V.M. Barbara

1.

Básnikova cena I.

Krása

Si život čo ma drží nad všednosťou.
Si moja nádej a túžba, deň i noc.
Si ľahký vánok medzi snami,
si nepredajný ani, ani.
Nájsť a vdýchnuť,
iskrami v očiach kvitnúť,
jak lupienky hebké, či fialky voňavé,
si moje telo i duša bez otázok a odpovede.
Si čas,
si zrod aj koniec.
Všade, kam svetlo vniká,
no nedočiahne klam, nedočiahne pýcha.
Si len ty jedinečná krása.

Jedinečnosť

Kvet, na ktorý nesadá včela a nepriletí motýľ.
Kvet, ktorý nerastie zo zeme a neťahá sa za slnkom,
a predsa je to kvet,
Krásny.

2.

Som len lístie

Som len lístie jesenné
lístie zlatočervené
padajúce
ľahučko
z okamihu na okamih
bez príťažlivosti
možno i vnucujúco
ale odvážne
s láskou.
Som len lístie jesenné
lístie smutné
padajúce
ľahučko
beznádejne
do tvojich dlaní.

3.

V tráve

Keď si ľahnem do trávy,
nikdy nie som sám.
Len tak sa dívam
a kým steblá trávy nesú váhu môjho tela,
len tak snívam, o Tebe krásna deva.
Keď si ľahne do trávy vopred udupanej,
netlačí ma nikde
a Ty si zrazu pri mne,
v slasti nahej.
A posypem Ťa kvetmi,
vlčím makom, margarétami,
kým lúčny koník na prsiach Ti vyhráva,
zahalím Ťa viac do svojho naha.

4.

Fragment

Chcel som aby si bola
kvietkom krásnym
lež vodu som ľutoval
chcel som aby si bola vtáčikom spevavým
lež klietku zo železa som ti ukoval
chcel som aby tvoje
jasné lúče iného nezohrievali
tak som ťa uhasil
a teraz plačem a kvety ti nosím
lebo som ťa navždy stratil.

5.

Krajšia je spomienka,
keď túžba silnou zostane,
i keď telo časom zostarne
nebudem inou.
Vo vlnách myšlienok
čo prúdia sem a tam,
čo prúdia vôkol, čo prúdia k nám,
som tu a inde nebudem.
Som tu a spomínam,
na minúty nekonečné,
na chvíle smutné i šťastné,
veď nič nie je večné.
Krajšie sú chvíle,
keď úsmev ladí tvár,
hoci rokov už ubehlo pár
a za sebou mám dlhé míle,
i keď ešte veľmi milé,
som rada, že ťa mám,
že som tu a spomínam,
na radosť a istotu,
na milovanú samotu,
s tebou.

6.

Rosa

Ako rosa pripnutá
na golieri
mi pripadajú tvoje slzy,
bezbranné,
občas i zradné,
keď tenká košeľa slané slzy popíja.
Ako posledný človek v krčme,
keď všetky stoly už prázdne sú,
no ty sedíš a hľadíš
a ústa by ešte chceli, kvapku z tej rosy
na golieri.