Cikyfakr

Každý deň vstával spolu zo slnkom, zobúdzali ho jemné lúče hladiace ho po jeho zvráskavenej tvári, ľahko mu šteklili jeho myseľ ponorenú do ríše fantázie, čarovných víl a bosoriek. Vtedy vedel, že je čas vrátiť sa do ríše tvrdej reality. Nemal to rád, ale nenamietal, veď prečo, vedel že som tam večer vráti a raz zaspí a ostane tam naveky. Pomaly otvoril oči, a celú myseľ mu zalial odraz slnka na pokojnom mori, akoby by ho chcel oslepiť. Jedine pre tento pohľad opúšťal svoju ríšu. Pre tento jediný okamih chcel tu ostať. Bolo to ako liek pre jeho boľavú dušu, doráňanú bičmi života. Vyšiel na terasu, aby tento okamih vychutnal do poslednej kvapky. Akoby nechcel, aby mu ušla ani tá najmenšia časť tohoto šťastia. Pozoroval ako sa nad morom rozpínalo slnko, ako postupne naberalo energiu noci a prerážalo žiaru hviezd, ako pomaly a pokojne začalo ožarovať celú okolitú krajinu, akoby mama prebúdzala svoje deti jemnými dotykmi ich hladila po ich tváričke. Nad obzorom sa zbiehali vtáky a ako tulene sa hádzali do vody aby nasýtili svoje nocou vyhladnuté žalúdky. Zo zátoky už vychádzali prvé rybárske člny. Na mori vyzerali ako drobné figúrky s ktorými sa pohráva vietor ako sa mu zachce. Miloval tento ranný vánok, to ako sa mu prehrabával v jeho riedkych vlasov, ako mu potajomky rozprával príbehy, ktoré zažil. Pozorne mu načúval, akoby to bol jeho životný príbeh, o ktorom sa každý chcel dozvedieť. Po chvíli vykročil smerom ku krehkým prílivovým vlnám ktoré sa ako mohutné hradby týčili až k nebu no v istom okamihu sa im podlomili kolienka ako malým deťom a pomaly sa naspäť zvalili do vody. Nohy sa mu jemne zaborili do piesku, ktorý pripomínal tu najmäkšiu penu, ten najjemnejší puding. Pomaly vykročil ako keď dieťa robí svoje prvé odhodlané krôčiky, bol plný radosti zo života, ktorú mu nikto nemohol vziať. Nie, nie teraz, hocikedy inokedy, len teraz nie, len teraz bol silný, len teraz sa ničoho nebál, len teraz bol hrdý na svoj život. Pokojne si sadol a začal sledovať more ako ožíva, ako medveď po dlhom zimnom spánku. Načúval ako sa snaží niečo povedať, ale čo mali znamenať tie slová, aký to malo mať význam. Nerozumel a bál sa znova opýtať. Tak tam len sedel a snažil sa pochopiť. Oj, a sedel tam veru dlho, no jemu to už bolo jedno, čas už preňho stratil význam, už ho nezaujímal. Slnko a more ho naučili byť nezávislým od času, od celej spoločnosti, od rozumu a srdca. Nechali mu len dušu. To bolo všetko, čo mu ostalo, no bol im zato vďačný, nevedel prečo, no vedel si to ceniť. Vedel, že jedine takto sa stane lepším. Ale mohol on byť porovnávaný s ostatnými. Veď sám nevedel kto je. Nikto to nevedel. Keď sa opäť vrátil k realite, porozhliadol sa okolo seba, no nikoho tam nebolo. Nebolo to nezvyčajné, no tentoraz bol i tak prekvapený. Čakal návštevu. Nevedel koho vlastne čaká, no vedel, že niekto má za ním prísť, azda starý priateľ, alebo poštár? Nevedel a tak čakal. Čakal dlho, veľmi dlho, už celý život, ale stále nik neprichádzal. Večer sa rozhodol, že sa to pokúsi nájsť. Nemohol počkať do rána, musel odísť teraz, lebo vedel, že by ho ten raňajší pocit donútil ostať. Zobral svojich poctivo našetrených sto dolárov a odišiel. Ešte raz sa pozrel na Atlantik a povedal mu zbohom.

-

Všetko okolo stíchlo. Ticho. Ľudia okolo sa stratili. Zaujímala ho len ona. Ona, ako sa k nemu blíži. Ticho. Nevedel či po nej túži, iste nie, ale nedokázal sa jej vyhnúť. Nohy sa mu roztria- sli, srdce bilo čoraz rýchlejšie, Na tele začal pociťovať studený pot, ktorý brázdil jeho telom ako malý horský potôčik, ktorý si razí cestu do doliny. Očarila všetkých v miestnosti, každý na ňu hľadel s otvorenými ústami, bezmocných. Jej holohlavá hlavička sa naňho usmievala. Jej zlaté telo, ako zliate, ožarovalo celú miestnosť, ako Slnko Zem. Pomaly sa k nemu blížila, bola čoraz bližšie, už sa jej mohol dotknúť, ale ostal nehybne stáť ako socha, ktorá čaká čo sa s ňou stane. Už bola celkom blízko, jemne sa ho dotýkala ako keby sa s ním chcela celú večnosť maznať, akoby ho nikdy nechcela opustiť, ostať v ňom naveky. Ich telá sa spojili v jedno. Cítil ako mu ide pod jeho do hneda opálenú kožu, ako sa pomaly ale isto do neho dostáva. Bol to taký zvláštny pocit, aký ešte v živote nezažil a ani už nikdy nezažije. Ale páčil sa mu? Ale ona nezastavovala, nespomaľovala to diabolské tempo a on len hľadel ako doňho vniká a nedokázal sa brániť, ani keby chcel. Už bola v ňom, ale čo teraz? Naplní jeho srdce tak, ako po tom milióny ľudí túži. Alebo v ňom chvíľu ostane a potom zas opustí jeho telo i dušu a nechá ho na pokoji. Mal smolu. Namierila si presne na dno jeho srdca. Pomaly doň vnikala ako nôž do masla. Ticho. Počul len svoj a jej tlkot. Tlkot. Ako spomaľuje, akoby odchádzal. Ticho.
Slnko šteklilo jeho viečka, čo bolo znamením, že je čas vrátiť sa do tohto šialeného sveta. No tentoraz, akoby sa nechcel zobudiť, akoby sa chcel vyhnúť tomuto dňu. Prespať ho. Zabudnúť zobudiť sa, niekto proste zabudol nastaviť budík, niekto vymazal tento deň, akoby nikdy neexistoval. Kiežby. Po pár minútach rozkoše to slnko vzdalo a pobralo sa ďalej. Nespalo sa mu dobre, ako keď človek vie, že dnes sa niečo stane, on to vedel, ale čo. Často sa prevaľoval s jednej strany na druhú, ako bezmocná veľryba na súši. Tak sa aj cítil. Zobudil ho až ten prekliaty zvoniaci telefón, preklínal deň, kedy si ho kúpil. Otvoril oči. Telefón stíchol. Ticho. To prekliate ticho mu pripomenulo predošlú udalosť. Bol to len sen? Nie, nemohol to byť iba sen, zdalo sa to byť také skutočné. Cítil každý jej pohyb, jej vôňu keď doňho vnikala. Nemohol to byť sen, ale čo tu potom robí. Keby sa to nestalo, ak sa to stalo. Snažil sa na to zabudnúť. Zabudnúť. Skoro po celý svoj prekliaty život sa snaží zabudnúť. Zabudnúť na všetku tú hrôzu, ktorú spôsoboval ostatným. Nevinným ľuďom znepríjemňoval život ako len vedel, ako to vždy chcel, ako si myslel, že chcel. Keby sa dal vrátiť čas všetko by zmenil. Ale dá sa vyhnúť vlastnému osudu. Sme naozaj až taký voľný a zrelý, že by sme mohli dokázať ovládať náš osud. Alebo je nad nami niečo silnejšie. Silnejšie než Boh. Boh v skutočnosti nie je silný. My ho len takým robíme. Robíme ho silným našou vierou. Naša viera. Ale tá nemôže byť zas taká silná, veď je výplodom našej mysle. Našej nezrelej mysle. Takéto nápady ho dnes prepadli po prvý krát v živote. Doteraz ich nepoznal. Ach keby dokázal všetko zmeniť, dal by za to všetko. Celý deň presedel na stoličke premýšľaním nad svojím životom. Všetci tí ľudia ako veľmi ho musia nenávidieť, ako musia preklínať deň, kedy mali tú česť ho spoznať. Nedá sa hovoriť o cti. Ako rád by im povedal ako veľmi ho to mrzí, ale zmenilo by sa tým niečo. Ani tá najväčšia ľútosť by nedokázala utíšiť ich bolesť a žiaľ, ktorý im privodil. Nena- chádzal zmysel pokračovať v tomto živote, ktorý sa vďaka jeho nerozvážnym rozhodnutiam stal hrozným a bezvýznamným. Prečo tu mal ešte ostať? Zmenil by sa? Večer sa vybral do mesta. Nechodieval von často, bál sa. Bál sa všetkých tých ľudí, ktorým ublížil. Bál sa o svoj život. No dnes mu to bolo jedno. Dnes mu bolo všetko jedno. Prechádzal sa po ulici plnej ľudí, ktorým ublížil, no na nikoho sa neopovážil pozrieť. Snažil sa nevnímať. Uzavrieť sa a nepustiť nič dnu. No jeho pozornosť upútal muž idúci oproti, ktorý vytiahol zbraň a namieril naňho. Zadíval sa do tej čiernej diery, ktorá asi za okamih pohltí jeho život. Cvak.
Všetko okolo stíchlo. Ticho. Ľudia okolo sa stratili. Zaujímala ho len ona. Ona, ako sa k nemu blíži. Ticho.

-

Mišo bol milionár ako každý iný, mal luxusnú vilu, pol tucta áut, žien na každom prste desať, no i napriek tomu nebol so svojim životom spokojný. Sralo ho, že ho ľudia prestávajú brať ako človeka, ale skôr ako bankomat, ktorý vám vždy dá peniaze. Mal len veľmi málo kamarátov, lebo ľuďom nedôveroval a len málokoho si pustil k telu. Zavolal ma skoro zrána aby ma pozval ma svoju jachtu, osláviť jeho tridsiatku. Bola to oslava ako každá iná za posledných pár rokov, veľa šampusu, drahých štetiek, mnoho prominentných ľudí a všetkých šesť kamarátov. Mišo sa v ten deň vyspal aspoň so šiestimi ženami, každú z nich pochválil a daroval aspoň prsteň, zatiaľ čo ja som sledoval dlhovlasú blondínu s modrými očami a tými najdlhšími nohami na svete. Pri pohľade sa mi vždy stoporil a musel som si sadnúť, aby si toho hostia nevšimli. Mišo ma s ňou zoznámil, volala sa Agnesa a bola zo Švédska. Buď má na mňa chuť a niečo pred chvíľou jedla pretože si oblizla pery. Opäť sa mi postavil. Chvíľu sme spolu debatovali, no hrča na nohaviciach sa nechcela upokojiť. Agnesa si toho očividne všimla a zatiahla mu do jednej z kajút. Nevedel som ako si to vysvetliť, jediné rozumné vysvetlenie bolo, že asi aj ja priťahujem alebo skôr, že sa potrebuje naplniť. Tak tomuto hovoríte rýchlik, opýtala sa ma po akcii. Odvtedy som ju nevidel a popravde ani nechcel. Večer sme s Mišom zašli do kasína, kde sme utratili pekné prachy, no Michal ich mal viac než potreboval. Mišo napriek tomu čo bol nepodľahol ani alkoholu, ani drogám, po lacným šľapkám ale to všetko si vynahradil vo svojej jedinej úchylke. Mišo miloval pohľad na krv a na to ako ľudia umierajú a niekedy im k tomu dopomohol. Na ceste domov sme stretli pekné dievča túlajúce sa po meste. Zobrali sme ju do auta a Mišo ju pozval na pohárik. Dva bloky ďalej ma vysadili pred bytom. Na ďalší deň ráno som opäť zavítal k Mišovi. Celý dom bol od krvi, namieril som to k spálni. Na posteli ležali dva telá, dievča ktoré sme včera stretli tam ležalo s odťatou hlavou, vedľa nej ležal Mišo. Ležal tam s tým hnusným úsmevom, ktorý som nenávidel a fajčil cigaretu. Musel som sa vytykovať, bolo mi z toho zle, odišiel som opäť domov. Doma ma čakala dilema, nakoniec som sa rozhodol dať prednosť priateľstvu, veď má človek niečo cennejšie. O pár dní som si na nič nepamätal a opäť som sa bavil s Mišom, pili sme pivo a pozerali futbal. Arsenal viedol nad ManU 2:0 keď niekto zaklopal na dvere. Boli to dve mladé dievčatá, oblečené boli veľmi na ľahko, keď pod kabátmi mali len spodnú bielizeň. Mišo mi jednu venoval, že si mám užiť. Nemal som práve na to chuť, čo bolo pre mňa dosť neprirodzené. No keď si kľakla a hlavu namierila do môjho rozkroku nenechal som sa prosiť. Vytiahla môjho opilca a začala ho oživovať, ten sa po chvíľke prebral a začal spolupracovať. Do rána som prežil som asi štyri vrcholy a musel som uznať, že ta devka bola dobrá a rozhodne by som ju odporučil. Asi o tretej ráno som začul z Mišovej izby výkrik, neprekvapilo ma to veď Mišo bol dobrý a tak som pokojne zaspal. Ráno sa moja devka spýtala Miša na svoju partnerku a tej jej odvetil, že príde neskôr za ňou. Hneď som vedel, čo je vo vzduchu, tá už nikam nedojde. Rozbehol som sa do Mišovej izby a tam som ju našiel zo sekerou v hrudi, ležiacej v litroch krvi. Boha Mišo aspoň si to mohol spratať. Mišo sa len usmial a odišiel sa oholiť. Urobil bohovské raňajky a tak som sa rozhodol, že mu odpustím, ale naposledy.
Necítil som sa dobre, že stále pozýva len on a tak som sa rozhodol pozvať Miša na večeru. Michal prišiel o trochu skôr než som ho čakal, keď ešte nebola hotová večera. Plný zmätku som stratil koncentráciu a porezal si palec. Mišo to zbadal a neodolal, zobral na zemi ležiaci šraubovák a trikrát ho do mňa zapichol. Tentoraz ti už neodpustím, ty hajzel.
Po čase sa Miša zmocnilo svedomie a odišiel na políciu priznať svoj čin.
Bol som to ja. Ja som ho zabil. Chcem byť potrestaný.
Pane choďte domov a mi to prešetríme.
Celý týždeň čakal Mišo kedy si poňho prídu a prišli, v Sobotu ráno.
Pane našli sme ho, urobil to jeden bezdomovec z vedľajšej ulice, ale už je za mražami.
Nie, vy nechápete bol som to ja.
Ale pane, Vy ste to nemohol byť, Vy ste predsa milionár.

-

Načo sme tu? Aký zmysel má život? Prečo nám Boh daroval to najcennejšie, keď si to aj tak nevieme vážiť? Pýtal sa sám seba Peter na vedel, že každá odpoveď by ho zaviedla na začiatok. Plný zmätenosti vo svojom živote vyndal svojho spoteného klacka z vlhkej kundy svojej partnerky. Začal opäť uvažovať nad svojím životom, no stále nenachádzal výraznejší zmysel. Uvedomoval si, že sa nevyrovnal ani len obyčajnému mravcovi, pretože i ten sa výraznejšie zapája do okolitého života viac než on. Jediný zmysel Peter nachádzal v marihuane, alkohole, sexe a vo svete snov a onanie. Musel von z toho hnusneho bytu, ktorý zapáchal po pote a semene. Von sa ocitol na preplnenej ulici plnej ľudi hrnúcich so do práce, k manželkám, či len bezcieľne sa hnacích. Pri pohľade na týchto ľudí mu prišlo zle, a v tom okamihu vyprázdnil obsah svojho žalúdka na chodník. Ani jediný človiečik si toho nevšimol a každý pokračoval vo svojom bezstarostnom živote. Peter pokračoval v chôdzi a zastavil sa až při mole na rieke, kde si sadol, vyfajčil jointa a opäť sa potopil do svojich filozofických myšlienok. Uvedomoval si, že mu začína mäknúť mozog i klacan, potreboval ho niekam zastrčiť. Večer išiel ako vždy do susednej krčmi. Vypil už asi šesť pív keď sa vo dverách objavil sympatický chlapík. Peter si postupne zisťoval, že ho ten pán až nepríjemne priťahoval, čo ho znepokojovalo, ale zároveň aj zrušovalo. Žeby našiel "svoj" zmysel života. Pred pár hodinami, by asi nerozmýšľal, že naburávanie teplých zatkov by bolo jeho zmyslom života. Peter pozval pána O. na pár pohárikov a dal sa s ním do debaty. Pán O. pozval Petra k sebe domov. Peter dlho rozmýšľal nad jeho ponukou no napokon sa rozhodol prečo nie? Zobrali si žltý taxík a vybrali sa na cestu. Bola to príjemná jazda Peter videl, že pán O. tiež nieje zvyklí na tyč medzi nohami. Keď dorazili do bytu pána, bez veľkých slov sa dali do toho. Najprv bol Peter ten mrdaný no keď si úlohy vymenili Peter začal zisťovať, že sa mu to ohromne páči. Na tom ako v panovej riti zanechal svoje semeno sa šiel osprchovať. Keď vošiel do kúpeľne pozrel sa najprv do zrkadla. FUJ, ty buzík jeden odporný, zobral britvu a rozbehol sa do spalne kde ležal urobený pan O. Mnohými sekmi mu dorezal tvar a nakoniec mu odrezal klacana, ktorého spláchol. Na to šiel domov, kde pokojne zaspal akoby sa nič nestalo. Rozhodol sa, že včerajšia noc sa nikdy nestala. Vrátil sa k nabúravaniu starých tlustých paní a k svojmu pokojnému životu, v ktorom bol jediný problém - zmysel toho všetkého.