyslel na nič. Trocha ma štípalo to obočie, ale bolo mi krásne,
na tvári mi ihral úsmev a nerozhádzal ma ani americký východ slnka
(fuj), ktorý sa votrel do okien spolu s novým dňom. Jedna vec mi
však behala po rozume: Aj tak si musím zohnať ženskú. (svedomie
ma koplo tak som namietol) No nie, s nimi je to také lepšie, už
len pre tú horko-sladkú chuť v ústach...
(koniec)
|
