Z. Jartimová

V núdzi poznáš priateľa

Sedím v aute žltých anjelov. Po pravej ruke mama, po ľavej mechanik. Otec aj s bratom sedia v našej felícii, ktorá je naložená hore na aute odťahovej služby. Predo mnou je množstvo gombíkov, nadomnou vysielačka. Tupo hľadím pred seba. Na cestu sa vôbec nesústredím. V hlave mi neustále znejú tie isté vety: Prečo sa to muselo stať práve nám? Prečo už nemôžeme byť doma? Prečo? Myslím na toto všetko, i na to ako skoro nám opravia auto. Nechcem tu nocovať, chcem byť vo svojej posteli. Nevnímam nič okrem zapnutého rádia. Práve v ňom bežia správy. Niečomu aj rozumiem. Rozprávajú o nejakom futbalovom zápase u nás, v Bratislave. Môj domov, ako by som tam len teraz chcela byť. Možno viac ako nikdy predtým. Cesta ubehla rýchlo, až príliš rýchlo. Mama celý čas mlčala, rovnako ako ja. Čo jej asi tak teraz vŕta hlavou? Ocitli sme sa v malom slovinskom mestečku. Ak som si dobre všimla nápis na tabuli, tak potom musíme byť v Celje. Celje, na toto mesto určite nikdy nezabudnem. Vryje sa mi do pamäti rovnako ako malá násobilka. Auto zastavuje pred svojou centrálou. Bože, aké my len máme šťastie, rezonuje mi v ušiach i celej hlave, keď zbadám, že hneď vedľa je servis. Dokonca „škodácky“ servis i predajňa. Tak nech nám to rýchlo opravia a ide sa domov, možno sa nakoniec dnes predsa len vyspím vo svojej posteli. V hlave mi víri toľko vecí. Počkám, kým auto zastaví rovno pred servisom a šťastná spolu s mamou i mechanikom vystupujem. Nie je to práve bohviečo. Na sebe mám dlhú zvinovaciu sukňu a vietor nepríjemne pofukuje. A schodík je pomerne vysoko, takže musím zoskočiť. Aké je však moje prekvapenie. „Oh, nie, prečo je zatvorené? Koľko je hodín?“ Ihneď dostávam odpoveď: „Pol ôsmej.“ Jedno je mi celkom jasné, že dnes nebudem spať doma, možno v nejakom penzióne, ale aj tak dobre. Kým sa ako tak spamätám, pri našom aute už stoja ďalší dvaja mechanici od „žltých“. Aj s otcom pozerajú pod kapotu auta. My ostatní, teda brat, mama a ja, stojíme obďaleč a len na nich hľadíme. Stále si hovorím len jedno: „Všetko bude v poriadku, všetko bude...“ Pristúpi k nám „hlava rodiny“ a veru nie je príliš nadšená. Viem, že to nie je len únavou z celého dňa, ale je to hlavne kvôli tomu, čo sa prihodilo. „Klinový remeň sa roztrhol... a aj ventily budú zlé a ...možno aj pumpa.“ Vôbec neviem, o čom hovorí, v autách sa jednoducho nevyznám. Ale cítim, že to pre nás nie je dobré, viem to. Kolobeh mojich myšlienok preruší však jeho ďalšia veta: „...Odhadujú, že to bude stáť asi takých... no 400 eur.“ Prosím, ale veď to nemôže byť pravda. Tak veľa. A máme vôbec toľko pri sebe? Veď ideme z dovolenky a peniaze sme minuli. Ubytovanie, strava, zmrzliny...Kde vezmeme peniaze? Dostaneme sa vôbec domov?! Tak s tým nikto nerátal. Mama si riadne vydýchne a hľadí na otca. Mišo- brat- akoby sa ukryl do svojej vlastnej ulity, je mĺkvy a so slzami na krajíčku. Ale chce byť pevný. Jednoducho ho to vzalo. Asi sa bojí, čo s nami teraz bude. Mamina tiež vytušila jeho strach, obavy. Celkom pokojne sa mu prihovára: „Všetko bude v poriadku. Buďme radi, že sme neskončili v nejakej priekope, či dolámaní v nemocnici...“ Vlastne, tie slová neadresuje len jemu, ale všetkým. Tie peniaze ju až tak netrápia, hlavne, že nám sa nič nestalo. Nechápem, kde sa v nej berie taká sila, je celkom pokojná, akoby sa vôbec nič nestalo a tento „výlet“ do Celje bol plánovaný. Nikomu z nás nie je príliš do reči. Mám pocit, akoby čas na chvíľu zastal alebo sa aspoň vliekol nekonečne pomalým tempom. Nakoniec však mamina prehlási: „Poďme sa prejsť, čo tu budeme stáť, je ešte len osem a môžeme aj pozrieť, kde je banka.“ Tie posledné slová boli skôr adresované ocovi ako nám, deckám. Pomalým krokom prejdeme okolo „Žltých anjelov“ a ideme rovno ďalej. Ani nevieme kam, skrátka rovno s chodníkom. Rozhliadam sa okolo. Je to celkom akoby som bola v Bratislave. Takmer ničím sa nelíši. No možno veľkosťou. Bytovky sú rovnaké ako i zeleň či ihriská pred nimi. Kráčame ďalej, po ľavej ruke potraviny Spar aj banka. Ideme však stále rovno za nosom. Míňame kasíno i pár „pub- ov“. Najviac ma však zaujal Meverick pub. Je zaujímavý. Akoby som sa naozaj ocitla kdesi na západe pár storočí dozadu. Je to až príliš autentické, pri pohľade na barový pult mi pred očami prebehne typická scéna šmýkajúceho sa piva po ňom či nejakého chlapa. Ostávam stáť vonku a vnímam všetkých tých ľudí naokolo. Tí ľudia si tu len tak posedávajú, popíjajú si svoje nápoje a zrejme ich nič netrápi. Všetci sa zabávajú. Možno by som sa aj ja zabávala, keby som bola doma a nie v cudzej krajine, ale takto a hlavne teraz...a kde sú vlastne tak dlho? Vojdem dnu, rodičia aj s Mišom stoja hneď pri dverách. Mama anglicky konverzuje s čašníčkou. Vraj najbližší obchodný dom, ktorý by mohol byť ešte otvorený, je odtiaľto tak pol hodiny pešo. Prečo je tak ďaleko? Som riadne unavená po celom dni a veru sa mi nikam nechce. Jediné, čo chcem urobiť, je ľahnúť si do postele a nechať všetky problémy odplávať kdesi veľmi ďaleko... Nechce sa však nikomu, najradšej by si všetci ľahli a pospali si. Vtedy mi napadne: „A kde vlastne budeme dnes v noci spať?“ Mám pocit, akoby tá otázka zostala visieť vo vzduchu, vzápätí však dostávam odpoveď, ktorú som niekde v kúte duše tušila, ale nechcela si ju jednoducho pripustiť. „V aute“ Celkom jednoduché a v našej situácii aj jediné prijateľné riešenie. Takže v aute? Tak to sa teda veľa nenaspíme. V aute? Stále tomu nemôžem uveriť. V tichosti sa vraciame k autu. Až teraz som si všimla, že hneď vedľa servisu je bar- „Elf pub“ Otec je nervózny, viem to, išiel si kúpiť cigarety a aj pivo. Ja sa zatiaľ opieram o zadné dvere auta a Mišo sa „hrá“ so zrkadlom, do reči mu veru nie je. Ani sa mu nedivím. Stojím tam zahĺbená do vlastných myšlienok, keď odrazu sa pri nás zjaví jeden chlapík. Je vysoký, s polodlhými, trochu mastnými vlasmi, ktoré ukrýva pod šatkou a niekoľkodňovým strniskom na tvári. Veru nevyzerá bohvieako. Na sebe má poriadne obnosené tričko a domáce tepláky. Opiera sa o bicykel a skúmavým pohľadom si obzerá nás i auto. Neviem, čím to je, ale vôbec z neho nemám strach. Keby som ho bola stretla o deviatej večer u nás v Bratislave, zrejme by som ho pekne obišla a utekala kade ľahšie. Ale z neho, ako keby vyžarovalo niečo upokojujúce, niečo, čo mi dovoľuje dôverovať mu. „Slovakia?“ ozve sa z tmy, pričom neznámy pozerá na nálepku SK na kufri auta. Všimne si ŠPZ- etku a dodáva: „Bratislava?“ „Áno“ hlas mám pokojný, ani čo by som sa rozprávala so starým známym, vôbec mi nenapadajú myšlienky typu: „Čo keď nám ublíži, mohol by nás okradnúť...“ Pozrie na brata, ten hľadí do zeme a tvári sa, akoby tam ani nebol- najradšej by sa lusknutím prsta vyparil. Hľadí na nás a potom súcitne prehodí: „Ja videl, keď vy prišli. Ja tuto v bare sedel. Auto kaput?“ „Áno, motor je kaput.“ Je to naozaj zvláštna konverzácia. Je to akási zmes slovenčiny i slovinčiny, sem- tam angličtina, ale rozumieme si. A to je hlavné. „Kde tvoja mama?“ Pozriem smerom k baru. Práve z neho vyšla aj s otcom. Len pohodím hlavou ich smerom a ostávam ticho stáť. Vzápätí už stoja pri nás. Domáci sa však tentoraz obráti k rodičom: „Ja poznám Bratislavu. Pekné mesto. Ja bol v Čuňove aj Liptovský Mikuláš. Ja tam mám priateľa. A vy z Petržalky?“ To hádam ani nie je možné. On bol na Slovensku? Pozná Petržalku? Dnes je všetko akési popletené. „Nie, nie, my bývame v Starom meste, v centre.“ „Á, centrum. Pekné.“ Nastane chvíľkové ticho, nikto nevie, čo by ešte povedal, keď Slovinec znovu začne rozprávať, teda sa skôr vypytovať: „A máš kde spať?“ otázku adresoval otcovi, ale myslel tým vlastne všetkých. „Budeme v aute.“ „V aute? Môžete u mňa.“ Nie, to nie. Nezdá sa mi to. Nie je to trochu divné? Ako mu vôbec môžeme dôverovať, veď ho vôbec nepoznáme. „Nie, nie, ďakujeme. Aj v aute to bude dobré.“ „Ale nie. Ja pozývam. Miesto doma mám, jedlo tiež. Zmestíme sa.“ Otec pozrie maminým smerom. Kývne hlavou a je rozhodnuté. „Naozaj ďakujeme, ale nie. Nenechám tu auto len tak,“ povie rozhodne. Zdá sa akoby sme Slovinca už umlčali a predovšetkým sklamali tým, že sme jeho ponuku neprijali, ale on sa nezdáva: „A peniaze maš?“ Prečo sa nás pýta na peniaze?...bože, prečo sme povedali, že áno. Čo ak nás okradne alebo niečo. „Ak ne, móžem požičať.“ Druhú ponuku však tiež odmietame. Po chvíľke sa s nami rozlúčil so slovami, že ráno nás príde pozrieť. Všetci ostávame v miernom pomykove. Veď také niečo sa určite nestáva často. Že by to bol naozaj taký dobráčisko, ale čo ak... Zo „šoku“ sa prvý preberie Mišo a poznamenáva: „No ja by som s ním nešiel, veď mal ponožku len na jednej nohe. A tak smiešne kríval, asi bol opitý...“ Otvoríme auto a sadneme doň. Nie je v ňom práve najteplejšie. Ešteže je v kufri deka. Vyberáme si však všetci aj niečo teplé z batožiny. Spolu s Mišom sa vzadu prikrývame dekou a pokúšame sa „pohodlne“ si sadnúť. Ale v takom stiesnenom priestore... Spánok na mňa prichádza hneď, zaspávam. Keď sa prebudím, vonku je stále tma, všetci v aute sa nepokojne mrvia a krútia. Len registrujem, ako otec vystupuje z auta. Neviem, kam ide, ale strach, že by sa mohlo ešte niečo prihodiť, mi nedovolí spať. Pozriem na hodinky. Pol jedenástej. No to som si bohvieako nepospala...čas sa vlečie veľmi pomaly, ale pripadá mi to, akoby ubehli hodiny... otec sa konečne vracia. Nastúpi do auta a sadne si. Vidím, ako sa snaží zaspať, rovnako ako ja. Dobre, že je už tu, je v poriadku, nič sa mu nestalo, ale kde bol tak dlho? Môj pohľad znova spočinie na hodinkách, jedenásť. Je len jedenásť! To snáď nie. Môj spánok je nepokojný. Každú chvíľu sa budím. Ale ani ostatní nespia pokojne. Veď akoby mohli. Vždy, keď sa prebudím, chcem, aby už bolo ráno a servis otvorený... Budím sa na bubnovanie dažďových kvapiek. Za oknami je svetlo a s radosťou pozerám na hodinky. Tri štvrte na sedem. Ešte 15 minút a servis otvoria. V priebehu pár minút sa už všetci preberú k životu. Chceli by sme sa ponaťahovať, ale vonku nepríjemne prší. Po noci v aute som celá dolámaná. Mám stuhnuté celé svalstvo. Takmer prebdená noc sa odrazila na každom z nás. Všetci sme stuhnutí a s nepeknými kruhmi pod očami. Mama vyzerá akoby nespala celé týždne a nie len jednu noc. Nie je však jediná, ktorá takto hrozne vyzerá, ešteže nemám možnosť pozrieť sa do zrkadla, pretože by som sa určite musela zľaknúť vlastného odrazu. Dvere servisu otvára mladý muž. Otec rýchlo vyskakuje z auta a ponáhľa sa za ním. Chytro vysvetlí našu situáciu a ani sa nenazdám, auto už je vnútri asi dva metre nad zemou. Ale čo teraz? Kam pôjdeme? V takomto počasí predsa nemôžeme zostať stáť vonku. Jediným riešením je teda blízky bar. Ani sa riadne neusadíme, už dnu vtrhne otec. „Vraj si môžeme ísť sadnúť do nejakého salónu a tam počkať. Je to určené pre zákazníkov.“ Zisťujeme, že salón je vlastne predajňa Škoda auto. Vnútri sú akurát štyri stoličky a jeden menší stôl. Sadneme si a pohodlne sa zložíme. Máme možnosť obdivovať vnútri vystavené auta. Otca však čakanie príliš nebaví, a tak sa ide prejsť do mesta, zatiaľ čo my len bezradne sedíme a neustále „obzeráme“ tie isté autá, akoby vždy išlo o nové kúsky. Mišo vyloví z batoha knihu a rýchlo sa do nej púšťa. Predpoludnie nám ubieha veľmi pomaly. Len sedíme, prípadne sa ideme prejsť do mesta. A tiež nás nezabudol navštíviť náš „starý priateľ“ zo včerajšej noci. Jeho návšteva je celkom krátka. Len nám oznámil, že skôr ako o tretej popoludní určite neodídeme. Prehodil ešte pár slov, nezabudol sa spýtať: „Peniaze máš? Môžem požičať. Eura? Toliare?“ Aj tento krát sme ho „sklamali“ a jeho ponuku druhý raz odmietli. Opäť odkrýval preč len s jednou ponožkou na nohe, rovnako ako včera večer, čo bolo veľmi zvláštne. Práve to chcem poznamenať, keď otec preruší moje myšlienky a povie: „Včera v noci som ho stretol v bare a trochu sme rozprávali. Je to celkom fajn chlapík...pred pár rokmi mal nehodu...havaroval na motorke a museli mu amputovať nohu až od kolena, teraz má protézu.“ Už mi bolo všetko jasné. Chudák, tak preto tá ponožka. „Už sa ani nedivím, že nám chcel toľko pomáhať, veď takíto ľudia majú úplne iné priority a hodnoty,“ poznamená mama a pozrie na nás. S pribúdaním hodín zisťujeme, že mechanici nemôžu zohnať náhradné diely a ešte to potrvá. Sedenie v salóne nás však prestáva baviť a meníme lokál. Takpovediac sa nasťahujeme do baru a barmanka, ktorá vie o našej situácii nás hneď pozýva na nejaký ten „drink.“ V bare je prázdno, všetci hostia sedia vonku, kde medzitým aj prestalo pršať. Barmanka, asi tridsaťročná čiernovláska s veľkými hnedými očami, sa na nás milo a povzbudzujúco usmieva. Ponúkneme jej miesto pri stole a púšťame sa do reči. Aspoň nejaké rozptýlenie počas dňa, no nie? Odrazu len rýchlo vyskočí zo stoličky a vrhne sa k tichému telefónu. Vytočí číslo, čosi rýchlo zamumle a zloží. Akoby nič si opäť prisadne a my nevyzvedáme. O pätnásť minút sa pri dverách zjaví mladý chlapec s veľkou krabicou v rukách a na celý bar zakričí: „Pizza!“ Ani nevieme ako a dobre rozvoniavajúca šampiňónová pizza sa rozprestrie pred našimi očami. Je to však pizza enormných rozmerov. Jednoznačne musí byť o priemere 60 cm! Takú som nikdy nevidela. Nie ako tie skromné porcie na jeden veľký tanier, s ktorými sa u nás doma stretávame. Páni, tá je ale veľká! A tak dobre rozvoniava, už cítim ten hlad, ktorý som už nejakú tu hodinku potláčala, tak rýchlo do nej. „Pre vás,“ povie s radosťou barmanka a usmieva sa. Ponúkame aj jej, ale odmieta. Naozaj je veľmi milá a priateľská. Vymieňame si adresy na vianočné pozdravy. Nápad môjho brata. A má pravdu. Hodiny odbíjajú pol šiestej popoludní, keď nám konečne oznámia vynikajúcu správu. Auto je napokon hotové! Hotové! Naozaj? Bože ako už len chcem byť doma, už aby sme odtiaľto vypadli. A rýchlo. Ľudia sú síce strašne fajn, ale ... Teraz neostáva nič iné len vyplatiť mechanikov. A nebude to veru lacný špás... Felícia stojí pekne zaparkovaná vonku a dopadajú na ňu nové dažďové kvapky, ktoré sa práve spustili z tmavej oblohy. Akoby sa na niečo hnevala. Ale teraz mi už nič nemôže pokaziť náladu, pretože náš malý výlet v Celje sa pomaly chýli ku koncu. Z kufra vyberieme bonboniéru a naše isté kroky smerujú k baru. Vo dverách sa ešte stihneme rozlúčiť s priateľským domorodcom, ktorí nám chcel toľko pomáhať. Za pultom stojaca barmanka práve čapuje pivo, ale ešte chvíľu počkáme, veď po jedenástich hodinách čakania na auto je pár sekúnd maličkosť. „Prišli sme sa rozlúčiť. Auto už je hotové a ideme domov. Možno sa stretneme v Bratislave,“ dodá mama so smiechom v hlase. Podáme si ruky a lúčime sa. Akoby sme sa lúčili s niekým veľmi blízkym. S niekým, kto nám veľmi pomohol a možno sa to ani neuvedomil, s niekým, koho už možno nikdy v živote neuvidíme. Otec ako posledný. Nepodá však ruku, ale bonboniéru so slovami: „Blue from heaven for you.“ (modré z neba pre teba)

Smrť prišla v nemocnici

V nemocničnej izbe bolo ticho. Ticho pretkávané pípaním prístrojov , ktoré naznačovali čísi život a prerývaným dychom mladej pacientky. Niekoľko plavých vlasov, ktoré jej trčali spod obväzu na hlave, mala lenivo rozlietané po bielom, práve čerstvo ponatriasanom vankúši. Ale bolo tu ešte niečo, čo rušilo pokoj a mĺkvosť. Útla zdravotná sestra meniaca infúziu, už druhú za niekoľko posledných hodín. Zároveň však nezabúdala, že treba pravidelne kontrolovať stav z prístrojov. Stav, ktorý ešte stále nebol dobrý a kedykoľvek sa mohol zvrtnúť a ešte všetko skomplikovať. „Všetko v poriadku. Našťastie sa trochu zlepšuje,“ povzdychne si s úľavou a jej oči spočinú na jej bezvládne ležiacom krehkom tele posiatom množstvom modrín a krvavých podliatin. „A tá tvár,“ jemne ju pohladí po takmer smrteľne bielom líci, netušiac, že práve toto gesto a jemný dotyk je niečo, po čom žena sníva každý deň. „Keby ju nemala takú dobitú, bola by pekná, veľmi pekná. Usmeje sa a potichu sa vykradne z izby. Martina si deň za dňom plní svoje povinnosti, pravidelne mení infúzie i obväzy. Ale na pacientke za tie dni nebadá žiadne výraznejšie zmeny k lepšiemu. Práve naopak, niekedy ma pocit akoby sa skôr zhoršovala. Až raz, v jedno popoludnie... pozrie na pacientku, ale tentoraz dostáva i odpoveď. Odpoveď v podobe otvorených očí snažiacich sa zaostriť. Sú to oči neskrývajúce bolesť, priam z nich srší. „Konečne ste sa prebrali, vnímate ma?“ Žena privrie oči a vzápätí ich otvorí na znak súhlasu. „Vodu...prosím...“ zachripi celkom nečujne. „Áno, samozrejme. Hneď vám ju prinesiem,“ vyčarí príjemný úsmev a rýchlo vybehne z izby. Ani nie o päť minúť vstúpi do miestnosti postarší pán so šedivými vlasmi a vlajúcim bielim plášťom. Sestrička ihneď podíde bližšie k posteli podávajúc pohár vody. „Zrejme znova zaspala, pozrite.“ To úbohé žieňa malo oči znova privreté a pokojne, pomaly dýchalo. „Dnešnú noc ju ešte necháme na intenzívke a zajtra ju hádam budeme môcť previezť. Keby sa ešte prebrala, dajte mi okamžite vedieť, dobre?“ Žena prespala ešte jeden dlhý deň a stihli ju aj previezť do obyčajnej izby. Jej stav sa pomaly, ale jednoznačne zlepšoval a bezprostredné ohrozenie života už nehrozilo. Pravidelne ju kontrolovala nielen sestra, ale i lekár, ktorému na jej uzdravení veľmi záležalo. Tá žena mu bola nesmierne sympatická i keď s ňou zatiaľ neprehovoril ani slova. „Ako vidím, prebrali ste sa. Dúfam, že sa cítite lepšie ako pred pár dňami.“ Nadhodil doktor pri jednej zo svojich rutinných návštev. Na okamih sa odmlčal, prezrel ju očami ako už niekoľkokrát predtým. Jeho pohľad spočinul na jej dobitej tvári a miznúcich sinkách na tele. Niektoré z nich už ani neboli viditeľné, no on ich mal stále pred očami, ako v ten večer keď ju priviezla záchranka. „Nechceli by ste mi prezradiť ako sa vám to stalo? Nemal by som informovať polícii... alebo aspoň niekoho z rodiny? Nič mi do toho síce nie je, ale som si istý, že vám niekto ubližuje...a to pravidelne. Na röntgenových snímkach sme našli niekoľko starších zranení a neošetrenú fraktúru a ...“ Žena na neho doposiaľ uprene hľadela, no nevydala zo seba ani hláska. Ale pri posledných slovách, ktoré ju zasiahli priamo v srdci odvrátila svoj zrak a „pozorne“ sa sústredila na malého vtáčika, ktorý pristál v otvorenom okne. Jednoducho ho nechcela počúvať. Počúvať a pripomínať si staré zranenia i spomienky, ktoré by najradšej vypudila z mysle a nepustiac ich už nikdy dnu. „Asi je to pre vás ešte priskoro, nebudem teda zatiaľ vyzvedať, ale bolo by lepšie keby ste mi povedali celú pravdu. Momentálne vás nechcem ešte viac trápiť.“ Rukou si pošúchal temeno hlavy a odišiel. Žena sa prevrátila na posteli. Našla si vhodnú polohu a o niekoľko minút zaspala. Tých pár dní v nemocnici s ňou urobilo priam malé zázraky. Nielenže sa lepšie cítila, ale predovšetkým tak aj vyzerala. Sinky z tváre sa úplne vytratili a líca nabrali rúžovejšiu farbu. Avšak jedna spomienka ostala. Malá jazva na pravom líci. Spomienka, ktorá bude navždy pripomínať čo sa stalo. Taktiež sa jej navrátila ako taká sila a vládala dlhšie a pevnejšie stáť na svojich zoslabnutých nohách. „Tak, ako sa dnes máme?“ Zdravila ju Martina, otvárajúc veľké ošarpané okno s odlupujúcou sa bielou farbou. „Snáď vás aspoň trochu poteším. Už o nedlho sa budete môcť vrátiť domov. Tešíte sa nie, vrátite sa do známeho prostredia a aspoň nebudete celé dni zavretá medzi štyrmi stenami...“ „Ach, keby tá vedela. Vyzerá tak šťastne a spokojne. Ale čo ja? Nechcem sa vrátiť domov. Ešte nie, nemám toľko síl, aby som mohla vzdorovať... ale čo môj malý synček? Ako mu je? Žije ešte vôbec?“ Žena zvoľna vstala z lôžka, aby si ponaťahovala údy a nadýchala sa čerstvého vzduchu. Podišla bližšie k oknu a výdatne do seba vdýchla svieže jarné povetrie. Vo svojom vnútri cítila nesmierny pokoj aký už dlho nie. Ako tam tak stála a kochala sa pohľadom na kvitnúci park, kričiace deti so svojimi rodičmi, ani si neuvedomila, že ktosi vstúpil do izby... Neznámi ju poklepal po pleci a ona sa s ním stretla zoči- voči. Oproti nej stál jej najväčší nepriateľ, jej vlastný manžel. Jeho tu naozaj nečakal. Od prekvapenia ani nezavrela ústa. Nezmohla sa na nič, len cítila ako sa jej zrýchľuje dych. Z pohľadu jej očí sa dal jasne vyčítať strach i úzkosť zároveň. Pristúpil k nej bližšie až zacítila ten známi pach, pach alkoholu. Ani si to nestihla uvedomiť a už sa na ňu nepekne oboril ako mnohokrát predtým: „No, to je mi pekné, ty si tu vylihuješ v posteli, zatiaľ čo ja sa musím starať o to, aby sme mali doma čo jesť a moja matka, ktorá už nie je najzdravšia, musí trpieť toho malého parkchanta. Myslel som, že sa po takom týždni uráčiš prísť domov. Ále ty nie. Vieš vôbec ako dlho tu trčíš? Nie? Tak ja ti to poviem, budú to tri týždne moja drahá! Za ten čas čo si tu pobudla si akosi pozabudla na moju tvrdú ruku. Len dúfam, samozrejme pre tvoje dobro, že si ani nepípla, lebo ak áno...“ S poslednými slovami už už cítila jeho tvrdú dlaň na svojom jemnom líci. Začal byť neovládateľný- zúrivý, divý ako to už bývalo u neho častým zvykom. Vyčítal jej každú jednu maličkosť či chybičku, zopárkrát jej i jednu vylepil. Nakoniec to však už nemohla vydržať a začala sa brániť. Chcela celú situáciu vyriešiť, možno zachrániť. „Preboha, veď ma už nechaj. Daj mi konečne pokoj, nie som tvoja hračka, s ktorou si môžeš robiť čo sa ti zachce...“ „Čože? Čo to len počujem? Začínaš si akosi na mňa vyskakovať. Čo ti to tu „napchali“ do hlavy za nezmysli? Len mi nehovor, že si navštívila nejakého „premúdralého“ psychológa. Nechápem ako si si vôbec dovolila niečo proti mne povedať, tu som pánom JA a ja si smiem robiť, čo sa mi len zachce... zbiť ťa...!“ v zúrivosti kričal na celú miestnosť. Nekontroloval sa a strkal svoju manželku veľkou silou do otvoreného obloka. Žena však nebola v takom dobrom zdravotnom stave, aby mu aspoň ako tak mohla odolať alebo sa aspoň pevnejšie udržať na svojich slabých nohách. Cítila ako padá von... z úst jej vyletel len slabý výkrik a v mysli sa vynorila len jedna- jediná myšlienka: „Bože, zachráň prosím aspoň môjho syna...“

NEŠŤASTNÁ CESTA DO ŠKOLY

Teda, ale je kosa. Povzdychol si štíhly chlapec, len čo sa za ním zavreli vchodové dvere. Na svoju holú hlavu si nasadil teplú čapicu a tmavomodrú vetrovku pozapínal až ku krku. Ale mrazivý vietor si našiel cestičky a nepríjemne sa zarezával až do špiku kostí. Mal by som sa začať hýbať, lebo takto asi primrznem k chodníku. Mário vykročil lenivým krokom smerom ku škole. Bol to osudový krok. To ešte nevedel, že do školy už nikdy nedorazí... Dnes to, ale bude zábava. Test z matiky a hneď na prvej hodine. Aj tak nič neviem a kedy som aj vedel! Tá učka mi už riadne lezie na nervy. Neustále ma len pred všetkými zhadzuje. Čo si o sebe vôbec myslí? Žeby som sa na to dnes vykašlal? Veď na tú prvú hodinu vlastne ani ísť nemusím. Jasné. Vlastne by som tam nemusel ísť vôbec, načo? Zase raz jeden zabitý deň. Len keby nebola taká zima, čo budem robiť do druhej? Ako naschvál musí byť dnes matka doma. Mário rozmýšľal a automaticky vyťahoval z pravého vrecka krabičku cigariet. Vybral jednu. Vo vrecku nohavíc nahmatal malý zapaľovač. Zastal. Priložil ho k cigarete, ktorú stískal oboma perami. Šťukol. Oranžový plameň nakrátko zohrial jeho skrehnuté ruky, no pre neho bola podstatnejšia jedna z jeho denných dávok nikotínu. Vychutnáva si ju. No aspoň sa mi bude lepšie premýšľať. Je isté, že na matike ma dnes nikto neuvidí. A potom, aby sa nepovedalo, tak sa teda dovalím. Myšlienky mu len tak vírili hlavou a nohy odrazu zmenili smer a odklonili sa od pôvodnej trasy. Štíhla chlapčenská silueta sa vzďaľovala od svojho doterajšieho života a čoraz viac sa približovala k osudu, ktorý sa mal čoskoro naplniť. Mário odbočil do tichej uličky a kráčal rovno za nosom. Poriadne si poťahoval z cigarety a oddával sa myšlienkam. „Hej, máš cigu?“ on však nevnímal a kráčal ďalej. Chalanisko v čiernych rifliach a koženej bunde zdrapil Mária za plece a otočil ho tak, aby mu videl priamo do tváre. „ Ignoruješ ma alebo čo? Tak máš tu cigu?“ Vydesil sa. Teraz mu jeho macherstvo nepomôže. Ty by si potreboval predovšetkým ďalšiu dávku a nie cigaretu. Pomyslel si pri pohľade na nervózne sa obzerajúceho chalana s čudným výrazom v tvári a potiacimi sa rukami. „Mám. Na vezmi si.“ Ešte pripálil a bral sa kade ľahšie. „Len sa tak neponáhľaj. Kam, že to ideš?“ „Do školy.“ „To je síce fajn, ale ja chcem ešte niečo“ „Čo?“ Pritlačil Mária k múru, z vrecka vytiahol nôž: „Peniaze mladý, veľa peňazí. Navaľ čo máš!“ „Hej, hej, čo blázniš?“ „Nekecaj toľko a dávaj.“ Pri posledných slovách ešte viac pritlačil nôž k bruchu. Máriovi v tejto chvíli veru nebolo všetko jedno. Mal strach. Sršal z jeho očí. A mladík to spozoroval. „Bojíš sa, čo? Tak navaľ ak nechceš, aby som ti ublížil.“ „Ja...ja dal by som ti, ale nič nemám.“ „Si robíš zo mňa srandu? Neštvi ma lebo oľutuješ.“ „Nemám!“ Za posledných niekoľko sekúnd Mário snáď miliónkrát oľutoval, že peňaženka ostala hodená doma na posteli, že sa vybral touto cestou, že nešiel do školy, že... Mladík s nožom v ruke sa naklonil k Máriovi a s nástojčivým hlasom zopakoval svoju požiadavku, pričom nezabudol silnejšie pritlačiť špičku noža. „Peniaze nemám, ale môžem ti dať...“ nedopovedal. Nôž už necítil na svojej vetrovke. Cítil ako prešiel do jeho vnútra, pootočil sa sem a tam. Zošuchol sa na zem s otázkou v očiach: „Prečo?“