johny45

DANGEROUS VISIONS

“Nie, to nemôžem urobiť! Keby som mohol, urobil by som to pre teba! Ale ja nemôžem! Nemôžem! Prosím. Nemôžem...“ Jeho oči boli plné strachu, bezmocnosti, a zároveň neskutočnej oddanosti a... Kľačal na zablatenom lístí a objímal oboma rukami jej nohy, jej nádherné nohy v čiernych pančuchách, ktoré boli vždy také neodolateľné... Ale teraz sa ich držal iba preto, že to bolo to jediné, čoho sa mohol momentálne chytiť. Bolo to to jediné, vďaka čomu mal zem pod nohami, aj ked na nej momentálne nedokázal stáť, ale mohol aspoň kľačat. Bez toho by nemohol. Nemohol by kľačat, nemohol by sa hýbať, nemohol by vnímať, nemohol by dýchať. Nemohol by existovať. Pozrel sa na jej iba velmi mierne zablatené čizmy. Bolo zaujímavé, že mala pomerne čisté čižmy v takej zablatenej pôde. Vlastne mali iba zablatené podrážky. Ale to bolo u nej skôr normálne. Vždy dokonalá, aj keď to nebolo pravdepodobné a ani úplne potrebné, alebo vyžadované. Kľačal tam, blato mu začínalo pomaly presakovať cez nohavice a do očí sa mu začala neodvratne tlačiť vlhkosť zo slzných kanálikov. “Vieš, že by som pre teba urobil všetko na svete, ale toto jednoducho nemôžem. Odpusť!“ „Si srab! Vždy si nim bol a vždy nim zostaneš. Bez odvahy, bez úcty k žitiu, priesvitný, až neviditeľný... Úplne zbytočný...”

XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX

Súdna sieň bola dosť plná a hlavne dosť hlučná. A keď on označil niečo dosť hlučným, tak to bolo poriadne hlučné. Je tu hluk, že nepočujem vlastné myšienky, pomyslel si a mierne sa pritom usmial. Niekde tento výraz už počul, alebo čítal, ale aj keď tam až taký strašný hluk nebol, musel si ho pripomenúť, aj keď nechcel. Ale nato mu ten hluk začal naozaj ešte viac vadiť. To je taký problém buchnúť tým kladivom po stole a zakričať DRŽTE HUBY...? Mohli by už konečne prestať. To sa nedá počúvať. Zrazu sa otvorili dvere. Vtom vošli dvaja súdni zriadenci a medzi nimi ona. Bola celá v bielom. Ešte nikdy ju nevidel v bielom. Vlastne si ju ani nevedel predstaviť v bielom. Keby to teraz nevidel na vlastné oči, povedal by, že biela by sa jej vôbec nehodila a musela by v tom vyzerať asi dosť divne. Ale teraz to videl a nemohol uveriť vlastným očiam, aj keď ju videl iba zozadu, ako neskutočne ľahko kráčala miestnosťou. Nevedel, odkiaľ mohla zobrať tie šaty, ale u nej bolo všetko možné a jeho už nič neprekvapovalo, takže tú zvedavosť rýchlo zahnal. Mala na sebe biele, vzadu otvorené topánky s vysokým, vlastne stredne vysokým opätkom, na nohách biele pančuchy, ktoré na krásnych stehnách jemne hladkala krátka biela sukňa, pod ktorou sa vyššie rozpínali neodolateľné a neopísateľné krivky. Niekto by si pri takom opise mohol predstaviť nemravnú zdravotnú sestru z erotického filmu, ale toto bolo niečo úplne iné. Bolo to neporovnateľné. Mala na sebe biele sako, ktoré iba minimálne zakrývali tmavé, po plecia dlhé, trochu strapaté, ale neodolateľné vlasy. Chcel vedieť aj, čo má pod sakom, ale kedže ju videl iba odzadu, nemohol vidieť viac. Sadla si na miesto obžalovanej. Na chvíľu sklonila hlavu, akoby dole niečo hľadala a potom ju otočila a poobzerala sa po miestnosti. Keď ho svojim zrakom našla, zostal nehybne sedieť a zastavil sa mu dych. Hľadela na neho a usmievala sa. Bol to úsmev, taký...ani sám nevedel, ako by ten úsmev nazval. Bol to úsmev milosrdný, všemohúci, milujúci, odpúšťajúci, úsmev nadpozemský, bol to pohľad anjela. Áno, bola stále taká krásna, ako predtým. Nevidel jú iba niekoľko dní, ale pripadalo mu to ako celá večnosť. Z toho pohľadu sa mu zakrútila hlava. Vlastne presnejší výraz na to bol, zakrútili sa mu myšlienky. Ten pohľad bol omamný a zapôsobil na neho, ako ópium. Dostal sa víru myšlienok, výnimočných pocitov a nezabudnuteľných spomienok. Spomenul si, ako ju stretol prvý raz.

X

Spomínal si, ako vtedy sedel absolútne bez života, bez nádejí a bez myšlienok pred domom a keď odhodil ešte nedofajčenú cigaretu, zbadal tú postavu. Mala na sebe iba dve farby. Čierne oblečenie a červenú krv, ktorá jej stekala z nosa, presvitala cez čierne nohavice a pokrývala jej pery. Výraz krvavé pery tu bol absolútne namieste a nikdy si nemyslel, že žena posiata krvou môže byť taká nádherná, až vzrušujúca. Nikdy ho krv, ani podobné veci nevzrušovali. Spomínal si, ako vtedy pribehla k nemu, nič netušiacemu a nič nevnímajúcemu a požiadala ho o pomoc. Vlastne ho ani nepožiadala. Nemusela. Pohľad do jej očí mu všetko povedal. Zaviedol ju vtedy k sebe domov. Nikdy v živote by nič podobné neurobil. Veď ani nevedel, čo je zač. Ale toto bola úplne iná situácia. Toto sa neodohrávalo v normálnom svete, za normálnych okolností, toto bolo niečo, čo nemohol pochopiť a čomu sa nemohol ubrániť. Úplne cudzia žena v jeho byte. Z toho by niečo mohlo byť. Povedal by si, možno pár dní dozadu, keby bol jeho mozog v normále. Aj keď ťažko povedať, čo bol u neho normál. Ale vtedy jednoducho nebol vôbec vo svojej koži a jeho myšlienky boli príliš rozhádzané. Spomínal si, ako ležala na posteli a on hľadel na jej chrbát. Na jej neskutočne bielu pokožku, ktorá bola miestami posiata malými krvavými rankami. Držal v ruke gázu namočenú v alkohole, ale iba tam pri nej sedel na posteli a nemohol sa vynadívať na jej krásny chrbát. Bál sa jej dotknúť. Bál sa, ale tak veľmi sa chcel dotknúť jej pokožky aspoň malým končekom svojho prsta. Pripadá mi to ako sen. Alebo, ako keby bola niečo zakázané, niečo tajomné, čo nemôžem ani pochopiť. Ale na druhej strane ho neskutočne priťahovala. Bolo to niečo, ako osudová príťažlivosť, aj keď ten pojem mu bol dosť vzdialený a nevedel ho definovať. Ale nevedel definovať ani tento pocit. Nakoniec sa ale prekonal, namočil gázu ešte raz do alkoholu a ošetril jej rany na chrbte. Keď sa potom otočila, uprela na neho svoj pohľad a on hľadel do jej očí. Do jej hlbokých očí. Jej oči nemali farbu, ale mali hĺbku. Neskutočnú, úžasnú, nekonečnú hĺbku. V jej očiach videl celý svet, bytie v celej jeho podstate. Videl v nich rieky, nádherné hory a lesy, ktoré ho vždy fascinovali, videl tmavé jaskyne a vyschnuté púšte, ktorých sa tak bál, videl v nich lásku, túžbu, pokušenie, zradu, bolesť, šťastie, život, smrť, prítomnosť, minulosť, budúcnosť. A keď sa mu konečne podarilo skĺznuť svojim pohľadom z jej očí, jeho zrak spočinul na ešte čerstvej krvi, ktorú mala pod nosom a na perách. Vtedy mal neskutočnú, neprekonateľnú chuť dotknúť sa svojimi perami jej tváre a ochutnať tú krv, všetku ju vysať a vypiť a oblizovať jej pery a...

Musel zahnať tie myšlienky, musel s nimi bojovať, musel sa ich zbaviť, boli to nezabudnuteľné a nádherné myšlienky, ale teraz mu iba ubližovali. Musel sa ich zbaviť, aby sa celkom nezbláznil. V súdnej sieni už bolo celkom ticho, bolo počuť iba jeden hlas, hlas prokurátora, ktorý mal svoju úvodnú reč. Ale jemu sa nedarilo celkom vrátiť sa myšlienkami do súdnej siene, nedokázal porozumieť tomu, čo prokurátor hovoril, bol ako paralyzovaný. Bola u neho už druhý deň. Veľa nerozprávala. „Môžem u teba nejaký čas zostať?“ Spýtala sa ho v ten deň. Nejaký čas? To je koľko? Tri dni? týždeň? A prečo tu vlastne potrebuješ zostať? Pred kým utekáš? Chcel sa jej spýtať. Ale nedokázal vysloviť žiadnu otázku. Otáznik bol vtedy pre neho ako zakázaný symbol, na ktorý bolo nebezpečné čo i len pomyslieť. „Samozrejme...nejaký čas...áno...jasné...“ Povedal namiesto toho. A ona sa usmiala - hodila po mne úsmev – ako by povedal jeho kamarát, a on zabudol na všetky možné otázky, ktoré na svete existovali.

Vlastne u neho vždy iba prespala, na rozťahovacej pohovke v obývačke, keď ho horko ťažko presvedčila, že nechce aby on kvôli nej spal na pohovke, veď ona je iba hosť, a skoro celý deň bola vždy preč. Nepovedala kam ide, kedy sa vráti, dal jej náhradné kľúče, ako niekomu, komu mohol bezvýhradne veriť, ako niekomu koho poznal veľmi dlho, a pritom jej vôbec neveril. Cez deň vždy premýšľal, kam chodí, čo robí, niekedy sa mu vynárali aj otázky – s kým robí, tretí deň bol už rozhodnutý, že sa s ňou porozpráva, veď takto to predsa nemohlo ísť ďalej, nemôže si predsa len tak k niekomu prísť a len tak tam niekoľko dní prespávať. To proste nejde. Takto to vo svete nechodí. Mal prichystaných veľa otázok a očakával veľa odpovedí. Vlastne veľmi veľa odpovedí ani neočakával, ale chcel by ich počuť. Ten deň čakal na ňu veľmi dlho. Čakal so vetkými tými svojimi otázkami, ale ona nechodila. Bola už noc, tak si išiel ľahnúť a po dlhom, nič neprinášajúcom uvažovaní zaspal.

Bol v nejakej miestnosti. Vyzeralo to ako...nie nebola to kúpeľňa. Ale mohla to byť. Boli tam kachličky na zemi, všetky steny boli vykachličkované, nebola to veľká miestnosť. Aj veľkosťou to mohla byť kúpeľňa. Všetko tomu nasvedčovalo, ale on vedel, že to nieje kúpeľňa. Obzeral sa po tej miestnosti a zrazu v strede zbadal sprchovací kút, áno musela to byť kúpeľňa, keď tam bol obyčajný sprchovací kút ako v obyčajnej kúpeľni, aj keď stále pochyboval o skutočnom účele tej miestnosti... Ale vlastne ho ani nezaujal sprchovaí kút, ale to, čo bolo v ňom. Alebo kto? To nevedel identifikovať. Bola to postava, celkom určite ženská postava, to vedel naisto, aj keď jej nevidel tvár a celá postava bola akoby zahalená v nejakom...oblaku?...v nejakom dyme? Akoby celá konzistencia tej postavy pozostávala z pary. Ale vedel, že to nieje para. Podišiel bližšie, a stále nevidel tú postavu lepšie. Ale niečo ho k nej ťahalo. Niečo, čomu nemohol odolať, proti čomu nemohol bojovať. Bolo to veľmi silné, akási obrovská príťažlivosť. Keď bol už iba skoro pri nej, zistil, že to bola akási žiara, ktorá obklopovala tú postavu. Celkom biela, najbelšia biela, akú kedy videl. Bolá to tá najkrajšia a najpríťažlivejšia žiara, akú si len vedel predstaviť a v nej bola skutočná postava, ženská, neodolateľná postava, aj keď ju nemohol cez tú žiaru vidieť, vedel, že je to tá najkrajšia postava na svete a tá najkrajšia bytosť v celom vesmíre. Už bol celkom pri nej, ale zrazu celý sprchovací kút v ktorom bola tá postava, obklopila voda. Vlastne nie voda, ale akási vodná stena, ktorá obklopovala postavu zo všetkých strán. Vodná stena, ktorá bola tiež nádherná, ale zároveň veľmi nebezpečná a pritom bola veľmi tenká, takže nebol problém prekonať ju. Veď to bola iba voda. Ale miestami sa voda menila na akýsi elektrický výboj, akoby ňou prechádzala elekrtina sily blesku. Teraz si už vôbec nebol istý, čo to vlastne je a aké je to nebezpečné. Najlepšie by bolo, keby to nechal tak, ale on nemohol. Jednoducho nemohol. Tá príťažlivosť, ktorú cítil k tej postave, k tej bytosti, bola oveľa silnejšia, ako strach z nebezpečenstva. Nemohol sa otočiť. Nemohol utiecť. Musel ísť dopredu. Musel ísť za ňou. Ale najskôr musel prekonať tú vodoelektrickú stenu, alebo čo to bolo. Pomaly natiahol ruku a prstom sa dotkol vodnej steny. Vlastne do nej zaboril celý prst. A v tom momente sa celá vodná stena rozpadla a začala zapĺňať celú miestnosť. Voda v miestnosti stúpala stále vyššie a vyššie, až začala dosahovať výšku jeho brady a stále stúpala. Už bola pod vodou celá miestnosť, aj on, keď zrazu otvoril oči.

Hľadel do stropu, vonku sa už chystalo rozvidnievať, ale ešte stále bola tma. Myslel na ten sen a vtedy si spomenul, že ten sen už raz mal, kedysi dávno. Bolo to ako nejaká dávna vízia, ktorá sa mu znova vrátila. Pomaly sa začal celkom prebúdzať a uvedomovať si svoju prítomnosť. Presmeroval vnímanie svojho zraku zo stropu ku dverám a tam stála Ona. Stála vo dverách a pozerala na neho. Na perách mala mierny úsmev a v očiach...oči jej žiarili...žiarili niečím čo nevedel popísať, ale mohlo to byť niečo ako víťazstvo, ako moc...bola celá v čiernom a v tme jej svietili iba jej oči, červené pery a snehovobiele bosé nohy, ktoré jej vychádzali z čiernych nohavíc. Pomaly sa začala k nemu približovať, jemne pokladala nohy na zem, zakrádala sa ako mačka, ktorá sa nevie dočkať, kedy uchmatne svoju korisť. Pomaly prišla bližšie, položila jedno koleno na posteľ, potom druhé a po kolenách sa na posteli približovala až celkom k jeho a hlave a popritom mu prechádzala rukou po tele, od nôh až jeho hrudi a potom dvomi prstami prešla až k jeho ústam a jemne sa dotýkala jeho pier. Keď sa mu pritom pozrela do očí, pocítil neskutočné vzrušenie, vzrušenie, na aké si v živote nepamätá, vzrušenie, o akom ani nevedel, že existuje. Len tam ležal a nechával sa jej dotykmi privádzať do absolútnej rozkoše, až do šialenstva a keď mu chytila ruku a zašla si ňou pod blúzku, až na prsia...

Nie, panebože, nato nemôže myslieť! Nemôže, lebo sa zblázni! Bolo to také krásne, také neskutočné, že si sám teraz nieje istý, či vtedy ešte nesníval. Ale nebol to sen, vedel, že nie. Ale zároveň vedel, že už to nikdy nezažije. Už nikdy nepocíti takú rozkoš. Preto by radšej na tú nádhernú spomienku zabudol. Tá spomienka ho celkom rozhádzala, vôbec nevnímal, čo sa deje v súdnej miestnosti. Ale ona tam stále bola. Stále tam sedela. To ho upokojovalo. Bol pokojný, keď ju videl. Keď vedel, že je ešte tam. Že ešte stále existuje. Že ešte preňho nieje dávnym matným snom. Že je stále tak blízko, skoro nadosah... Ale on sa jej nemôže dotknúť. Aspoň jeden dotyk. Čo by dal za jeden jediný dotyk. Opäť sa musel ponoriť do myšlienok, do spomienok, nemohol sa sústrediť na to, čo sa tu odohrávalo, nemohol sa celkom prebudiť zo spomínania.

X

V ten deň sa rozhodol, že zistí, čo sa deje. Kam odchádza a čo robí. Štyri dni, odkedy ju poznal, snažil sa zistiť, o čo vlastne ide, ale niekedy to ani nechcel vedieť. Niekedy bol vlastne rád, že to nevie. Ale teraz bol rozhodnutý, že sa to dozvie. Ráno, keď vstala z pohovky v obývačke, aj keď sa už spolu milovali, stále chcela spať na pohovke, on už mal otvorené oči, videl na ňu cez polootvorené dvere a čakal, kedy odíde. Obliekla si červené šaty na ramienka, ktoré jej siahali po stehná, bože, bola taká prekrásna hneď zrána, ani sa nenajedla, a o chvíľu počul buchnutie dverami. To už bol skoro oblečený a netrvalo mu dlho, kým sa obul, takže mohol rýchlo vybehnúť z domu, aby ju ešte zahliadol, ako mizne za rohom ulice. Vedel, že musí byť opatrný, aby ho nezbadala, preto išiel veľmi pomaly a videl ju vždy iba z diaľky.

Zrazu zabočila do nejakého vchodu domu na pravej strane, pozdľž ktorého kráčala a zmizla v ňom. Z tej daľky nemohol zistiť kam vošla, ale podľa jeho pamäti, ako poznal túto ulicu a podľa odhadu diaľky to mohol byť železiarsky obchod s náradím, alebo kaviareň. Bolo to hneď vedľa seba. To vedel určite. Stále išiel pomaly, kam to vošla, dufam, že ma nezbadá, keď vyjde, a sledoval, či niekto nevychádza von. Stále bol ďaleko. Vtom vyšla von, ani sa neobzrela smerom k nemu, chvalabohu, a hneď zmizla vo vedľajších dverách. Teraz nevedel, či sa má priblížiť, otočiť sa naspäť, alebo rýchlo prejsť okolo. Ale bol tak blízko, nemohol sa teraz otočiť. Musel ísť ďalej. Veď aj keby ho náhodou zbadala, čo by mu urobila? Ha, odsťahovala by sa? Veď má právo vedieť, koho prichýlil do svojho bytu. Možno sa stačilo iba spýtať, ale na to si ty jednoducho nemal. Priblížil sa pomaly a nenápadne k obchodu s náradím a pozrel cez výklad dnu. Nevidel ju tam. Videl tam iba malého tučného predavača, ktorý si listoval na pulte v nejakom zaujímavom časopise. Prechádzal zrakom po vystavenom náradí, ale predavač zdvihol hlavu od pultu a pozrel naňho. Vtedy radšej otočil hlavu a pohol sa ďalej. Keď prechádzal popri vedľajšej kaviarni, pozrel dovnútra a tam sedela. Sedela pri malom stole pre dvoch a pila kávu z veľkej šálky. Ale oproti nej niekto sedel. Áno, sedel tam nejaký muž, okolo štyridsať, s vráskami na tvári, cez tmavé vlasy mu začínali presvitať šediny, dosť skoro, ale možno som zle odhadol vek a už má na šediny nárok, ktovie, ktorý akoby jej niečo vysvetľoval. Ona s hlavou sklonenou pozerala do svojej šálky, akoby tam hľadala odpovede na všetky otázky a jeho slovám vôbec nevenovala pozornosť. Po chvíli začal byť muž akýsi nervózny a začal výraznejšie gestikulovať. ‘...ás ...sím ...ne ...sím vás ...pane ...mohli...’ Otočil hlavu smerom k tomu hlasu, bol to ženský hlas, ktorý patril upravenej žene v stredných rokoch, ktorá na neho pozerala trocha naliehavým a trocha súcitným pohľadom a niečo od neho chcela. A pomaly začal zisťovať, čo to bolo. ‘Prosím Vás pane, mohli by ste mi prosím povedať, ako sa dostanem k divadlu? Povedali mi, že to má byť niekde na tejto ulici.’ Chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal a zorientoval sa, kde vlastne je. ‘Neviete mi povedať, kde presne to je...?’ ‘Ale to nieje na tejto ulici.’ Rozhovoril sa. ‘To Vám zle povedali. Musíte ísť...’ Na chvíľu sa zamyslel a zisťoval, kam vlastne má ísť. ‘Musíte... Je to až tá ďaľšia ulica, až za tým domom.’ Ukázal na dlhý dom na ľavej strane ulice. ‘Vlastne prejdete až na koniec tej ulice a tam potom zabočíte ešte dporava. A tam to už uvidíte.’ ‘A nedá sa tam ísť nejakým spojom? Nieje tam zastávka?’ ‚No, odtiaľto sa tam určite nijakým spojom nedostanete. A to sa Vám ani neoplatí, veď je to kúsok. Len musíte prejsť na druhú ulicu, za ten dom.‘ ‚Keď ja neviem, či tam takto trafím, viete, hľadám to už dobrú chvíľu, každý ma posiela niekam inam...‘ Tiež by som ťa najradšej niekam poslal... Pomyslel si posmešne. Keď ti hovorím, že je to tam, tak to tam bude. ‚Určite je to tam, uvidíte, je to naozaj iba kúsok.‘ Povedal s milým úsmevom a trpezlivosťou na tvári. ‚Dobre, tak ďakujem Vám veľmi pekne, snáď to nejako nájdem. Ďakujem. Dovidenia.‘ Konečne sa rozlúčila. ‚Dovidenia‘ Odpovedal a zdvihol ruku na pozdrav. Chvíľu pozeral smerom, ktorým odchádzala a potom sa otočil smerom k výkladu do kaviarne. Bola prázdna. Vlastne iba vzadu celkom v rohu sedel nejaký mladý milenecký pár, ktorý sa držal za ruky a navzájom si pozeral do očí. Nebola tam. Ani on tam nebol. Kam mohla zmiznúť? Kedy odišla? Akoto, že si ju nevšimol? Doriti, musela ma tá ženská zdržať?Zase nič neviem. Alebo mohla odísť zadným vchodom... Vedel, že už ju nenájde, ale aj tak sa prešiel až na koniec ulice a pozrel, či náhodou nevošla do inej ulice, ale nevidel ju nikde. Nakoniec sa radšej pobral domov a keďže dostal ohromnú chuť na kávu, uvaril si jednu veľkú a poriadne silnú. Už dlho si tak nevyvhutnal kávu s cigaretou. Vtedy bola naozaj výborná. Naplnila ho vtedy aspoň troškou spokojnosti.

Bože, ako by som si teraz dal kávu. A cigaretu. Prečo sa v súdnej sieni nemôže fajčiť? Čo by som teraz dal za jednu cigaretu. Ale nemôžem teraz odísť. Nemôžem ju nechať samú. Aj keď len na chvíľu. Čo by si ľudia pomysleli? No predsa nič. Že potrebujem ísť na záchod. Veď predsa môžem ísť na záchod, nie?

V ten večer na ňu čakal. Nebol si istý, či sa jej dokáže spýtať, kde v ten deň bola a ským to tam bola a čo s ním robila, ale chcel sa o to pokúsiť.

Keď sa konečne objavila vo dverách, bolo asi desať hodín, vonku už bola dávno tma, mala na sebe tie červené šaty z rána. Keď prekročila prah a ľavou nohou v čiernych sandáloch na podpätku, ktoré ukazovali celé jej chodidlo, pribuchla dvere a pozrela na neho, zabudol na všetky otázky, ktoré mal v hlave. Vedel, že s otázkami je koniec. Zabudol na všetko, čo mal v hlave. Mal tam teraz iba ju. Nevedel definovať ten jej pohľad, nevedel, čo ten pohľad naznačoval, bol taký neurčitý, ale vedel, že tomu pohľadu vždy podľahne. Cítil sa pri ňom taký bezmocný. Sedel nehybne, skrčene, s hlavou naklonenou dopredu, v obývačke na pohovke otočenej smerom ku vchodovým dverám, na ktorej predtým vstrebával jej omamnú vôňu, ktorá tam zostala po jej spánku a sledoval, ako sa jej šaty vlnia po jej krásnych bielych stehnách. Bola taká neodolateľná. Opäť mu zaplnila celú hlavu, aj celé telo. Bol ňou posadnutý. Nedokázal zo seba vydať ani slovo. Chcel byť s ňou, chcel sa jej dotýkať, chcel byť jej súčasťou.

Pomaly prešla k nemu, jeho vzrušenie sa každým jej krokom stupňovalo, šaty jemne bozkávali a hladkali jej telo a on chcel byť v tom momente tými šatami. Keď bola celkom pri ňom, otočila sa mu chrbtom a zadkom, ktorý bol v tom momente vo výške jeho očí sa mu jemne obtrela o tvár. Pocítil užasnú hebkosť jej šiat, ktoré ale neboli také hebké, ako jej pokožka a neskutočnú jemnosť dokonalých kriviek jej zadku. Bolo to preňho ako to najjemnejšie pohladenie. Ako najvyššia božia milosť, ako krst, alebo pomazanie pre veriaceho, ako neodvrátiteľná sila veľkého tresku. A keď mu do nosa vrazila jej vôňa, oproti ktorej je každý parfém na svete iba špinavou vodou a ktorej sa nevyrovná ani ten najvoňavejší kvet na tomto svete, zostal celkom paralyzovaný a bezmocný. Otočila sa k nemu a jej brucho sa ledva dotýkalo špičky jeho nosa. Položila si koleno na pohovku medzi jeho nohy a natiahla svoje telo k nemu. Nemohol rozprávať. Nemohol sa hýbať. Bol úplne neschopný akéhokoľvek myslenia. Bol jej celkom oddaný. Naklonila sa celkom k nemu a jazykom mu oblizla jeho pery. Jeho pery sa ani nepohli, ale jeho vzrušenie bolo neopísateľné. Potom si vedľa neho na pohovke kľakla, pootočila mu hlavu doprava a začala jazykom pátrať po jeho uchu. Nakoniec vzala celé ucho do úst a on bol na pokraji maximálneho čistého vzrušenia, extázy, nirvány. Cítil na uchu jej teplý dych, jej jemné pery a jej vlhký jazyk Vtom pocítil niečo studené. Nevedel vtom momente presne určiť, kde to bolo, ale potom zistil ten pocit na krku. Bolo to súčasťou jeho vzrušenia a jeho neopísateľných pocitov. Ale keď pohol hlavou, zistil, že je to nielen studené, ale aj ostré. A že už to prestáva pociťovať ako vzrušenie. Áno, bol to nôž. Bola chladná, ostrá čepeľ, ktorá bola pritlačená na jeho krku tak silno, že sa bál dýchať. Čo to je...? Čo to má znamenať...? Nôž...? Čo sa deje...? Chcel aj napriek nebezpečenstvu porezania pohnúť hlavou, ale zistil, že ruka, ktorá nedrží nôž, ho drží za bradu. Chcel pohnúť rukami, alebo nohami, ale bol nehybný. ’Pohni sa a bude to tvoj posledný pohyb v tvojom živote‘ Až vtedy si uvedomil, kde je, s kým je, a kto s ním hovorí. Jej hlas bol celkom pokojný, ale jasný a autoritatívny. Čo to robíš? Prečo to robíš? Doriti, čo som ti urobil!? Chcel niečo povedať, ale nedokázal. ‘Kto si myslíš, že som? Myslíš si, že veľký, múdry chlap, ktorý má nad všetkým prevahu? Myslíš, že môžeš mať nado mnou prevahu, ako nad nejakou hlúpučkou ženičkou, alebo malým dievčatkom niekde zo susedstva? Myslíš, že si viac, ako ja, len preto, že si muž?‘ Nič si nemyslím, neviem, o čo ti ide, vôbec nechcem byť niečo viac, ako ty, vôbec nič proti tebe nemám, nič som ti neurobil, prosím... Chcel vtedy povedať ale nemohol zo seba vydať ani hlas. ‘Nikdy, opakujem nikdy sa nepokúšaj byť múdrejší, ako ja. Nikdy sa nepokúšaj vôbec o nič. Mohlo by to mať pre teba strašné následky, nemusel by si to prežiť. Môžem ťa kedykoľvek zabiť. Rozumieš? Kedykoľvek. Ani o tom nebudeš vedieť. A keď budem chcieť, tak o tom budeš vedieť veľmi dobre, budeš to cítiť tak dlho, ako budem chcieť, v každom kúsku svojho tela.’ Prepáč, čo som urobil? Nič som nechel urobiť, nechcel som byť viac, ako ty, veď ja by som ti nemohol ani ublížiť, veď ty si pre mňa oveľa viac, ako obyčajná žena. Veď ja ťa... Stále nemohol povedať ani slovo, len ticho počúval. ‘Nikdy sa ma nesnaž sledovať a zisťovať, kam idem a čo robím. Mohlo by ti to zlámať väz. Nikdy sa o nič nepokúšaj, nikdy nerob nič za mojim chrbtom. Rozumel si?’ Sklopil oči na znak súhlasu, na viac sa nezmohol. Chlad na krku pomaly začal ustupovať a namiesto neho začal pociťovať na tom mieste teplo. Ľavá ruka mu pustila bradu a zistil, že už ani pravá nedrží nôž na jeho koži, ale jedna z rúk ho vtedy sotila dolu z pohovky Okamžite si reflexívne prešiel rukou po hrdle a zistil, že to teplo, ktoré cítil, bola krv, ktorá mu vychádzala z rany. Sedel tam tak na zemi s krvavou rukou a krkom, ona sedela na pohovke, pozerala na neho zhora a nepokúsil sa utiecť, nepokúsil sa ju premôcť. Vedel, že teraz nemá šancu. Bol príliš vystrašený. A ona bola silná, to sa nedalo poprieť. Sila jej zovretia, keď ho držala, sila a rozhodnosť jej hlasu, sila jej ostrého nástroja... Ale on ju vlastne ani nechcel premôcť. Nechcel utiecť. Chcel byť s ňou. Bol z nej vystrašený na smrť, ale chcel byť pri nej. Bál sa jej, ale miloval ju. Miloval? Je niečo také vôbec možné? Nieje to zvrátené milovať niekoho, kto vás chcel a kedykoľvek môže pripraviť o život, niekoho, kto sa vám vyhráža smrťou? Nevedel vtedy, čo si má myslieť, ale vedel, že nechce urobiť nič, čo by mohlo uškodiť jemu a už vôbec nie jej. ‘Keď si chcel niečo vedieť, mohol si sa spýtať.’ Povedala s trocha škodoradostným úsmevom na perách a prešla mu prstom po rane. ‘Môj chudáčik...’ Tón jej hlasu bol trochu výsmešný a trochu ľútostivý. Strčila si svoj, krvou pokrytý, dlhý prst do úst a s chuťou ho oblízala. Pritom mu stále pozerala do očí. Chytila mu krvavú ruku, oblízala mu prsty, postavila sa nad neho a zdvihla ľavú nohu k jeho ústam. ‘Líž ma!’ Pociťoval strašné poníženie, ale aj strašnú chuť a potrebu robiť, čo mu prikázala. Rozopol jej sandálovú topánku, vyzul ju, jazykom prechádzal postupne po jej prstoch, neskôr po celom chodidle, potom prešiel na kotníky, vyššie po nohe, až sa dostal hore medzi jej sladké stehná...

X

Okamžite sa zdvihol, až vyskočil a vyšiel, až vybehol zo súdnej miestnosti. Musel si zapáliť. Bezpodmienečne. To bolo teraz to jediné, čo potreboval. A bez čoho teraz nemohol byť. Rýchlo a nervózne sa poobzeral po chodbe a keď uvidel veľké stojacie popolníky popri stenách, okamžite sa mu uľavilo. Sediac na drevenej lavici vedľa veľkého popolníka chodil očami cez lákavý oblak cigaretového dymu po prázdnej chodbe, kde práve vyšiel z jednej misetnosti nejaký súdny úradník a hneď vošiel do vedľajších dverí. To bol jediný pohyb, ktorý zaznamenal, ale bolo mu to úplne jedno, lebo si mohol pohodlne vychutnávať cigaretu. Ale keď bol už v polovici cigarety, začal byť nervóznejší a chcel sa rýchlo vrátiť naspäť do miestnosti, aj keď predtým odtiaľ s úľavou doslova utiekol. Ale namiesto toho sa opäť ponoril do svojich spomienok.

X

Bola u neho už piaty deň. Nevedel, či je to veľa, alebo málo, ale vedel, že mu to pripadá, akoby ju poznal celý život. Akoby ju odmalička poznal, miloval, uctieval, bál sa jej, podliehal jej, obetoval jej, odpúšťal jej. Bolo to niečo, čo nedokázal pochopiť. Vedel, že je v nej niečo dobré, ale zároveň niečo veľmi zlé, tajomné, nebezpečné. Miloval ju a nenávidel. Jeho život bol v tých dňoch určovaný jej pokynmi, jej povoleniami, jej zákazmi. Nikam nechodil, s nikým sa nestýkal, ale veď aj tak sa nemal poriadne s kým stýkať. Nikto ho nehľadal, nikomu nechýbal. Ale on chcel byť pri nej. Nechcel odísť, nechcel o ňu prísť. Jej prítomnosť mu dávala viac potešenia a viac života, ako posledné roky jeho existencie na tomto svete. Nenávidel ju, ale zároveň ju potreboval. A tajne dúfal, a možno aj malinko tušil, že trochu potrebuje aj ona jeho. Ale vedel, že sa ho môže aj napriek tomu kedykoľvek zbaviť. Niekedy sa jej ani nepotreboval dotknúť. Stačil mu iba pohľad na ňu, aby mohol kľudne zaspať pokojným spánkom. Bolo to niečo elektrizujúce, niečo príťažlivé a zároveň odstredivé, čo z nej vychádzalo. Keď to ráno odišla, počkal aspoň hodinu a zbehol dolu, do trafiky, ktorá bola hneď vedľa vchodu do jeho domu. Na schodoch stretol svoju asi 60 ročnú susedku, pozerali na seba obaja čudným, skoro nechápavým pohľadom, akoby sa nikdy nevideli, ale akoby o sebe niečo tušili. Dokonca sa ani nepozdravili, on išiel rýchlo dolu a ona ťahala dve nákupné tašky hore po schodoch. Vyšiel von, vbehol do vedľajšej trafiky, zobral z pultu aktuálne vydanie denných novín a hodil peniaze, ktoré sa prekvapenému predavačovi rozkotúľali po starostlivo poukladaných novinách. Okamžite bol otočený smerom k východu a veľkými krokmi opustil trafiku.

Keď bol konečne bezpečne vo svojom byte, položil noviny na stolík vedľa pohovky v obývačke a sadol si. Niežeby veľmi čítal dennú tlač, ale teraz potreboval aspoň niečo čítať. Potreboval mať kontakt s vonkajším svetom. Chytil noviny do rúk a keď rýchlo prešiel časť o politických udalostiach, ktorá ho nikdy veľmi nezaujímala, dostal sa k časti, kde písali o domácich spoločenských udalostiach, narazil na niečo, čo upútalo jeho pozornosť. Tú fotku predsa poznal. Áno, ten chlap. Poznal ho. Určite ho poznal. Áno, bol to ten chlap z kaviarne, čo s ňou sedel pri stole. Bol to určite on, aj keď na fotke mal celkom tmavé vlasy, bez akéhokoľvek náznaku šedín. Pod fotkou bolo veľým písmom vytlačené ZNÁMY PRÁVNIK S VEĽKÝMI PRÍJMAMI A POCHYBNÝMI STYKMI ZAVRAŽDENÝ. Keď si prečítal celý článok, ktorý zaberal asi jednu pätinu strany, zistil, že bol nájdený včera kúsok za mestom medzi stromami s dlhým, ostrým železným klinom zabodnutým priamo do čela. Vlastne ním bol vraj pribitý k zemi. Ako keď pribíjaš stan, pomyslel si sarkasticky, ale zároveň ho to naplnilo hrôzou. Po tele mal vraj množstvo rezných a bodných rán a niekoľko podliatín od typých úderov. Zatiaľ sa nenašli žiadne stopy, ktoré by mohli odhaliť páchateľa, ale vražda môže vraj súvisieť s jeho stykmi s rôznymi ľuďmi, ktorí údajne mali istý vplyv aj v podsvetí. Vtedy bol z toho dosť vyvedený z miery a znechutený. Nevedel vôbec, čo má robiť, ani čo si má myslieť. Napadali ho rôzne myšlienky, napríklad... ale to predsa nie! Alebo, žeby áno? Žeby naozaj? Zakázal si na to myslieť. Zákázal si myslieť na čokoľvek. Iba si zapálil.

X

Sfúkol si z prsta čiastočky popola, ktoré sa mu tam dostali neobratným hasením cigarety vo veľkom, špinavom popolníku a postavil sa smerom k veľkým robustným dreveným dverám. Dostal strach. Dostal strach vrátiť sa späť do miestnosti. Na sekundu dostal myšlienku utiecť. Utiecť niekam veľmi ďaleko odtiaľto. Niekam, kde ho vôbec nikto nepozná, niekam, kde by mohol začať nový život, alebo kde by mohol v pokoji zomrieť. Ale tá myšlienka v momente odišla, lebo vedel, ze už by ju nikdy nevidel. Keby odišiel, už by nikdy o nej ani len nemohol snívať. Nemohol na ňu zabudnúť. Nemohol ju opustiť. Nemohol ju tam nechať samú, aj keď bol presvedčený, že ho nepotrebuje. Veď on potreboval ju a to bolo rozhodujúce. Potreboval ju ešte aspoň na chvíľu vidieť, lebo nebude mať do konca života pokoj, a ani po smrti. Vošiel do miestnosti a dvere sa za ním so silným dunivým zvukom zabuchli. Odrazu cítil všetky pohľady na sebe. Určite sa na neho všetci pozerali, ale on sa o tom pre istotu nechcel presvedčiť, a pozeral iba jedným smerom. Smerom k nej, ktorá mu bola otočená chrbtom, ktorá sa na neho nepozerala, ale vedel, že ona cítila, kto vošiel do miestnosti. Chcel ísť rovno k nej, nechcel sa zastaviť pri svojom voľnom mieste, chcel prísť k nej, kľaknúť si pred ňou a položiť si hlavu na jej kolená. Chcel byť opäť iba s ňou. Namiesto toho si ale sadol na svoje miesto, vedel, že by sa k nej aj tak nedostal, bolo okolo nej dosť mužov v uniformách. Keď zase rozprával žalobca, jemu sa znova začali vynárať spomienky, ktoré ho odvádzali od diania v miestnosti.

X

Druhý deň po tom, čo čítal ten článok v novinách, sa zobudil skôr, ako inokedy a počul v byte mierny buchot. Odokryl sa, že vstane, keď vtom vošla do miestnosti, na sebe mala červenú hodvábnu nočnú košeľu, ktorá zvýrazňovala jej krivky a celú jej krásu. Na rukách držala tácku, na ktorej mala...raňajky, ona mi priniesla raňajky do postele!...čaj a chlieb s džemom. Sladká mi priniesla sladké raňajky. To je sladké. S milým anjelským úsmevom mu položila tácku na posteľ a posadila sa na jej kraj. Bol očarený, myslel, že sa mu to iba sníva. Dala mu napiť z čaju a potom ho začala kŕmiť jedlom. Bolo to od nej také milé, kŕmila ho ako malé dieťa a on z jej rúk jedol s obrovskou chuťou. Keď mu dala do úst posledný kúsok, na záver jej ešte oblízal všetky prsty, ktoré mala od džemu, nakoniec aj tie ostatné a pomyslel si, že toto bolo to najkrajšie prebudenie, aké kedy zažil a už také určite nikdy nezažije. Keď odložila tácku na nočný stolík vedľa postele a on chcel otvoriť ústa, aby sa spýtal, prečo to všetko a prečo ešte nieje preč, lebo vždy o takomto čase jej už nebolo, priložila mu prst na pery a milým, až materským hlasom a s úsmevom na perách povedala: ‚Dnes pôjdeš so mnou.’ Niečo sa mu vo vnútri pohlo, akoby mu srdce poskočilo, ale zároveň sa mu aj trochu zovrel žalúdok. Bol šťastný, že mohol ísť s ňou, ale zároveň mal strach. Ale potreba byť s ňou bola silnejšia a vlastne ani nevedel, či mohol túto ponuku odmietnuť.

Keď kráčali spolu po ulici, všetky hlavy sa na nich otáčali, všetky pohľady boli na nich. V ten deň bola celá v čiernom, mala čierne kožené sako, čiernu koženú sukňu, čierne pančuchy a čierne čižmy. Nevedel, čo sa bude diať, ale nič sa nepýtal. Išli pešo cez mesto, nenastúpili na žiaden autobus, išli bez slova asi pol hodiny. Potom vošli do jedného domu, vyšli na druhé poschodie a pred dverami bez menovky zastali. ‘Choď dolu k zadnému východu a tam na mňa čakaj.’ Prikázala mu. Bez slova zišiel dolu, počúval a čakal, čo sa bude diať. Ona medzitým zazvonila na zvonček. Keď po chvíli niekto otvoril, začali sa rozprávať. Bol to mužský hlas, ale nevedel rozoznať jeho slová, ani jej slová. Zrazu sa zabuchli dvere a zostalo ticho. Odišla? Nie, nemohla odísť, to by počul. Alebo stála pred dverami? Nie, určite išla dovnútra. Snažil sa začuť nejaký zvuk, ale nepočul nič, okrem ruchu áut, ktorý vychádzal zvonku. Čo tam môže robiť? Čo ak tam s ním robí niečo, čo by sa mi asi nepáčilo? Veď som mal byť s ňou, mal som zistiť, čo robí. A teraz tu aj tak trčím pod schodami a neviem vôbec nič. Už nech odtiaľ vyjde von. Čo ak mu ubližuje, ako možno ublížila tomu mužovi v novinách. Alebo, čo ak dokonca ubližuje on jej? Mal by som tam ísť. Nemôžem ju tam nechať samú. Počkám. Ešte chvíľu počkám a uvidím. Veď mi povedala, že mám čakať a ja ju nechcem sklamať. Počkám ešte aspoň päť minút. Počul otváranie zadného vchodu za svojim chrbtom. Rýchlo sa otočil a pred ním stál vysoký silný muž asi po tridsiatke a škaredo na neho pozeral. Oči toho muža hovorili, že tu nemá čo stáť a mal by radšej čo najrýchlejšie odísť, ak nechce prísť k úrazu. Zatvoril dvere a pohol sa hore po schodoch a popri tom stále na neho pozeral. Čo ak ide do toho bytu? Čo ak tam budú teraz dvaja a niečo jej urobia? Ale prečo tam vlastne išla? Za akým účelom? Ide po schodoch, nie výťahom. Možno výťah nefunguje. Už je na tom poschodí a asi spomaľuje. Určite je už pri tých dverách. Zrazu bolo ticho. Nebolo počuť klopanie topánok, ako jeho ťažké nohy dopadali na podlahu. Nebolo počuť vôbec nič. Pohol sa! Áno, konečne sa pohol, ide vyššie, počujem jeho kroky. Spadol mu kameň zo srdca. Stál tam bez pohnutia, snažil sa potlačiť vlastný dych, aby počul každý, aj ten najmenší zvuk. Otvorili sa dvere na poschodí. Je to druhé poschodie? Alebo tretie? Vyšla už konečne von? Zase ticho. To určite ten muž vošiel do svojho bytu. Vtom sa opäť otvorili dver, teraz už určite niekto vychádzal. Mohlo to byť druhé poschodie. Počul približujúce sa kroky. Zdola videl jej nohy hráčajúce dolu po schodoch. Konečne! Je to ona! Nič sa jej nestalo! Dúfam. Naozaj to bola ona a zrejme bola v poriadku. Ale niekto išiel s ňou. Alebo skôr kríval a pomaly sa ťahal za ňou. Áno bol to nejaký muž okolo štyridsať, malý, trochu trochu viac pri sebe. Mal hnedé nohavice, s nejakými červenými vzormi. Ale veď to nie sú žiadne vzory, to je krv, má krvavé celé nohavice! Krv mu stekala aj po pravej ruke a po tvári. Kríval vedľa nej a ona mu držala ruku pri pravom boku. Mala v nej niečo blýskavé, mohol si domyslieť, že to bol nôž, alebo iná bodná zbraň. Mal za chrbtom zviazané ruky a ústa prelepené páskou. ‘Otvor dvere!’ Skríkla na neho. Otvoril a držal dvere, až kým nevyšli von a s otvorenými ústami pozeral na to, čo videl, na to, čo mu pripadalo ako vystrihnuté z akčného filmu, čomu nemohol stále uveriť. Prešla s ním k červenému autu pripomínajúcemu porsche, ale v tom momente vôbec nevnímal, čo to bolo za auto. Zavolala ho, aby si sadol dopredu a ona s tým mužom nasadla dozadu. ‘Choď!’ Hodila mu kľúčiky. ‘Kam? Kam mám ísť?’ ‘Uvidíš, budem ti hovoriť, teraz choď!’ Naštartoval auto, ktoré vyzeralo byť dosť luxusné, kožené sedadlá, palubovka vyzerala byť tiež dosť drahá, pozrel sa do spätného zrkadla, kde videl jej oči, ktoré mu prikazovali, aby odtiaľto čo najrýchlejšie zmizol a zabočil na hlavnú cestu. ‘Choď stále po hlavnej a potom ti poviem, kde máš odbočiť.’ Chcel sa jej spýtať, čo sa tu vlastne deje, chcel ju osloviť jej menom, ktoré ešte nikdy nevyslovil, ale bál sa. Bál sa prehovoriť, srdce mal niekde celkom dole v žalúdku. Radšej robil, čo mu hovorila. ‘No čo, nemyslíš, že tvoje kožené sedačky vyzerajú lepšie, keď sa na nich vyníma tvoja krv? Podľa mna tvoje auto takto ešte viec stúpne na cene.’ Hovorila s tvrdým úsmevom tomu mužovi, pričom mu prechádzala nožom po tvári, s ktorej mu stekal prúd krvi. Muž sa nepokúšal nič povedať, ani cez pásku na ústach, dokonca sa od strachu vôbec nehýbal. Boli pri kraji mesta, kde sa betón začal premienať na suchú trávu a čím daľej bolo viac stromov. ‘Teraz choď doľava na tú lesnú cestičku a nezastavuj, kým ti nepoviem.’ Urobil, čo mu povedala a auto začalo mierne nadskakovať na neupravenej štrkovej ceste. Mesto v spätnom zrkadle začínalo zakrývať čoraz viac stromov a on sa začínal čoraz viac báť. ‘Zastav tu! Zájdi trochu viac medzi stromy.’ Keď konečne zastavil, rýchlo vystúpil z auta a zhlboka sa nadýchol. Vysotila toho muža z auta, ktorý padol na zem na štyri, ako nejaké domáce zvieratko a potom vystúpila aj ona. Kopla ho do boku a on sa celkom zvalil na zem. ‘Čo to robíš? Prečo to robíš? Kto je ten ležiaci chlap? Kto si vlastne? Robíš to pre peniaze? Alebo...’ Prerušila ho: ‘Pre peniaze? Nie, peniaze pre mna nič neznamenajú. Sú predsa dôležitejšie veci, ako peniaze. Pozri na neho. Ten má toľko peňazí, že si to ani nevieš predstaviť. A načo sú mu? Sú mu nanič. A ja jeho peniaze nepotrebujem. Čo ak to robím pre potešenie? Nieje predsa dôležité, aby človek mal na svete aj nejaké potešenie? Mal si ty v živote nejaké potešenie o ktoré si sa naozaj pričinil? Určite nemal. Nedokážeš urobiť nič pre seba. Nič z čoho by si mal potešenie iba ty sám. Veď ty ani nežiješ.’ ‘Naozaj to robíš iba pre potešenie? Podľa mňa niesi taká bezcitná.’ Odporoval. ‘Čo ty vieš o citoch? Keď som k tebe prišla, tvoje city boli úplne prázdne. Nedokázal si nenávidieť a keď nedokážeš nenávidieť, nedokážeš ani milovať. Nevieš nič o citoch. Prečo to robím? Robím to preto, že musím. Ale buď rád, že nevieš o mne všetko. A verím, že by si to ani nechcel vedieť.’ Zrazu začul v diaľke policajné sirény. Zrejme sa približovali k nim. Pozeral jej do očí a chcel je povedať, čo k nej cíti. Aký neuveriteľne silný cit, k nej prechováva. Zmenil som sa. Niesom taký, aký som bol na začiatku. Som iný, moje city k tebe sú obrovské a nevysloviteľné. Otočila od neho hlavu smerom ku zvuku sirén. Niekto ju určite videl, keď vychádzala z toho domu. A určite videli aj mňa. Teraz sme v tom určite obidvaja. Prešla k zadnému sedadlu auta a niečo odtiaľ vytiahla. Bola to železná tyč. Držala ju v ruke a podišla k nemu. ‘Tak to s ním ukonči. Ukáž, ako vieš žiť a ako vieš prežit. Urob to pre mňa a urob to pre seba. Ešte stále môžeme zmiznúť. Môžeme utiecť spolu.’ Podala mu tyč do ruky. Srdce mu zvieralo, nemohol sa nadýchnuť, nevedel, čo má urobiť, nemohol predsa zabiť človeka, ale vízia toho, že môže utiecť s ňou, môže začať nový život, môže byť stále v jej blízkosti, bola pre neho veľmi silná. Ale aký by to mohol byť nový život? Keď si pomyslím na to, čo sa tu deje... Nemohol ju zradiť, nemohol jej nepomôcť, nemohol ju opustiť, nemohol byť bez nej. A mal by sa konečne prejaviť ako chlap. Nebyť taká citlivka, akou celý život bol. Nemôžem, nemôžem to urobiť. Buď chlap! Buď chlap a urob to! Budeš iba s ňou! Urob to! Musí byť chlap. Zdvihol obidve ruky v ktorých zvieral tyč a namieril si to priamo na hlavu toho chlapa. Zrazu mu ale tyč vypadla z rúk a on spadol na kolená. ‚Nie, to nemôžem urobiť! Keby som mohol, urobil by som to pre teba! Ale ja nemôžem! Nemôžem! Prosím. Nemôžem...’ Jeho oči boli plné strachu, bezmocnosti, a zároveň neskutočnej oddanosti a... Kľačal na zablatenom lístí a objímal oboma rukami jej nohy, jej nádherné nohy v čiernych pančuchách, ktoré boli vždy také neodolateľné... Ale teraz sa ich držal iba preto, že to bolo to jediné, čoho sa mohol momentálne chytiť. Bolo to to jediné, vďaka čomu mal zem pod nohami, aj ked na nej momentálne nedokázal stáť, ale mohol aspoň kľačat. Bez toho by nemohol. Nemohol by kľačat, nemohol by sa hýbať, nemohol by vnímať, nemohol by dýchať. Nemohol by existovať. Pozrel sa na jej iba velmi mierne zablatené čizmy. Bolo zaujímavé, že mala pomerne čisté čižmy v takej zablatenej pôde. Vlastne mali iba zablatené podrážky. Ale to bolo u nej skôr normálne. Vždy dokonalá, aj keď to nebolo pravdepodobné a ani úplne potrebné, alebo vyžadované. Kľačal tam, blato mu začínalo pomaly presakovať cez nohavice a do očí sa mu začala neodvratne tlačiť vlhkosť zo slzných kanálikov. ‘Vieš, že by som pre teba urobil všetko na svete, ale toto jednoducho nemôžem. Odpusť!’ ‚Si srab! Vždy si nim bol a vždy nim zostaneš. Bez odvahy, bez úcty k žitiu, priesvitný, až neviditeľný... Úplne zbytočný...’ Na ceste prudko zabrzdili štyri policajné autá a z nich vyšli muži v uniformách, so zbraňami namierenými na ňu. Ona iba s kamennou tvárou pozerala na neho. Muž, ktorý tam ležal, sa vôbec nehýbal. Zrejme už bol mŕtvy.

X

Obrázky z toho dňa sa mu prelievali s obrázkami zo súdnej siene. Sudca práve niečo hovoril. Pravdepodobne práve hovoril rozsudok, ale on nedokázal vnímať všetky slová a súvislé vety. „...odsudzujem za vraždu...“ Tie slová celkom zahalili jeho vnímanie. ...za vraždu... Slovo vražda bolo pre neho vždy niečím odpudzujúcim a strašidelným. Ale teraz mu to slovo nehovorilo vôbec nič. Nevyvolávalo v ňom žiadne pocity, žiadne emócie. ...vražda, smrť... Nič.