Miro Giertl

Sám

Zasypte rieky, jazerá.
Rozbite každé zrkadlo.
Rozkážte slnku,
aby už zapadlo.

Odrežte všetky kvety.
Spílte koruny stromov.
Oslovte ľudí na ulici
a pošlite ich domov.

Zavrite kostoly.
Utíšte zvuky zvonov
Nič nemá zmysel,
keď nie je so mnou.

Koniec oddychu

Vavríny v posteli už zvädli,
dlho čakali bez polievania.
I ruže čo závisťou zbledli,
preberajú sa z prehry zdania.

Sláva Tvojím skutkom,
že roztancovali víly.
No deň každý nenahradzuj sviatkom.
Máš náskok no nie si v cieli.

Škola života.

Zastavte svet,
zmeškal som lekciu života.
Tú o láske,
a jej úskalie.
No okolie,
radí samá ochota,
tá Ti chýbať nebude.

Určite?
To môže povedať
len učiteľ.

Plačte, opúšťa nás svet

Dostali ho.

Tých pár ľudí
ozbrojených
ostrou kritikou,
tlačia na zemskú os.
Nepočujúc tony výkrikov,
ich tóny.

Dostali ho.

Porazený
chytá dych
aj ruky nás
zle informovaných,
nás čo stáli sme po boku,
pre neho najdôležitejší po Bohu.

Sklamali sme
a sme sklamaný.

Zaveste zástavu na pol žrdi
a vykúpte všetok smiech .
Na cene nezáleží.
Platidlo určujem - jeden hriech.

Nestihol si nás odkojiť,
odpočívaj v pokoji.

Oddych

Nekonaj pri mne!
Do diaľky zrak,
polož skromne.
I ostrosť pošli len tak,
z hlavy von rovno,
má voľno.

Nerozprávaj akoby.
Slová uprav,
do mysliacej podoby.
A tie do našich hláv,
púšťaj pozvoľna,
ukľudňovania stráž je pozorná.

Ležíme tu na zemi.
Tak aj ty ľahni ,a nohy
vylož nad svoje problémy.
Viem ,že si nový,
preto zavolaj svojmu snu,
a počúvaj ,jedným uchom dnu...

...

To slovo je neslušné,
v tomto svete zlých síl.
Keďže sa správam poslušne,
tak som ho nepoužil.

... si svetlo môjho sveta .
S... som muž,
s... som dieťa.
Bez... sa už
nedokážem smiať.
... budeš ujedať,
keď... budeš siať.

Raz sa niekto nájde,
a budeš... zas v popredí.
Bez Teba... to nejde,
život mi to potvrdil.

Tak poďme!

Tak poďme,
udrime po stole,
otvorme oči mŕtvole.
Hneď ,nie potme.

Tak poďme,
použime ústa,
a na tento ústav,
náš hnev hoďme.

No tak poďme,
ukážme prstom.
V tomto mieste pustom,
kúska dobra ploďme.

Predtým

Môžem?
Môžeš,
keď chceš.
Vezmeš?
Vezmem,
keď smiem.
Pustíš?
Pustím,
keď musím.
Skúsim.

Potom

Už?
Už.
Si muž.
Vďaka,
si taká...
Aká?
Veď vieš.
Odpovieš?
Spiš?
No vidíš.

Vojna

Dotkni sa ma,
mojich tvarov.
Buď sebou sama,
jednou tvárou.

Zaútoč na mňa,
ako toť bagateľ.
telo je hlavňa,
ja nepriateľ.

Urči bez pomoci,
kde bude bitka.
Bojujme do noci,
alebo do mŕtva.

Máš už aj zajatca,
nevinné ruky.
Túžili zahrať sa,
spoznajú muky.

Zvíťazíme obaja,
hodiny zastali.
City sa objavia,
zbrane už zaspali.

Pocity prvého

Púšť, piesok, prach,
pod povrch prešli pomaly.
Pocity prvého

Púšť, piesok, prach,
pod povrch prešli pomaly.
Prázdny pocit pretečie po perách.
Po prehre prvosť predsa poznali.

Pravda prišla, pomohla.
Pár príkazov prítomnosti.
Pre prehratých polohra,
pre prvého prejav postupnosti.

Pohyby prestali,
päsť pohladila posledných.
Pomôže prekonať prázdne predstavy,
pohľadať pocit práve potrebný.

Posledná?

Stratil som zrak,
aby som uvidel svet.
Stratil som smer,
aby som šiel vpred.
A tak potrebný pocit,
zrazu bol navyše.
Ahoj život,
Ty si mi nevyšiel.

Nevera

Neskutočná známosť,
príjemná drzosť,
podstatná slabina,
neistá vidina.

Skúšanie citov,
odbúravanie mýtov,
nepremyslený skutok,
no určite smútok.

Nenávisť blížneho,
spoločný život bez neho,
oľutovaný podvod.
Neskoro. Rozvod.

Prosba

Možno som kedysi klamal.
To neznamená,
že to robím stále.
Možno som kedysi kradol.
To neznamená,
že chcem byť zlodejom práve.
A možno som kohosi zbil.
To neznamená,
že vtedy som šťastný.
Možno som kadečo pil.
To neznamená,
že som mal deň krásny.
Možno raz budem prosiť o pomoc,
tak mi to prepáčte.
Ale určite raz budem horizont,
vtedy prosím neplačte.

Bláznivá básnička

V podvečer včerajšieho rána,
vo svetle farebnej tmy.
V priemerne hlučnom tichu,
prežívam Tvoje sny.

Slepými očami,
uvidím reč.
Smutne sa zasmejem,
ostanem preč.

Náhodným pravidlom,
počujem obraz.
Prvý krát premýšľam,
tak ako neraz.

Zatvoriť slobodu,
skutočný nezmysel.
Zabiť zlú sobotu,
pravdivý výmysel.

Naruby

Ľudia žijú naruby.
Medzi jeho záľuby,
patrí skaza prírody.
Aj keď už sú dôvody,
zem sa stále točí.

Hoc ľudstvo je hladné,
vyjadrím sa kladne.
Keďže je hor nohami,
my stúpame do jamy.
Ľudia, otvorte si oči!

Sedenie v tráve

Aké je zdravé,
sedenie vo vysokej tráve.
Nevidí Ťa nik.
Len lúčny koník,
preskočí cez nohu.
Vidiac tú oblohu,
nasýtim srdce.

Tam, hľa, sedí vták,
tu vlčí mak.
I moja hlava vedľa,
jest len ďalší kus stebla,
načúva prírode:
Ja, čo stála pri zrode.
Tíško mi šepce.

Kraj šíri obzri si.
V diaľave obrysy,
skresľujú priestor,
spríjemnia miesto,
pobytu na zemi.

Slnko je proti,
vysiela hroty.
Núti ma sklopiť zrak.
Nevydržal kúsku mrak,
na pomoc došiel mi.

Pohľad cez okno

Pohľad cez okno

Pozriem na svet cez okno.
Už dostáva obrysy.
Ešte dva ,tri krát žmurknem.
Chceš aj Ty? Na, pozri si.

Pohladím svet cez okno.
Ty môj krásny ,úchvatný.
Po kúsku si Ťa privlastním.
Chceš aj Ty? Na, si uchmatni.

Prehliadnem svet cez okno.
Tento bol na mňa moc.
Ľahnem si, uzemním.
Chceš aj Ty? Na, a dobrú noc.

Po...

Po...

Skús
kúzlo.
S úst
skĺzlo,
keď všetci,
sťa veštci,
hľadali
nádej.

Nebudú
čary,
len osudu
siločiary.
S určením,
čo bude. S ručením,
že život,
plazí sa ďalej.

Netrestaj ma

Netrestaj ma,
Bože veliký,
že nazval som ju:
" Siedmy div "
Tá správa bola tajná,
ja som to prezradil.

Mlčať je zlato,
a ja sa v kovoch
nevyznám.
No stálo to za to.
Najprv zdvihla pery,
potom mňa ku hviezdam.

Netrestaj ma,
Bože veliký,
že nazrel som do raja.
S hriešnou mysľou,
bez slov,
otváral som Ti tam šuflíky.

Pátrajúc po návode,
lásky večnej.
Veď kto hľadá,
nachádza,
došiel som
k Tejto slečne.

Netrestaj ma,
Bože veliký,
že zobral som si
od raja kľúčiky.
Vieš vzadu,
tie malé dvierka.
A ešte čosi.
Zdraví Ťa,
teraz už manželka.