Eva Ďuriačová

Smutné vŕby

Dve vŕby rastúce na konci lesa,
smútia, plačú, chvejú sa.
Jedna oproti druhej,
obidve na rozdielnych brehoch rieky.

Nik ich nepozná,
nik o nich nevie.
Sú ako zabudnuté bobule hrozna
ležiace na zemi uprostred záhrady.

Pomedzi ne tečie horská rieka.
Voda v nej je čistá ako krištáľ.
So šumom vetra počuť, že ktosi narieka,
ktosi, kto je veľmi sám.

A to sa jednej z vŕb kotúľa slza z oka,
ktorá padá, padá do potoka,
do potoka temnoty, žiaľu a stratených prianí,
kde všetky duše končia v nádeji i zatratení.