Fero Capka

Prvá časť

V okolí domu zavládlo večerné ticho, po západe slnka bolo počuť už len šum vetra, ktorý búrlivo narážal do previsnutých vetiev ihličnanov. Vládla tu tajúplná, mystická atmosféra, bolo vidieť iba strácajúci sa oranžovo-červený povlak v šere na nebi. V blízkosti lesa na lúke stála Rajatea v hlbokých myšlienkach stála na pokraji reality a nadreality. To však nič nemenilo na jej prvopočiatočnom rozhodnutí, nebolo to predsa prvýkrát, ale jej mozog nie a nie zvyknúť si.
V tom sa pozrela na tú ukrutnú vec držiac v rukách a uvedomila si že to je jej povinnosť, rozbehla sa smerom do lesa, ešte stále pochybovala o správnosti svojho konania ale nič ju neodradilo. Bola už takmer úplná tma, nastal ten správny čas. Cítila ako jej začína búšiť srdce a vošla...

Catherine sa zobudila ako obvykle pozrela sa na stenu svojej izby a povedala si: "Zase ta istá monotónnosť, zase zbehnem po schodoch, umyjem sa, pozdravím rodičov a vyberiem sa do školy."
Caterine bola výborná študentka aj keď náročnosť štúdia sa zvyšovala, pre Caterine to nebol žiadny problém podobne ako nájsť si partnera. S jej malou postavou modelky, nádhernými čiernymi vlasmi a zelenými očami šelmy sa mohla obzerať za kým len chcela ale ona taká nebola. Pre ňu neboli vzťahy podstatné, nevidela v nich nejaký zmysel.
Už len ťažko si predstaviť dokonalejší vzor kalokagatie. Jediné, čo mnohých odrážalo bol jej pohľad na skutočnosť, jej nezáujem. Pôsobila uzavreto, nikto ani len trošku nevedel, čo sa jej odohráva v hlave. Pre niektorých vyzerala rozmaznane, ona sa však cítila nepochopene. Nebol to ten klasický prípad tínedžerky, ktorý nevie nájsť východisko pre úplne banálne veci. Jej pocit nepochopenia sa stále stupňoval až nastal ten okamih keď úplne vybuchol.

Rajatea vošla do domu kde bolo vidieť iba tlejúce plamene sviec a v kruhu sedelo asi desať ľudí, ona dobre vedela ako to bude pokračovať, pomaly z nej opadol strach a prisadla si do kruhu. Nastálo úplne ticho, vedúci skupiny zvolával akési divné slová. V tom navliekli na Rajateu hnedé rúcho a Tegalpo prestal hovoriť zdanlivo nezmyselné slová a v okamihu preprogramoval svoju reč opäť na angličtinu. Spýtal sa jednu zasadnú otázku: "Chceš postúpiť do užšieho kruhu a priblížiť sa tak opäť bližšie?" "Samozrejme," odvetila. V tom okamihu ani nepochybovala a podala Tegalpovi jej najdôležitejšiu vec v živote a pritom ju tak nenávidela.

Bola streda a Caterine sa opäť vydala do školy, no tentokrat jej myšlienky boli omnoho desivejšie a prehĺbenejšie ako obvykle, nevidela zmysel v ničom, už to nezvládala ísť, kráčať a stále kráčať životom. Nevedela ako pokračovať a spáchanie samovraždy považovala za východisko pre slabochov. Ona rozhodne slaboch nebola, našla inú alternatívu. V slzách spomienok bežala naprieč mestom, rozhodne sa nechystala ísť do školy. Aj keď bola pripravená ako vždy tak tam nemohla ísť, rozhodla sa utiecť z mesta.
V tom zacítila nepríjemný tlak na krku a skôr akoby sa stihla otočiť pocítila už len kapesníček na svojej tvári a nejakú nedefinovateľnú vôňu. V tom jej prestali pracovať zmysly, vedela, že čoskoro omdlie. Zvuky rozprávajúcich sa dvoch mužov sa začali prelínať a v tom jej ochablo svalstvo a zvalila sa do náručia muža v čiernej koženkovej bunde.

Tegalp sa pozrel na prívesok, ktorý mu dala Rajatea a spýtal sa jej čo je pre ňu najdôležitejšie na tom prívesku a aké spomienky pre ňu vyvoláva pohľad na prívesok.
Rajatey sa zrazu spustila malá slzička, možno jej aj trošku chýbal život pred veľkou zmenou.
Rozhodne sa však nechcela vrátiť do minulosti. Tegalpovi odvetila jednoduch, no však nepravdivé slová: "Spomienky už takmer pominuli, môžeme prejsť do ďalšej fázy?" "Samozrejme," odvetil. Vonku už čakal džíp, Tegalp zhasol sviecu a vyslovil štyri mená, boli to ľudia ktorí už boli takisto pripravení na postup. Ostatní sediaci v kruhu sa pobrali smerom do lesa.
V tom Rajatea a ďalší traja muži odení v hnedom rúchu nasadli do džípu. Blížilo sa už k 11 hodine.

Caterine sa prebrala na ukrutné bolesti hlavy, cítila sa strašne omámeno. Keď sa svojím hmlistým pohľadom poobzerala po okolí, bola šokovaná. Viezla sa vo vrtuľníku a pod ňou bolo možné pozorovať iba šíre more, vôbec nevedela kde sa nachádza. V tom zbadala vedľa nej sedieť ženu s výraznými črtami Kórejky alebo Číňanky, z jej očí išiel odpudzujúci strach.
"Kde sa to nachádzam, čo sa to stalo," spýtala sa.
"Kde si je nepodstatné, na mieste nezáleží, podstatné je to, že tvoj život sa rázom zmení. Naučíme ťa ako prekonávať ľútosť ako sa zmeniť z rozmaznaného detska na niekoho iného, niekoho kto si váži svoju osobnosť, čoskoro budeme pristávať."
"Prečo ste uniesli práve mňa?"
"Všímame si ľudí, pozorujeme ich, a vyberáme si podľa ich vlastností, zapamätaj si, tu ti nik nepomôže, musíš hrať karty podľa našich pravidiel inak to môže skončiť zle!"
Pilot vrtuľníku nahlásil, že sa bude pristávať. Catreine pozorovala prvé obrysy ostrovčeka. Nemala poňatie kde sa nachádza ani za akým účelom vezú práve ju.

Vonku bola úplná tma, bolo vidieť iba ohýbajúce sa vetvy stromov v desivom vetre. Džíp sa rozbehol po tenkej kľukatej ceste smerom cez les naprieč skalnatým útesom až k pobrežiu kde už bol pripravený kruh o polomere asi sedem metrov. Rajatea videla, ako sa spolucestujúcim rozbúšili srdcia. V tom im prikázal vodič aby vystúpili, Rajatea cítila zvyšovanie adrenalínu pálčivou bolesťou v bruchu. Roztriasli sa jej ruky a vystúpila. Rajatea bola veľmi prekvapená keď zbadala Tegalpa stáť pri bariére. Vlny mora prudko narážali do útesu, bola neuveriteľná zima no pre Rajateu nič neobvyklé bola na to zvyknutá, jej tvrdý tréning jej dodal odvahu a zmysel života. Bola sčasti Madame D vďačná.
Tegalp vyhlási: "Si na rade Rajatea, pristúp si do kruh, vyber si zbraň s ktorou budeš bojovať" a prstom ukázal na rozprestretú plachtu popri bojisku. Rajatea si zvolila ostrú mačetu. Vstúpila do kruhu tvoreného z rozpálených sviec. Oproti nej stál muž strednej postavy, takisto mal na sebe hnedé rúcho. Rajatea zavrela oči, predstavila si, ako stojí na skalnatom útese nejakej skaly kde je kľud, kde sa vanie čistý vzduch, predstavovala si také miesto, kde môže odovzdať svoju dušu Bohu. Bola to meditácia ktorú neraz trénovala počas 8 ročného tréningu. Pomáhala jej prekonať stres. Otvorila oči, dívala sa priamo na súpera a boj sa začal.

Keď vrtuľník pristával pevnina bola čoraz bližšie a Catherine spozorovala na pláži kde fúkal vietor a mrholilo nejakých ľudí. Čím viac sa približovali, obrazy ľudí boli jasnejšie až nakoniec zistila že sú to skoro deti vo veku od 16 do 18 rokov. Pomaly jej začali dochádzať súvislosti, no stále nevedela za akým účelom ju vezú medzi ostatných.
"Vystúp si," povedala žena sediac vedľa Caterine.
Nemala na výber a poslúchla. "Teraz sa zaraď medzi ostatných!"
Caterine domov nechýbal aj keď jej strach bol nesmierny uvedomovala si, že nemá na výber. Zoradila sa do skupinky kde bolo asi 20 mladých ľudí.
Zrazu pred nich predstúpil svalnatý muž oblečený iba v krátkom tričku a maskáčových nohaviciach. Prehovoril ku skupinke ľudí: "Stretli ste sa tu v zdanlivo náhodnom zoskupení, ani jeden, jedná z vás nevie za akým účelom ste tu. Ste ľudia ktorý sa vymykajú zo spoločnosti, ste iní. Vaše zmýšľanie nie je v súlade s morálkou, mnohí z vás sa pokúsili o samovraždu, nevážite si života tak načo ste? Moje meno je nepodstatné, budete ma volať Tegalp podľa ostrova v tichomorí. Vám budú tak isto priradené mená. Sme organizácia ktorej názov vám nebude prezradený, kto sa pokúsi o útek bude odstrelený. Ste tu za účelom zmeny, hlavne vášho myslenia, počas tréningu si mnohí z vás uvedomia hodnoty. Nie však všetci! Vytrénujeme vás v oblasti bojových umení, naučíte sa ovládať svoje telo, podstúpite rôzne meditácie a vyvolení z vás nám náš výcvik odmenia plnením rôznych úloh, ktoré sú vám zatiaľ cudzie."
Mnoho ľudí v skupinke to psychicky nezvládalo, no v Caterine sa odohrával akýsi vnútorný boj. Na jednej strane bola rada že opustila svoje mesto. Ale na druhej strane jej začali chýbať rodičia škola a priatelia, ktorých nemala veľa. Vedela že nemá na výber, keby sa jej neprihodila takáto vec ktorej ešte stále moc nerozumela ostala by v tej svojej monotónnosti.
Uvedomovala si však, že tu pôjde o život, no život pre ňu nebol podstatný a presne takých ľudí táto organizácia zháňala.

Rajatea sa dívala priamo súperovi do očí, jej zmysly sa zostrili prestála vnímať okolie a sústredila sa iba na boj. Súper zaútočil drevenou palicou jej zmysel však dopredu vedel odhadnúť smer letu palice a stihla sa uhnúť. Vzápätí opätovala útok ona, však neúspešne. Bojovník bol vo výbornej forme a nebolo pre neho problémom uhnúť sa. Rajatea sa však nevzdávala tentoraz útočník použil zlý chmat, ktorý Rajatea ihneď vycítila a na základe nedokonalosti chvatu súpera prekĺzla popod jeho ruky a dostala sa mu za chrbát čo bolo pre neho veľkou nevýhodou. Obojručne chytila mačetu a naštiepila mu smrteľnú ranu mačetou pod krkom do bodu koson. Okamžite sa začalo liať obrovské kvantum krvi a súper padol na kolená. Rajatea prvýkrát bojovala na život a na smrť a to ňou otriaslo. Hodila mačetu na zem a pozrela sa na Tegelpa, ten zhodil z útesu jej jedinú pamiatku na minulosť a odvetil: "Madame D ťa chce vidieť Rajatea," predpokladala čo to bude znamenať. Boje prebiehali ďalej ten čo zvíťazil dostal vstupný lístok do nového života. Bol to však život bez hraníc.

Keď dorečnil Tegalp, Catherine spozorovala, ako Madame D nasadla do vrtuľníka, dala pokyn pilotovi k odletu a odleteli. Za krátky čas zmizol vrtuľník úplne z dohľadu. Catherine začala pociťovať prvý pocit osamostatnenia, vedela že tu, na tomto prekliatom mieste jej nik nepomôže.
Tegalp dal pokyn aby sa celá skupinka ľudí pobrala do niečoho podobného ako ubytovní.
Keď Catherine zočila ubytovne, prebehol jej po chrbte mráz. Bolo to niečo otrasné, neporiadok, poschodové postele, pavučiny v rohoch, vedela, že aj na takéto podmienky si bude musieť zvyknúť, aj keď doma žila v luxuse.
Pomaly sa stmievalo a Catherine bola veľmi unavená.