Inna Čuláková

Posadnutosť

Toľko počmáraných strán,
nutkavý víchor citov, chaos myšlienok,
a predsa ani jedna zmysluplná strofa.
Minul sa atrament. Pero poézie škrípe.

Ešte mi ju, prosím, neber.
Bútľavú vŕbu.Oltár spovedný.Tú posadnutosť slova.
Ešte chcem v žilách cítiť jej drogu opojnú.
Teraz. Zajtra. Zas a znova.

……

Vraj osudy ľudí určujú nebeské znamenia
a kŕdeľ vtákov v starých stromoch hniezdi.
Boli sme si blízki i vzdialení.
Ako naše súhvezdia. Ako naše hviezdy.

A jedno je, v čom nás spájal a delil čas.
Prach človeka je pominuteľný.
My v našich hviezdach, našich súhvezdiach
zostaneme nesmrteľní.

Rátanie

Len tak šeptom, potichúčky ( iba pre seba )
rátaš zabudnuté plusy, mínusy ( Predčasne ? Kto ho vie ? )
- schody do neba.
Je čas taký – jesenný.
Dušičková predzvesť zimy.
Strapatej astre priznávaš, že klamala si druhým.
Tebe klamú iní.
Pred extázou úprimnosti svedomie sa neschová.
Je márnosť byť dokonalá.
Na miskách Pre a Proti vážia sa skutky i slová.

Príroda vo mne

Chcem utiecť do teba :
Položiť dlane na vrásky stromov,
očami brať rosu neba,
cestami vtákov vracať sa domov

Chcem zmeniť sa na teba :
Mať vo vlasoch vôňu mladej trávy,
byť vetrom, dažďom, keď treba,
letieť krídlami motýľa bez únavy.

Chcem učiť sa od teba :
Rásť v duši do výšok
v pokore a skromne.
Nič viac mi netreba, keď žijem v tebe
a ty vo mne.

Vinná či nevinná

Rúham sa večnosti, keď velebím život
sladký a slzavý?
Rúham sa vďačnosti, keď zabúdam,
kto odvalil zo mňa kameň boľavý?
Rúham sa vernosti, keď pre lásku k blížnemu
zrádzam samu seba?
Rúham sa skromnosti, keď ešte chodiac po zemi
chcem už cítiť blaho neba?

Blúdiaca klbkom ciest
som nevinná vo svojej vine.
Stojac na zemi chcem dotknúť sa hviezd.
Nech hodí kameňom ten,
kto žije niečo iné.

O láske

Natrieť si ťa – jak medom chlieb – na dušu váhavú.
Precítiť jazykom tela tvoju chuť sladkú a lepkavú.
Ukryť sa do teba – jak stromy do kvetov – od hlavy po päty.
Byť nežná, pokorná i smelá. Mať oči kokety.

Tak to by som chcela.
Teba by som chcela.

Láska(nie)

Vášeň odetá v šepote blaženosť telám sľubuje.
Horia v jej dlaniach na popol poddajne, spurne.
A srdce ….Miluje?

Padajú k nohám lupene z kvetu cudnosti.
Koketná nahota vyráža dych.
V očiach celý vesmír a vôkol – nič.
Milenci spálení v ľúbosti.

Popri sebe

Každý v svojej zóne bytia,
pod vymedzeným dielom neba.
Spriadame nite budúcnosti.
Ty bezo mňa. Ja bez teba.
To prežité nie je mŕtve,
len uzavrel sa kruh.
V prítmí rodinných idýl
štípu nás spomienky
- dotieravé roje múch.

Pominuteľnosť sa vo večnosti stráca.
- Koleso osudu, ešte sa toč, vrť !
Možno je pravda v básni Paula Verlaina,
že „ láska viacej je než smrť „ .

Smäd po človeku

Raz na lavičke v parku pod letným gaštanom,
keď svet bol pre nás gombička,
skúmali sme dospelácky vážne pubertálnu lásku
cez dotyky, pohľady, slovíčka.

A snáď práve preto, že túžby boli Nekonečno
a pálili dlaň mäkkú,
do šepotu utáraných listov povedala som ti:
- Láska je smäd po človeku.

Poslednýkrát na lavičke v parku pod iným gaštanom,
keď svet bol pre nás diléma,
pitvali sme dospelácky vážne torzo jednej lásky
- prečo je nudná, prečo je nemá.

Pavučinou dávnych rokov zapadol náš príbeh.
City vyschli ako kôrky chleba.
Už pijem lásku z iných úst.
Tak prečo občas zdá sa mi,
že žiada sa mi kvapka z teba ?

Tiene

Nie si prvá ani posledná,
čo niekedy nevie, kam z konopy.
Mať tak vlas deda Vševeda.
alebo radšej všetky tri dokopy.

Pochybnosť hádže polená
pod nohy tvojej Istoty.
V kúte pavúk pasce tká.
Je cítiť závan Ničoty.

Unáša voda jesenné lístie,
kým nevyschne rieka pri prameni.
Neutečieš svojim tieňom.
Len Smrť to raz zmení.

Očistná samota

Sedím v kresle samoty vzdialená davu.
Zo šálky obitej pijem horkú kávu.
Vymýšľam alibi pre spáchané činy.
V pekle pochybností horia moje viny.
Periem si dušu tichom osamenia.
Tak odpúšťam sebe samej zrady, poblúdenia.
Šálka kávy trpkosti už vypitá je do dna.
Vstávam z kresla samoty čistá a slobodná.

Nostalgia

Vrátiť sa tak späť.
Do rokov s tvárou bez vrások,
opojenia z naivných lások, nelások….
- bežala by som tam hneď.

Byť zas len položena.
Bázlivo zhadzovať šaty detskosti,
dozrievať v rukách prvých nežností…
- mladosť pojašená !

Dobré i zlé voda času zmyla.
Malé klamstvá, výhry, omyly,
rany sklamaní, čo sa rokmi zcelili …
- ešte raz by som to rada žila.

Stará láska

Jak Sizyfov kameň vlečiem si ťa časom
na horu Zabudnutia.
Lživé kvapky nádeje, že snáď ešte, možno,
prameň pravdy mútia.
Odíď! Zomri! Už si stará.
Viac nemáš dôvod vo mne horieť.
Jazva poznania, že si bola a už nie si,
bude v duši dlho bolieť.