Virginia Woolfová - Orlando

Orlando Virginie Woolfovej je ironizáciou doby. Dej sa odohráva od začiatku 16. storočia až po 20. storočie. Štyristo rokov pretavila Woolfová do štyridsiatich rokov dospievania a rastu nielen fyzického ale aj duševného. Woolfová tu vystupuje ako životopisec. Dojem životopisu umocňujú aj priložené dobové fotografie. Text by sme mohli rozdeliť na tri časti, prvou je alžbetínska doba, tu Orlando vystupuje ako muž, nasleduje 19. storočie a Orlando sa stáva ženou a nakoniec je to 20. storočie dospelosti a vyzretia.

I. časť: Opísané pocity, výkyvy nálad, od úplného šťastia do melanchólie, uvažovaní o smrti, môžu kopírovať autorkine pocity. Woolfová sa zamýšľa nad životom a smrťou avšak nedostáva odpoveď, ironizuje ju. „Sme vari stvorení tak, že musíme denne užívať smrť v malých dávkach, aby sme vládali žiť ďalej? ... Je možné, že Orlando, vyčerpaný nezmerným utrpením, na týždeň zomrel a potom zase ožil? Ak áno, v čom spočíva podstata smrti a v čom podstata života? Keďže sme ani po polhodine čakania nedostali odpoveď na tieto otázky, pokračujeme v príbehu. (1)Na ďalšej strane Orlandova posadnutosť smrťou ( alebo autorkina? ) prerastá od irónie až k absurdite. Píše, že hroby sú základom života. Orlando vchádza do rodinnej hrobky a svieti si do všetkých kútov, „aby sa presvedčil, že kosti sú riadne uložené, lebo hoci bol Orlando romanticky založený, miloval poriadok a neznášal, keď sa na dlážke povaľovalo čo i len klbko motúza, nieto lebka urodzeného predka ...“ (2)
Hlavná postava – muž Orlando je takisto ako autorka spisovateľom. Lásku k literatúre opisuje ako chorobu, ktorou sa nakazil. „Nakazila ho choroba lásky k literatúre, keď pokročí, začína písať.“ Matéria, bohatstvo pre neho neznamená nič. Pri opise používa jazyk poézie, veľa metafor a prirovnaní. Woolfová má farebné, plastické vyjadrovanie. V niektorých momentoch máme dojem, akoby sme nazerali do domčeka pre bábiky, sledovali, čo sa v ňom deje, hrali sa s ním.
Woolfová sa zaoberá hodnotením tak súčasnej literatúry ako aj minulej. Alžbetínsku dobu ironizuje, posmešne ju nazýva zlatým vekom literatúry. Odsudzuje slávu, „sláva zväzuje ako tesný kabát, anonymita je temná, hojná, slobodná“.

II. časť: Metamorfóza Orlanda z muža na ženu je sprevádzaná rozprávkovým motívom, sudičkami: Nevinnosť, Cudnosť, Skromnosť, Pravda. Premena je symbolom rozorvanosti Woolfovej mysle. Zobrazuje lásku ženy k žene. Stáva sa ženou, ale stále miluje ženu. Orlando je jej vlastný životopis. Jej prerod, jej dospievanie. Orlandov prerod vo vnútri „ju“ donútil zmeniť pohlavie a šaty.
Woolfová a Orlando majú spoločnú lásku k literatúre, lásku k ženám, pocit nepochopenia, osamotenosti. Lásku k ženám a Woolfovej rozorvanosť symbolizuje aj obdiv k Sapfo a hlásenie sa k nej. Celá kniha je popretkávaná vnútornými monológmi.
Zámena identity alebo nejasná identita pohlavia sa v texte nachádza viackrát. Obdobu Orlanda nachádzame aj v postave Marmaduka Bonthropa Shelmerdina. V prvej časti textu, keď Orlando predstavuje muža, Marmaduk je ženou, v druhej časti, po metamorfóze Orlanda, zhadzuje prevlek aj Marmaduk a stáva sa z neho muž. Takže v každom prípade tvoria s Orlandom navzájom dopĺňajúcu sa dvojicu.
Významnú úlohu zohráva aj hra svetla a tmy. Orlando cestovala v koči so spisovateľom Popom. Ulice boli veľmi zle osvetlené, takže sa raz nachádzali v tme a raz v svetle. A práve na tejto neustálej zmene Woolfová výborne vykreslila aj zmenu názorov. V tme sa nám zdá všetko krajšie ako v skutočnosti. V tme si Orlando pripadá polichotená tým, že sedí vedľa nej taký skvelý spisovateľ, avšak svetlo zakaždým zmarí ilúziu a Orlando vtedy k Popovi cíti až odpor. Obdiv s odporom sa neustále strieda. „Ilúzia ožila. Aké má ušľachtilé čelo, vravela si v duchu, ...aký veľký génius sa za ním skrýva!... najvznešenejší, najjasnejší lúč, - takto ospevovala vankúšik a svoj omyl zbadala, až keď prechádzali okolo lampy na Berkeley Square.“ (3)Woolfová sa takto pohráva niekoľkokrát až napokon Orlando dochádza k záveru, že „Vo svetle pravdy miznú tiene a nám dvom to svetlo veľmi nepristane.“ (4)
Orlando sa pokúša žiť s ľuďmi, ale tí ju nakoniec zakaždým sklamú a ona nachádza znovu čaro prírody.
„S dvanástym úderom prišla úplná tma. Mesto zaľahol búrlivý, lenivo sa prevaľujúci mrak. Všade tma, všade pochybnosti, všade zmätok. Skončilo sa osemnáste storočie a začalo sa storočie devätnáste.“ (5) Zmena počasia sa odráža aj na ľuďoch. Preniká do nich chlad a vlhkosť. Aj Orlando sa musí podriadiť duchu doby a preto sa vydá a práve za Marmaduka, potom ako zistí, že je mužom. „Je to možné, že nie si žena? A hneď si to museli dokázať ... pre každého z nich bolo objavné zistenie, že žena môže byť rovnako tolerantná a otvorená ako muž a muž rovnako zvláštny a jemný ako žena...“ (6) Avšak nepodrobuje sa úplne, pretože žijú oddelene.

III. časť: Na posledných stranách sa jej prelína minulosť s prítomnosťou. Vidíme rýchlo odvíjajúci sa sled udalostí. Minulosť prehovorí a uvoľní miesto pre prítomnosť. Hodiny pomaly odbíjajú polnoc. Udrie je súčasnosť a Orlando sa ocitá v 20. storočí. Dospela po zrelú ženu, vyrovnanú zo všetkými svojimi „ja“. Po tom ako sa dokázala vyrovnať sama zo sebou, na scénu prichádza jej muž „a vtedy zaznel dvanásty úder zvonu, dvanásty úder ohlasujúci polnoc, štvrtok jedenásteho októbra roku tisícdeväťstodvadsaťosem.“ (7)

CEES NOOTEBOOM – V HOLANDSKÝCH HORÁCH

Cees Nooteboom (1933) je holandský spisovateľ, ktorý musel dlho čakať na uznanie vo svojej vlastnej krajine. Dočkal sa ho až minulý rok (2004), keď mu bola udelená najdôležitejšia holandská literárna cena P.C. Hooftprijs. Tejto cene predchádzalo mnoho ďalších, avšak v zahraničí ako napr. Rakúska cena pre európsku literatúru 2003.
Cees Nooteboom píše prózu, poéziu, eseje a cestopisy, ktoré možno označiť za intelektuálne. Jeho najznámejšie novely sú Rituály (1980), Mokusei (1982) a novely V Holandských horách (1984) a Nasledujúci príbeh (1991), ktoré vyšli aj v slovenskom preklade.
Próza V holandských horách je útla knižka, ktorá neodradí ani nenáročného čitateľa. Podľa novín De Volkskrant je to vynikajúco napísané, hlbokomyseľné a zároveň ľahké, a preto zábava pre každého, kto má zmysel pre literatúru so španielskym nádychom. (zadná strana knihy V holandských horách, Slovenský spisovateľ, 1999)
Cees Nooteboom sa necháva inšpirovať obľúbenými spisovateľmi, ktorých vkladá aj do svojich diel. Necháva sa unášať filozofickými úvahami a sám tvrdí, že filozofia je jeho láskou.
Cees Nooteboom podľa Edgara Dentera spisovateľa Milana Kunderu považuje za inteligentný hlas súčasnej literatúry, ale hneď dodáva, že jeho najnovšie romány nepozná. V próze v Holandských horách, ktorý napísal v roku 1984, o Kunderovi výslovne píše – je v ňom pasáž o Neznesiteľnej ľahkosti bytia. (SME 30.7.2003)
V tej istej pasáži spomína aj ďalších spisovateľov. Tvrdí, že v triede spolu s A. Tiburónom de Mendoza sedí Platón, Kundera, d´Ors a Andersen. Cees Nooteboom sa tu zamýšľa nad časom. Prostredníctvom fiktívnych spoločníkov A.T. de Mendozu podáva jeho rôzne chápanie, ktoré sa mení v závislosti od literárneho žánru, ale aj osoby, v tomto prípade Kaia, ktorý myslí na svoju chýbajúcu polovičku – Luciu. Autor tvrdí, že aj keď pre Kaia v tom momente akoby nebola, lebo nie je pri ňom, existuje v inom čase a na inom mieste. Zamýšľa sa tu aj nad fikciou a potrebou klamstva. Práve Kundera mu odporúča, aby písal romány, lebo v nich si môže vymyslieť skutočnosť.
Vlastne celé rozprávanie je popretkávané menami iných spisovateľov, ktorých sa pokúsil zvečniť vo svojom diele. Vzápätí si však protirečí, keď ústami Prousta tvrdí, že aj knihy, rovnako ako ich autori, umierajú. (2 4.str, V holandských horách)
V ďalších pasážach sa Cees Nooteboom zamýšľa nad jazykom. Upozorňuje na rozdiely medzi španielskymi a holandskými slovami. Medzi jeho obľúbené knihy patria aj výkladové slovníky.
Medzi autorových obľúbených spisovateľov patrí určite aj Hans Christian Andersen o čom svedčí už motto na začiatku knihy, ktoré je vybrané z rozprávky Teta Bolezubová.
Počas celého príbehu sa odvoláva na Andersenove chápanie rozprávky.
Príbeh Kaia a Lucii je vlastne prerobenou rozprávkou Snehová kráľovná od Hansa Christiana Andersena. Aj tu Kaia unáša krutá Snehová kráľovná do svojho zamrznutého sveta, ale predstavuje tu bytosť skutočnú, reálnu. Snehová kráľovná je totiž hlavou zlodejov plieniacich okolitú krajinu. K únosu dochádza pri vystúpení Kaia a Lucii v divadle. Ale aj tu je pozmenený príbeh. Snehové kryštáliky sa nezapichnú do Kaiovho oka, ale Luciinho. Lucii pri hľadaní nepomáhajú zvieratá, ale klaun, ktorý sa zmení na starú ženu.
Kai a Lucia sú pravdepodobne zosobnením hociktorého človeka, pretože každý sa snaží nájsť svoje miesto v živote a pri tom musí prekonávať prekážky. Kai a Lucia to majú sťažené tým, že sú obidvaja krásny a preto od nich ostatný ľudia očakávajú oveľa viac, majú na nich väčšie požiadavky.
Luciina dokonalosť sa narúša, keď podvedie Kaia. Tým akoby chcel autor Luciu poľudštiť, priblížiť ju čitateľovi. Lucia tu nie je odsúdená za svoj čin, ktorý je spomenutí len ako niečo, čo sa stalo. Avšak aj muž, s ktorým podviedla Kaia je akoby nadprirodzená bytosť. Aj to by malo Luciu ospravedlniť.
Jednou z ďalších postáv je cestný inšpektor Alfons Tiburón de Mendoza. Je to Španiel, ktorý rozpráva o Holandsku. Autor vzhľadom na to, že on sám je Holanďan, sa chcel pravdepodobne odosobniť, chcel byť viac objektívny. Autor sa cez túto postavu snaží prerozprávať príbeh Kaia a Lucii. Ale A. T. de Mendoza sa akoby vzpieral autorovej vôli a prerušuje tok príbehu rozprávaním o svojich cestách a svojom živote. Je to však nenásilné prerušovanie, ktoré zapadá do príbehu a v ktorom sa prejavuje autorova vášeň pre cestovanie.
Cees Nooteboom permanentne cestuje. „Môj život sa skladá z cestovania, dívania sa a z toho, ako to potom vyjadriť v obrazoch“, povedal Nooteboom. Nooteboom vyznáva pohyb v čase a priestore nielen v živote, ale aj vo svojich dielach, vo svojej imaginácii, ako dokazuje aj próza V holandských horách.(Edg ar Denter, SME 30.7.2003)
Otázne je, či sa autor úplne stotožňuje s Alfonsom Tiburónom de Mendoza, alebo si od tejto postavy drží odstup a stotožnenie sa s ním používa len na priblíženie tejto postavy čitateľovi.

Italo Calvino - Keď cestujúci jednej zimnej noci...

Italo Calvino sa narodil talianskym rodičom 15. októbra 1923 v Santiago de las Vegas na Kube. Rodičia sa o rok neskôr vrátili do svojej vlasti. Vyrastal v San Reme a neskôr študoval literatúru v Turíne. Počas fašistickej nadvláde sa pridal k partizánom, čo na istý čas ovplyvnilo jeho tvorbu. Venuje sa neorealizmu, magickému realizmu a skúša aj sci-fi poviedky ako napr. Kozmické grotesky. Neobmedzené možnosti fantázije ho však zväzujú a tak si vytvára svoje hranice.
Italo Calvino je sám najmä čitateľom. Nazval sa „knižničnou myšou“ a tým sa zaradil do radu rozprávačov, ktorých písanie je svojím spôsobom čítaním. Čítaním reality, ale aj toho, čo je mimo nej. (Daniel Hevier)
Keď cestujúci jednej zimnej noci... je knihou o hľadaní ideálneho čitateľa. Na začiatku cez Čitateľa oslovuje nás. Postupne ho zasadí do príbehu, ktorého súčasťou akoby boli príbehy, ktoré číta. Kniha má teda tri vrstvy, ktoré nám postupne odkrýva. Prvou vrstvou je príhovor k nám ako k čitateľom tejto knihy. Druhú líniu tvorí Čitateľ a jeho vlastný príbeh a po tretie sú to nedokončené poviedky, ktoré číta Čitateľ. Čítaním týchto poviedok sa stávame ich súčasťou. Čitateľ sám prežíva svoj príbeh. Dostáva sa do bizarných situácií, kde je všetko dokonale zamotané, ba niekedy až mysteriózne. Calvino sa v tejto knihe dokonale pohral z mystifikáciou. Na pozadí Čitateľovho príbehu rozoberá autor úlohu písaného textu v dnešnej dobe. Do protipólu stavia Čitateľku – Ľudmilu a jej sestru. Čitateľka číta pre pôžitok.
„Kým viem, že na svete žije niekto, kto sa s nami hrá len pre radosť z hry, kým viem, že na svete žije žena, ktorá miluje čítanie kvôli čítaniu, môžem sám seba presviedčať, že svet jestvuje...“ (I.Calvino, Keď cestujúci jednej zimnej noci..., str.229)
Calvino sa necháva inšpirovať motívom s Tisíc a jednej noci. Príbeh zostáva nedopovedaný. Čitateľ tak dostáva možnosť rozvinúť svoju fantáziu. Necháva nám možnosť viacerých koncov.
„Preto sa moje čítanie nikdy nekončí: čítam a opäť čítam a v záhyboch viet hľadám pravdu nového objavu.“ (I.Calvino, Keď cestujúci jednej zimnej noci..., str.242)
Sedem ďalších čitateľov spolu s tým našim Čitateľom rozoberajú rôzne formy čítania a ich zážitky z tohto čítania. Opisujú, čo ich vlastne láka na čítaní. Záver knihy je prekvapujúci. Čitateľ zisťuje, že názvy kníh sú vlastne len úvodom do ďalšej knihy. Je teda Čitateľ na začiatku alebo na konci svojho pátrania?