Peter Jaso

Zážitky

Ak by človek nemal v krvi aspoň trochu alkoholu - nemohol by dnu dýchať... V miestnosti bolo veľa svetla, cigaretového dymu a ľudí. Vzduch vo vnútri bol so zníženým obsahom kyslíka. Ten sa v tejto miestnosti kamsi strácal. Syntéza nálad akoby ponúkala čosi, čo mohli ľudia dýchať namiesto kyslíka. Molekuly O2 tak vyzerali nepotrebnými. Ludia popíjajúci a zabávajúci sa, dýchali a vydychovali dym, lásku, slová, alkohol, vášeň... V jednej jedinej miestnosti. Veľké okná. Veľa stolov, stolíkov a stoličiek. Veľa čašníkov. Spotení, v tej chvíli nepodstatní muži v bielych košeliach starostlivo roznášali bezstarostným objednávajúcim pitie. Nikto neodchádzal, ani neprichádzal. Stále rovnaký hluk, smiech, chichot, podobné témy rozhovoru. Jedinou zmene podliehajúcou a odlišnou vecou boli oči... Matneli, leskli sa stále viac, červeneli, ožívali alebo smutneli. Strácala sa ostrosť videnia aj uvažovania. Mizli hrany. Veci nadobúdali nové tvary, iný význam. Muži a ženy sa ideálneli. Svet stvárnel. Hocikto si mohol v teraz vymodelovať svoj pieskový koláčik, a spokojne si z neho ukusovať. Tu a tam, predmety alebo ľudia, nehybné, zrazu vstúpili do popredia aby za okamih splynuli s pozadím.
Vďaka dymu a hluku nikto na nič a nikoho nemol zaostriť svoj zrak alebo sluch, a obrysy opitým predsa stačia. Všetci hostia sa postupne zliali do mastnej masy. Takáto guča pulzovala, pričom sa hmota nstálo prelievala po celej miestnosti.

Poriadne prihrbení nad stolom s pohármi piva. Jeden z nich mal značný náskok. Akoby ho postihla opačná alebo pivná evolúcia.
- "Myslím, že viem prečo je toľko druhov chľastu. Každý problém iný typ. Na ženy - vodka. Na peniaze trebárs pivo. Na iné víno. Svet sa dá zapiť. Ľudia sú múdri - na všetko máme správny nápoj. Všetko rovno do žalúdka - nech to strávi."
- "Vyser sa na ňu... Na, pi radšej. Neboj sa ona ti ešte vlezie do postele. Vždy dolezú."
"Ale veď ty dodržuješ prikázania - ako to s tým ladí?"
Musel sa napiť. Vzdychol. Ako veriaci sa musel brániť.
"Prečo? Keď si to zoberieš, tak nikde sa v biblii nepíše, že súložiť možno až po svadbe. Nikde sa síce tomu nevenuje priamo, ale mám pocit, že je to na nás. Možno Listy Pavlove..."
"Dobre, neviem, ale šieste prikázanie hovorí jasne - nezosmilníš... Som iba laik, ale doteraz som si myslel, že to jednoznačné - až po svadbe..."
"Ja myslím, že je to na tebe, pán to necháva na nás, ako si to zariadime..."

1K 6,12: "VŠETKO JE MI DOVOLENÉ, ALE NIE JE VŠETKO PROSPEŠNÉ. VŠETKO JE MI DOVOLENÉ, ALE JA SA NIČOMU NEDÁM OVLÁDNUŤ!"

"Hmm, tak to máte super. S tou ženou si žil asi pred tým, ako ťa osvietilo, čo?"
"Hmm, áno..."
"Takže ty máš, výhodu - oproti tvojim kolegom z kostola. Ty si to vyskúšal.
Môžeš teraz v tom krúžku na modlenie robiť inštruktora."
"Neviem, fakt je, že to čo nepoznáš ti tak nechýba."
"Máš to tažké, ak si to zoberieš, kedy ešte budeš tak stíhať, ako teraz, keď si mladý...
A ty... O čom sa ty preboha bavíš s babou keď ste spolu sami? Si vôbec niekedy s nejakou sám?"
Ten veriaci sa zamyslel.
"Podľa mňa, keď si starší - máš z toho akosi viac..."
"To myslíš to vážne? Chacha. To je neskutočné, vidíš tú ženu pri vedľajšom stole?"
Pri pohľade na ňu sa obom mladým mužom začali rovnako lesknúť oči.

V miestnosti bolo tak svetlo ako tma. Najsvetlejšie bolo uprostred, kde sa zabávali tí čo sa smiali. Dym z cigariet sa už vo vzduchu nerozplýval a vytváral amorfné obrazy. Želané prítmie pri stenách a v kútoch miestnosti ponúkali azyl tým menej veselým.
Sedia pri vedľajšom stolíku, najmenšom v celom podniku. Sú skoro potme. Na stole majú poháre po vrch naplnené červeným vínom. Dva vrcholy trojuholníka. Na stole horí sviečka veľkým plameňom. Ona bola príčinou zastavenia diskusie o prikázaniach. Muž čo sedel s ňou, si ani trochu nevšímal jej zovňajšku. Na neho pôsobila výlučne zemská príťažlivosť. Sústredene sa hral s kľúčmi, pričom tej, ktorá tak zamestnávala fantáziu mladých chlapcov pri najbližšom stole venoval iba krátke rozpačité pohľady.

ČÍM VIAC SÚ DVAJA ĽUDIA PRE SEBA ZAPÁLENÍ,
TÝM MENEJ SVETLA NA TOHO DRUHÉHO VRHÁ PLAMEŇ KTORÝM HORÍME.

"Hmm, Dada, ja stále neviem prečo si mu to musela vyrozprávať. Je ti lepšie? Čo sa zmenilo? Nič! Prečo sú ženy také ukecané?"
Ona sa odvráti.
"Dobre, zabudni na to, bol to pokus o ospravedlnenie, ale po dnešnom rozhovore s vami dvoma som pochopila, ze to bol úplne zbytočný pokus. Snaha bola..."
"Čo ti povedal? On tomu asi celkom nerozumie. Nikdy nepochopí, prečo mi dvaja, ja - jeho kamarát a ty - priateľka, jediní ktorým veril tu dnes spolu sedíme."
"Je to dobre aspon pre moje cistejsie svedomie. Vždy hodíš všetku špinu na niekoho druhého?"
"Nie, ale vysvetli mi, prosím, akou špinou sa mám teraz mazať, aby som sa pred tebou necítil taký čistý?
Ako som sa ja previnil voči tebe? Voči Peťovi - áno, presne tak isto ako ty si sklamala mňa!"
"Vedela som od začiatku, že ja budem nakoniec tá najhoršia z celého nášho milého trojuholníka, som len rada, že sa mi to potvrdilo. Aspoň môžem byť na seba hrdá, že som neomylná. Veľmi ma teší, že ste sa vy dvaja s Petrom udobrili, ste jednoducho najlepší. Hlavne, že vy dvaja ste so sebou spokojní, ako ste to vyriešili, zasa bravúrne - blahoželám vám obom!"
"Ale veď medzi mnou a tebou, a Petrom a mnou je ničo iné... Ja som chalan - ty si baba - prečo to porovnávaš? S ním sa kamarátim už niekoľko rokov, vieme zhruba čo od seba môžme čakať, akí sme... Teba som ani poriadne nepoznal, veril som ti, chcel som viac. To čo sme spolu mali, alebo mohli mať, bolo možné iba ak by bol tvoj Peťo, presvedčený o nedôležitosti našich slov a úmyslov a nášho vzťahu."
"Obidvaja ste ješitní a egoistickí malí chlapci, malé deti. Ste obyčajné záchody."
Začal sa jej smiať.
"Čo sa smeješ? Ja som mala, myslím si rovnaké právo sa uraziť a naštvať, ale na rozdiel od vás dvoch mám aspoň trošku nadhľadu a neberiem všetko tak osobne."
"Aha, a aké je to, ak nie osobné? O koho iného ide?"
"Vidím, že to bola chyba - znova poučenie - odteraz aj ja teda beriem všetko osobne a každá maličkosť je pre mňa veľký problém."
"Takže podľa teba je vyspať sa s babou najlepšieho kamoša maličkosť? To, že si ho podviedla nie je veľký problém? Zobral to, chalan, ako to zobral, ale potom som si už musel vybrať - on alebo ty"
"Aha, jasné tak si teda spolu pekne nažívajte a užívajte, už mi dajte obaja pokoj, mám vás fakt dosť. Možeš toto celé pokojne vyrozprávať Pepemu, keď sme už pri tom prezrádzaní, Kľudne mi to vráť. Dúfam, že ti to aspoň trochu urobí dobre. Myslela som si o tebe, že máš trošku viac rozumu a aj inteligencie. Zasa chceš byť ten najlepší a najčestnejší, je jasné, že niekto iný
musí byť ten pokrivený charakter a idiot. Beriem tú úlohu na seba - sedí mi, už som si ju párkrát od teba zaslúžila, takže jeden krát navyše ma iste nezabije."
" Dada, prestaň, čo ti je?"
"Oooo, aká budem silná, ako si vravel: čo ťa nezabije, to ťa... Už sa neviem dočkať... Čo mám teraz robiť ja? Čo nič nechápeš? No čo mám robiť? Povedz, ty sviňa! Rada by som ti vynadala škaredšie, ale pri pomyslení na túto frašku mi dochádza fantázia aj predstavivosť pri vymýšlaní priliehavých nadávok, takže sa na rozlúčku budeš musieť uspokojiť s tým málom, čo si sa práve dozvedel. Je úplne vedľajšie ako sa cítim ja - koho by to zaujímalo. Teba určite nie, však Mário?"
Chytila pohár s vínom, postavila sa a pomaly mu jeho obsah vyliala na košeľu.
"Dada!"
Už cítil to víno na svojom tele. Nebolo to nepríjemné. Ale svoj pohár on veru nevyleje.

AK NIEKOMU NALIEVAME ČISTÉ VÍNO, NEČUDUJME SA AK NÁS NÍM POLEJE...

Snaží sa ju chytiť za ruku, pričom sa nepostaví.
"Nechoď..."
Ona sa prudko vyšmykne a náhlivo odchádza.

Sám, jeden muž.

Sedí tvárou k oknu. Akoby hľadel von. Nápoj - víno. Čaša vína. Hlavu má podoprenú rukou, oči zavreté. Spí alebo bdie? Unavený alebo opitý? Čím, z čoho? Môže sa človek seriózne porozprávať so svojím odrazom v okne?

"Ostatní?
A čo s nimi?
Sú. Budú. Boli.
Som rád, že sú. Najmä niektorí.
Chcem, aby nás bolo čo najviac.
Rád by som vidiel do ich duší. Do všetkých. Aspoň nakuknúť. Ako boh, alebo
univerzálny vnímateľ.
Na to ale nemám. To čo z nás, to vonkajšie, to čo
ukazujeme svetu na to neposkytuje priestor. Veď my nevidíme do tých
dvoch, či troch, čo sú k nám najbližšie.
Každý musí byť nejaký.
Najradšej by som sa vymenil. Alebo vrátil, reklamoval.
"Dobrý deň, táto osobnosť mi je malá, prosím si väčšiu. Ďakujem, áno
počkám, jasné, zavoláte šéfa..."
Kiež by sa to takto dalo.
Keby len ja...
Pravda? Aj ty? Vrátili by sme seba? Čo?
Nedá sa nič urobiť.
Sme odsúdení sa stresovať, trápiť našu dušu,
pretože nám je podsúvaná naša lepšia či identita,
ponúkaná ako štavnaté hrozno večným trpiacim antického
pekla, ktorí sa za ním naveky naťahujú.
"Nemám ťa rada, pretože nie si takýto, ale keby si bol takýto tak ťa
milujem!"
Prečo si o nás myslíte, že sme iní ako sme?
Veď my takí nie sme.
Nikdy nebudeme akí by sme chceli byť.
A vy ma nechávate v tom, že sa to dá...
Ale v žiadnom prípade sa s tým nezmieruj!
Vieš ako vynikajúco chutí hrozno v Grécku?
Veľké šťavnaté bobule ti explodujú v ústach,
nadpozemsky sladké, jednoducho droga.
Nezmierujme sa s tým, že nikoho nepresvedčíme, že
sme akí by sme chceli byť."

KEBY TIEŇ OBIEHAL OKOLO POHÁRA, MOHLI BY TO BYŤ
SLNEČNÉ HODINY. ALE TIEŇ STOJÍ, PRIČOM ČAS SI ROBÍ ČO CHCE.

"Bolo by dobré vedieť o sebe, o tebe a o mne, navzájom
akí sme?
Ale koľko tajomstva ponúkne pohár čistej vody?
Na čo je dobrý, okrem okamžitého zasýtenia smädu?
Ešte aj to dočasne. Čo potom?
Niekomu to stačí.
Ale my sa potrebujeme kýmsi stále opájať."

POHÁR VÍNA. PRIPOMÍNAM, ŽE VÍNO JE DRVENÉ
HROZNO, TAKŽE ASPOŇ NIEČO AKOBY SME DOČIAHLI...

"Poháre vína sú vodopádom rýchlych pocitov
a zistení, po nedlhej dobe letu sa trieštiacich
s o to väčšou silou o kameň."

Mučiaci škripot rannej električky. Zvonenie. Vrrrrrrr. Škkkrrrríííp. Ostrejším zvukom ťažko šokovať uši zvyknuté na dunivé bublanie akéhosi nočného podniku. Ešte chvíľu ti však tmavomodro milosrdné ráno kryje chrbát, kým si doma na okne nestiahneš roletu.
Tak sa všetci poponáhľajme!

Je pol piatej ráno. Ku zastávke sa blíži svetlo prázdnej električky. Pretláča sa s tmou, ktorá si jej ľahla cez koľajnice, akoby slabnúca noc mala nadránom samovražedné sklony. Tmavomodré ráno, tmavomodrá zastávka s tmavomodrými čakajúcimi, na ktorú prichádza so zvonením červená električka so žltým svetlom a jedným cestujúcim. Ten akoby vyjavene spoza okna pozoroval tých čo stáli vonku. Dvere sa so zvonením otvorili a dovnútra nastúpili cestujúci. Zadnými dverami traja mladí muži. Bežní obyvatelia mesta. Unavene si sadli na sedadlá. Do prednej časti nastúpil muž s pracovným kufríkom, sadol si k oknu, roztvoril noviny a začítal sa. Zvonenie a dvere sa zatvorili. Električka sa pohla. V tom sa pôvodný cestujúci postavil a podišiel k unavenej trojici. Pri nich sa jednou rukou chytil studeného držadla, druhou šiahol do vrecka a vytiahol akúsi kovovú placku. Okrúhly odznak mal v strede číslo 21. Po kraji sa dalo dookola čítať: "Mestské prepravné služby, a.s"
Starší muž prezentoval tento odznak s hrdosťou. Usmial sa.
"Dobré ráno, páni."
Svoj odznačik ukázal každému z trojice jednotlivo.
"Vaše lístky..."
Pohodlne sediaci traja unavení sa začali smiať. Smiech prešiel do revu. Krčili sa a divo smiali.
Odznak zmizol vo vrecku. Revízor sa začal mračiť.
"Takže cestovné lístky nemáte? No, verím,
že teda máte dosť peňazí..."
Nato sa jeden z troch prestal smiať. Pozrel cez okno na modré ulice bez ľudí. Vstal a so zaťatými zubami dvakrát rýchlo udrel päsťou za sebou muža s odznakom do spánkov. Revízor sa chytil za hlavu sa sadol si na najbližšiu voľnú sedačku. Skrčil sa nej a čakal kým poľaví tupá bolesť. Iný z trojice sa mu s úsmevom kamarátsky prihovoril.
"Stojí ti to za to robiť revízora?"
Zbitý sa držal za hlavu a nepozrel na neho. Pýtali sa ho daľej. Či službu začína alebo končí. A podobne. Neodpovedal. Keď na tretej zastávke vystupovali, ten, čo ho udrel ho potľakal po ramene.
"Prepáč, kamarát, neber to osobne."
Revízor sa už nedržal za hlavu, ale nepozrel na neho. Na nikoho sa nepozrel. V ten deň sa ešte niekoľko hodín vozil v električke iba tak. Sedel a rozmýšľal. Nikoho nekontroloval. Necítil bolesť fyzickú. Ľutoval sa a bolo mu do plaču. Rozmýšľal, ako by sa na jeho mieste zachoval iný z jeho kolegov. Rozpamätával sa, ako a koho on v živote udrel. Predtým ako sa stal revízorom robil niečo celkom iné. Ale pamätal si rešpekt, ktorý ľudia mali voči kontrolujúcim v dobách, keď sme si cvakali korunové lístky. Ak by sa vtedy stalo niečo podobné, bol by to článok v novinách.
Titulok:
"Útok na revízora"
Alebo niečo podobné.
Väčšina ľudí by bola šokovaná. Dnes to neprekvapilo ani jeho samotného.
"Ako je to možné? Veď som stále v tom istom meste. Prečo pred tým taký rešpekt a teraz údery? Kvoli peniazom? Veď ľudia majú dnes viac peňazí ako pred desiatimi rokmi. Žijú si lepšie. Veď nemôže pre našich ľudí platiť, že ako stádo zverov, ktoré keď vypustíme z ohrady a dáme mu viac voľnosti úplne zdivie a ohlúpne. Alebo sme sa doteraz iba tvárili civilizovane?"

ĽUDIA ALEBO ZVIERATÁ PO VYPUSTENÍ Z OHRADY, AK IM
JE ODOPRENÁ DOVTEDAJŠIA STAROSTLIVOSŤ A POMOC JU CHVÍĽU
HĽADAJÚ A POPRITOM ÚPLNE ZDIVEJÚ A OHLÚPNU.

Čoskoro to pustil z hlavy. Tešil sa na niečo. Večer sa má stretnúť s tou známou. Pôjdu si niekam sadnúť a porozprávajú sa. Najlepšia je tá vináreň v ktorej boli minulý týždeň. Naposledy sa mu tam veľmi páčilo. Dobré jedlo. Výborné víno. Príjemné prítmie. Čašníci v bielych košeliach. Iba ten vzduch.
Ak by človek nemal v krvi aspoň trochu alkoholu - nemohol by dnu dýchať...