Hoksi

Sadnite si,prosím

Budík ešte nezačal ani pišťať a moja ruka ho v momente sekundy zrušila. Bodaj by nie, keď som už od jednej ráno zo zúrivosti začala počítať škáročky v žalúziách, cez ktoré prenikala žiara mesiaca! Je ich tam presne dvestodvadsaťjeden. Naozaj geniálna metóda uspávania! Skôr to človeka ešte viac naštve... Odhrnula som záclony a konečne vytiahla tie prekliate žalúzie. Priveľmi som sa nemýlila- zas sneží. Raz sa z toho môjho predpovedania asi zbláznim. Alebo ma upália... V podstate mi ani veľmi neprekáža, že budem musieť ísť na skorší autobus, lebo vylihovania v posteli začínam mať po krk. Tuším na mňa lezie choroba- nejakým spôsobom a zrejme malým nedopatrením sa teším aj do školy. Takže, trasa- kúpeľňa, záchod... kruci, nemám na sebe ani spodné prádlo! Takže naspäť. Na pol ceste ma maminin hlas skoro priviedol do hrobu. Tak som sa v tom zhone zľakla! „Čo zas lietaš hore dole ?! Raňajkovala si?“ „ Veď v tej chladničke nič normálne nie je...nechcelo by sa ti mi, prosím niečo urobiť?“ „Dobre, ale švihni si! Vieš, koľko je hodín ?! A svietiš tuším od šiestej ! Mohla by si konečne za tú hodinu a štvrť so sebou niečo urobiť... !“ „Maminka, pokojne, stíham.“ „Jasné, ty vždy všetko stíhaš!“ Ostatné slová som už akosi nedopočula. Ani neviem, či dávali nejaký zmysel. Skôr niečo, ako uvoľnenie nervov, ktoré mamina filtruje aj za mňa. Hups!!! „Trošičku“ som neodhadla svoju silu pri zatváraní dverí od skrine. „Šibnutá! Ešte s tým viac treskni!!“ – ani som nedúfala, že sa od svojej sestry nedočkám echa. Samozrejme, kontrujem : „Spi...!“ „Nenormálna ! Počkaj, keď budeš ty chcieť drichmať...“ „A aj budem ! A nie ako ty, budiť sa na každý jeden pohyb...! Inak, keď už si hore- kam si mi dala to CD Linkinu? Ty si ho mala naposledy...“ – moju otázku sestra mierne odignorovala prevalením sa na pravý bok zadnou stranou tela smerom ku mne a akoby to ešte nestačilo, vyhrnula sa jej pri tomto namáhavom akte aj nočná košeľa ! V tej chvíli som si spomenula, že som v podstate na tú toaletu ani nedošla. Z toho dôvodu som celú záležitosť nepokladala za provokáciu, v podstate ma nemusela ani počuť a to jej zašomranie sa dá tiež odvodiť ako jeden z jej spánkových monológov. Baterky do discmana som tiež nikde nenašla, tak ma prestávalo už aj štvať, že mi sestra neposkytla tú drahocennú informáciu o záhadne sa stratenom CD. Do šľaka! Zobudím sa o hodinu skôr a už je aj tak štvrť na osem a ja? Ani poriadne oblečená, ani make-up! Zas nestíham ! A veci do školy! Na tie sa asi vykašlem. Nebudem predsa propagovať porno naživo a navyše v škole...! Ešte že som si nezobrala ten discman, lebo šál mám vyhrnutý až po uši, inak by mi od zimy asi odpadli a nemala by som si do nich ako dať tie čierne vyhrávajúce štuplíky. No super ! Prečo by ten autobus nemal ísť skôr ?!! Alebo že by mi hodinky išli zas pozadu...? Šesť minút prešlo. Ďalšie dve...tri...štyri...štvrť hodina v keli ! Raňajky!!!!! Namiesto hudby len v zamrznutých ušiach mám hotový orchestrálny koncert v celom tele. Aspoň niečo. Nemusím myslieť na tie pomaly tečúce minúty. Super, konečne sa niečo blíži. 94! Už zozadu však počuť hlasy : „Prosím Vás, mohli by ste sa posunúť? Tam vidím jedno miesto.“ A sarkastické odpovede, ktoré tak zbožňujem : „Milá pani a neviete, kam? A v podstate máte pravdu, chytím sa tejto tyče a môžete sa postaviť podo mňa...“ Vidím to na dvojitý neskorý príchod... Ale v pohode, dvojka zo správania je až za tri neospravedlnené hodiny. Túto múdru vec si spolu so mnou uvedomili len štyria ľudia, asi približne rovnakého veku ako ja, ktorí mi teraz robili spoločnosť na opustenej zastávke, lebo zvyšok zrejme miloval sardinky. 93- super! A aká prázdna! No, v podstate už ani nie. Bolo voľné jedno miesto, a to teraz patrí mne. Alebo... nie... veď o tri sedadlá ďalej je ešte jedno, ale veľmi nezvyčajné, lebo na ňom sedí ceduľka s nápisom RESERVE a vedľa celkom mladý sympatický chalan. Zastávka pri Plus 7-čke. Nastúpilo kvantum ľudí, ale na tom chlapíkovi s modrou a hlavne veľmi preplnenou taškou ADIDAS je vidno, že by si aj rád sadol. Priblížil sa k sedadlu, pokrčil kolená, no tesne pred ukončením svojej činnosti zbadal zákernú ceduľku a rozmyslel si to. Ďalšou brzdiacou stanicou bola tá pred Novým mostom, kde spolu s inými vstúpila do „dusného“ priestoru milá stará babička s paličkou. Mala podobný úmysel ako pán s ťažkou taškou. Narozdiel od neho väčšie odhodlanie pri otázke: „ Zlatý chlapček, nepustíš si sadnúť starú pani?“ – Chalan, gentleman, dá si nohy do uličky a posunkom jej naznačí, aby si sadla vedľa neho. Ani babičkinej pozornosti ale neunikla ceduľa: „Miláčik, čo je to tam, prosím ťa, napísané?“- Tentokrát náš gentleman stratil svoje spôsoby, tak jeho rola prischla mne : „ Reserve, babka- je tam napísané reserve...“ „RES...čo?“ „Reserve...“ „Aha...a čo to znamená?“ „Že si ti to miesto niekto rezervoval.“ „Čo s ním urobil?“ „Obsadil ho“ „A kto?“ „No niekto..., kto príde neskôr...a aby si mohol potom sadnúť, tak si ho obsadil...“ „To je dobrý nápad! Tuším to nabudúce urobím aj ja!“ „Dobre, ale teraz si sadnite na moje miesto.“ – až po vyrieknutí týchto slov som zistila, že i ja som podľahla nezmyselnému nátlaku dotyčnej ceduľky... Chalan, ktorý vedľa nej sedel, neustále pozeral do neznáma, akoby k „autobusovej rodine“ ani nepatril a väčšina pohľadov bola pri tom upretá striedavo naňho a na strakaté neobsadené sedadlo. Celý tento proces prebiehal v maximálnej diskrétnosti. „Nič sa nedeje,“ oznamoval pohľad každého z cestujúcich, no v ich vnútri začínala vulkanická činnosť dosahovať vrchol. Hypnóza ceduľky ma tak opantala, že som stratila pojem o realite. Preto som bola vďačná aj istému staršiemu pánovi, ktorý sa ujal babičky s paličkou a odpovedal jej na otázky vysielané na moju adresu. V skutku som nebola schopná reakcie. „Slečinka a čo tak zasnene na toho mladíka vedľa tej SERVE pozeráš?... Slečinka!!!!!“ „Pokojne teta, asi je zahĺbená...“ „Čože?“ „ZA HĹ BE NÁ“ „Aha, už počujem...do chlapca, pravda...“ „Skôr sa mi zdá, že pozerá na tú ceduľku...“ Podobné situácie s nezabratím „rezervovaného“ miesta sa opakovali každú zastávku. Zabudla som, že sa nachádzam v 93-ke, ktorá nemieri na Vazovovu. Spamätala som sa až pri SAV-ke, kedy do autobusu nastúpil ďalší dobre vyzerajúci a sebavedomý človek. Muž! Podišiel k jedinému voľnému sedadlu, zobral doposiaľ neoblomnú ceduľku do svojej ľavej ruky a sadol si... Babička bola stelesnením zrejme jediného optimistu nášho autobusu. Všetci sme nechápavo stáli s kamennými bustami na krkoch a jej sa ligotal úsmev na tvári krížený so zvedavosťou, ktorú chcela mať samozrejme i zodpovedanú: „Ej, chlapče, chlapče, si ty ale prefíkaný, takto si miesto SERVEROVAŤ!“ „Čo som si?“ „Noooo....miesto takto oceduľkoval“ „Ach, ták....Ale ja som si ho neoceduľkoval...“ Naše kamenné tváre v momente pochopenia celej skutočnosti vystriedala alej pýru...