Čimo

Príhody egyptského strašidla pri putovaní po svete
Poézia

 

Príhody egyptského strašidla pri putovaní po svete

V lese, ležiacom okolo cesty, vedúcej z našej dediny do okresného mesta, takom hustom, že koruny stromov neprepustia svetlo ani na poludnie aj toho najslnečnejšieho letného dňa, a takom starom, že pod niektorými vývratmi stromov doteraz ležia biele kosti rímskych vojakov, čo tu mali za vlády cisára Marka Aurélia tábor a ktorých duše chodia doteraz občas po dedine, pýtajúc tabak a niečo vypiť, žiaľ márne, lebo po slovensky hovoriť nevedia a našinec zasa po latinsky toho tiež veľa nenahovorí, straší. Žije tam strašne strašidelné strašidlo. Preto sa najmä v noci cez les nikto triezvy a pri zdravom rozume neodváži prejsť. Niekoľko ľudí to strašidlo už vraj videlo, ešte viac počulo jeho príšerné kvílenie, len ja, na môj veľký žiaľ, som nepatril ani medzi jedných ani medzi druhých. Teda, aby som neklamal, aspoň do týchto prázdnin. Moja babka, u ktorej som trávil každé leto a delil sa s ňou o malú chalúpku spolu s kopou zvierat, ktoré patria podľa všetkých učebníc i odborníkov medzi domáce i s tými, ktorým tento názov zďaleka nepatrí, strašidlo videla, počula a bola ním dokonca nastrašená.

Aj tieto prázdniny som sa hneď ako som doma ukázal vysvedčenie a len taktak unikol zaslúženej odmene, vykonávanej pravidelne na konci každého školského roku otcovým ošúchaným remeňom, nasťahoval k nej, odhodlaný celé dva mesiace brániť svoju posteľ a stravu pred sliepkami-vajcoškami, králikmi-ušiakmi, jazvečíkom Róbertom von Rensenbrinck, dvomi bezmennými a po ťažkých bojoch s Róbertom čiastočne aj bezchvostými mačkami a kozou Dorkou, ktorú babka vyhrala v tombole na výročnom plese "Spolku amatérskych výrobcov studenej pary", kam bola pozvaná ako výherca súťaže o heslo spolku. Jej heslo "Kde sa parí, tam sa dobre darí" tak zaujalo porotu, že jej udelilo prvú cenu, ktorou boli rovné dva metráky mrazenej pary do parného kúpeľa v darčekovom balení. Babka vlastne tú kozu ani celkom nevyhrala, ale keď sa skutočný výherca neprihlásil a milej koze hrozilo osudné stretnutie s miestnym mäsiarom Ignácom Rakytom, tak vyhlásila, že koza sa podobá jej sestre Esmeralde, čo bola skoro pravda, a že si ju nechá. A aby nestihol nikto protestovať, hneď jej dala meno Dora, okolo krku jej uviazala svoju ľavú pančuchu a odviedla si ju k sebe domov.

Keď som bol ešte mliečniak, babka mi rozprávala len celkom obyčajné rozprávky, ktoré rozprávala už mojej mame a o ktorých vedela, že z nich žiadne dieťa nedostane strach a bude pokojne spať. Ale už piaty rok, hneď potom ako mi priznala postup medzi skoro dospelých, mi rozpráva tú istú príhodu o tom našom strašidle, na ktorú je prenáramne pyšná: Raz, bolo to asi tak pred sto rokmi, keď sa vracala večer z oslavy svojej päťdesiatky, sa spoza jej chrbta ozvalo chrčanie, šušlanie, vrčanie, no proste zvuky, ktoré tam, v čase tichej, skorej rannej hodiny, nemali byť. Keď sa obzrela, uvidela oblak svetielkujúcej červenej hmly, čo mal tvar ľudskej postavy, s mávajúcimi rukami, ktorý sa k nej pomaly kymácal a vydával tie zvuky. Z babky okamžite vyprchali stopy bujarej oslavy a hoci bola v škole oslobodená od telocviku z dôvodu možného ohrozenia zdravia a života svojich spolužiakov a personálu školy pri vykonávaní cvikov, predpísaných školskými osnovami, tak zrýchlila svoju chôdzu, že jej nohy zabudli na slušný, prirodzený pohyb, pri ktorom sa hýbe naraz len jedna noha a tá druhá zatiaľ odpočíva, a obe začali robiť kroky naraz, jedna vedľa druhej. Možno preto, vtedy pod stromom ležiaci, jednooký Samko Veselka, bývalý obecný hlásnik a aj postranný futbalový rozhodca, až do smrti tvrdil, že videl bežať po ceste do dediny pravého, čistokrvného austrálskeho klokana. To by mu boli ľudia hádam aj uverili, ale to, že klokan mal na hlave šatku, spod ktorej vytŕčali kadere riedkych šedivých vlasov a na očiach sa mu leskli slnečné okuliare s nápisom "Slnko - najlepší očný lekár", sa všetkým javilo u klokana nepravdepodobné, až nemožné. A keď si toto jeho tvrdenie spojili s jeho povestnými rozhodcovskými výkonmi, pre ktoré dostal prezývku veštec, Samko stratil aj posledný kúsok dôvery, čo ešte mal.

Celé babkine rozprávanie sa mi zdalo vymyslené, ale ona sa dušovala, že je to naozaj čistá pravda a že by svojho jediného, najmladšieho vnuka neklamala. Tak som jej chtiac-nechtiac musel uveriť, ale aj tak som sa rozhodol, že sa o tom všetkom presvedčím sám. Lenže darmo som chodil po lese, cez deň či v noci, bolo to márne. Prázdniny sa už pomaly končili, ale výsledok v podobe nejakého strašidla nebol žiadny. Aj som začal podpichovať babku, že čoho sa to vtedy vlastne zľakla, lebo v lese niet po strašidle ani stopy. Veď som pozrel na všetky možné miesta, o ktorých som z kníh a filmov vedel, že tam strašidlá bývajú a že ich obľubujú. Samozrejme, cintorín, starý hrad ani opustený mlyn v našom lese nie je, ale zato je tam malá tmavá jaskyňa s pamätnou tabuľou, nesúcou nápis: "Táto jaskyňa slúžila počas druhej svetovej vojny ako úkryt 1215 príslušníkov tretej leteckej partizánskej brigády, nesúcej hrdý názov "Za slobodu a invalidné dôchodky Rómov", je tam aj brokovnicou rozstrieľaný vrak starej škodovky, ktorou jazdieval zamilovaný inžinier Fero za hrbatou Kristínou, čo ju ľudia volali "plyšová hlava" podľa jej jemného, ale zato hustého, páperia pod nosom a na brade. Kristína bola jediná dcéra, babka hovorí: "chvalabohu", lesníka Léventhala, ktorý asi zo strachu, že dcéru môže stratiť, venoval jej nápadníkovi Ferovi posledné broky zo svojej starej pušky. Posledné preto, lebo Kristína sa po výstrele, ktorý odohnal jej jediného ctiteľa, rozhodla ukojiť svoj smútok v srdci čiernej Afriky, kde pôsobila v dobročinnej misii, postavenej kláštorom rádu adamitov pod menom otec Jonáš až do smrti. Léventhal vymenil po odchode milej Kristíny pušku za stolitrový súdok domácej slivovice a upil sa k smrti.

Nakoniec babka, vidiac moje zúfalstvo, sňala z krku striebornú retiazku, na ktorej nosila kľúčik od starej drevenej almary, čo stála v tmavom kúte komory a odomkla ju. Za strašidelného kvílenia sto rokov nepoužívaných pántov ju otvorila a zo samého dna, keď najprv musela preložiť veľké množstvo tajuplných, dôležito sa tváriacich vecí, vytiahla knižku, ktorá podľa vzhľadu iste prešla mnohými rukami. Symbolicky z nej ofúkla prach, akoby jej preukazovala nejakú úctu a podala mi ju. Nedočkavo som na ňu siahol, lebo babka sa tvárila veľmi tajuplne a dôležito. "Toto jest príručná rukovieď pro vlastiviedné krouški i lidé samožijící, patrící do liptovskí župi ako nájsť a lapiť strašidlo mátajíci v slovie jasném i obraze čírem", ako znel hrdo názov tej knihy , mi jej správanie vysvetlil. Kniha bola plná odborných výrazov, čiastočne v nemčine a maďarčine, pre mňa nepochopiteľných a žiadny z obrázkov nezobrazoval ani zďaleka toho tvora, čo videla babka, ale mňa to vôbec neodradilo. Veď sa v nej hovorilo o Liptove, kde majú isto iných duchov a nie našej Orave. Nakoniec, po dôkladnom čítaní, ktorému by sa naša učiteľka slovenčiny určite veľmi divila, som si z celej knihy vypísal tieto myšlienky:

1. Strašidlá sú vlastne oblaky hmly, a hmla je vlastne veľmi vlhký vzduch, rôzneho tvaru a farby.
2. Najradšej žijú vo vlhkých tmavých priestoroch, ako sú staré hrady, pivnice, husté dubové lesy (presne ako náš), a pod.
3. Sú veľmi maškrtné, najmä sladkosti a údené klobásy sú pre ne pochúťkou.
4. Lepšie sa chytajú v lete, lebo v zime ich mrazy menia na sneh a ľad a ťažšie sa hľadajú.
5. Najľahšie sa chytajú lesné strašidla za horúceho letného dňa, vtedy ich slnečné teplo tak zohreje, že sa začnú nadnášať a mnohé, ak sa nezachytia v korunách, odletia do veľkých výšok, kde ich Slnko úplne vysuší a rozpadnú sa na prach. Stačí natrieť koruny stromov lepidlom, najlepšie vodovzdorným, položiť pod ne návnady a každý večer to všetko kontrolovať, až kým sa niečo nechytí.
6. Strašidlo sa znehybní tak, že sa mu nohy posypú sochárskou sadrou, ktorá vplyvom vlhka ihneď stvrdne a milé strašidlo nie je schopné pohybu.

Na druhý deň ráno som nachystal všetky potrebné veci, vrátane štyroch tvarohových buchiet a polmetrovej klobásy, a išiel som na to. V lese som musel presne podľa knihy neustále opakovať krátku obrannú básničku, ktorej sa všetky strašidla na svete boja:

Pôjdeš tým lesom,
vlhká tma ťa objíme,
ty budeš sám a len strach,
pôjde s tebou, ach,
a ty pôjdeš s ním.

Vietor zahučí v korunách
a blízko teba halúzka
pod nohou tajomnou
tíško zapraská.

Hrôzou skamenieť
Ti rozum prikáže
nechceš sa dozvedieť,
čo za tebou ide.

Vybral som si tri pekné duby s mohutnými korunami, blízko seba. Konáre som natrel lepidlom a na zem som poukladal tvarohovníky a kúsky klobásy. Už som sa videl, ako vediem na reťazi domov strašidlo, aby sa babke ospravedlnilo za ten strach, čo jej spôsobilo. Celý deň som sa potom kúpal a k lesu som sa ani nepriblížil, aby som strašidlo nevyplašil. Ale večer, keď slnko už bolo tak nízko, že tiene boli také dlhé, že si mohli oberať jablká bez rebríka, som sa do lesa vrátil. Už z diaľky som počul presne tie zvuky, čo spomínala babka a pripravil som si do ruky sadru na posýpanie. Ruku som mal samozrejme v rukavici, lebo sadra by sa mohla od potu navlhčiť a spojiť mi prsty do košíku podobnému tvaru. Na dube, ktorý som natieral posledný a na ktorom sa teraz triasli všetky konáre, som ho našiel. Presne, ako ho babka videla. Veľká ľudská postava, celá z červenej hmly. Rýchlo som strašidlu vysypal na nohy všetku sadru a keď zaschla, odlepil som ruky od konára a ono spadlo na zem, kde sa nemohlo vďaka sadre ani hnúť. Hneď som ho začal hrešiť a vyhrážať sa mu, čo všetko s ním spravím zato, čo urobilo našej babke. A ono, verte-neverte, sa rozplakalo. Tenkým hláskom, ako malé dieťa. Zrazu mi ho bolo ľúto. Prestal som na neho kričať, ba som ho pohladkal, upokojilo sa a rozpovedalo mi svoj príbeh. Kedysi, strašne dávno, bolo strašidlom v starom Egypte, a jeho kvílivé bububu poznali všetci ľudia okolo Nílu. Vážili si ho a báli sa ho faraóni i jednoduchí obyvatelia. Cez deň sa schovávalo pred svetlom v pyramídach spolu s ostatnými strašidlami a večer, aby sa ľudia nenudili, a aby ich deti poslúchali, kvílilo na vrcholoch pyramíd, rozvírilo svojim divokým tangom s múmiou princezny Kleopatry horúci piesok púšte, strážam pozhasínalo svojim studeným dychom fakle a zlodejom lampáše a ráno, keď jeho kamarátka tma musela utekať pred blížiacim sa slnkom, ešte stihol poštekliť za uškom svoju veľkú lásku, krásnu Halilu, ktorá od vtedy ako to urobilo prvý krát, sa tak začala zajakávať, že namiesto jedna hovorila stojedenásť a bola prijatá do zboru miestnych meluzínov, kde spievala druhý hlas. Takto si spokojne žilo až do dňa, keď sa všetko zmenilo. Vtedy vládol v Egypte zlý paša Ibrahim bej, ktorý mal jediného syna Mustafu. Mustafa nepatril medzi najmúdrejších, nebol pýchou svojich učiteľov, a preto mu nik inak ako blbec, pravda len za chrbtom, nepovedal. Jedného dňa sa díval paša z okien svojej pyramídy a počul, ako nadávajú jeho synovi. I veľmi sa nahneval. Zavolal svojho najmúdrejšieho radcu, vezíra Mohameda, aby mu poradil, čo má robiť. Vezír vedel, že Mustafa je hlúpy, ale bol to pašov jediný syn a nikto mu nesmel nadávať. A zakázať ľuďom posmievať sa Mustafovi pre jeho hlúposť, by bola ešte väčšia hanba. Nakoniec vymyslel šikovný plán, ktorý sa páčil aj pašovi. Bol vydaný zákaz pod trestom straty života používať písmeno "b". Miesto "b" sa v každom slovo, kde to bolo potrebné, malo použiť písmenko "š". To bolo veľmi prefíkané, lebo Egypťania majú riedke zuby následkom toho, že v ich potrave sa nachádza veľa púštneho piesku, ktorý ich zuby neustále brúsi a stenčuje. A s takýmito zubami veru nikto "š" nevysloví. Tak vôbec nemohli použiť slová s "b", teda so "š". Ľudia s tým mali spočiatku veľa problémov, nadávali, ale nakoniec si dajako zvykli. Horšie dopadol pašov žrebec Samson, pre ktorého chceli kúpiť vo Francúzsku novú kobylku, ale horlivý správca zabudol, že tam ten zákaz s písmenom "b" neplatí a do listu, v ktorom ju objednávali, napísal, že chcú pre Samsona novú košylku. Francúzsky kráľ, aby si milého pašu zaviazal, dal svojím krajčírom presne podľa požiadavky zhotoviť pre Samsona košeľu. Samozrejme každý si myslel, že Samson je nejaký blízky pašov príbuzný. To by nebolo ešte to najhoršie, ale paša, aby neurazil kráľa, sa pokúsil Samsonovi tú košeľu obliecť. Márne. Lebo, ako sa hovorí v Egypte: Kúň není človiek. Ale najhoršie dopadli egyptské strašidlá. Už žiadne hrôzostrašné bububu, ale len smiešne šušľavé šušušu, ktorého sa nikto nebál. Postupne sa všetky vysťahovali do celého sveta. Aj naše strašidlo opustilo Egypt a dlho blúdilo po svete, až skončilo tu, v tomto našom lese. Spočiatku sa mu tu vodilo dobre, svoje strašiace povinosti si vzorne plnilo a keďže nikomu naozaj neublížilo, mali ho všetci radi. Ale potom prechladlo, lebo na také zimy nebolo v Egypte zvyknuté, a stratilo hlas. Odvtedy sa hanbí svojim slabým hláskom strašiť, skrýva sa a ľudia postupne naň zabudli. To, čo stalo babke bola náhoda a veľmi ho mrzí. Bolo veľmi hladné a chcelo si vypýtať len niečo pod zub. Ale babka to nepochopila a tak sa preľakla. A to je celému rozprávaniu o strašidle koniec. Milé strašidlo sa babke ospravedlnilo, babka mu uvarilo jeho obľúbené jedlo a hneď potom ju strašidlo požiadalo o ruku. A tak sa spolu strašia až do dnes.