AnnF

HLAVOU MÚR NEPRERAZÍŠ

Posledné lúče jesenného slnka pohládzali letom zožltnutú lúku. Jemne sa lúčili so skalnatým vrchom aj s lesom, stojacim okolo neho. Ustupovali pred chladom noci, na ktorú sa vypliešťali dve ľudské oči.
"Čo to je?" pýtala sa myseľ človeka očarená hviezdami.
Snažil sa vyskočiť, chytiť, ochutnať... všetko márne! Hviezdy si statočne zachovávali svoju majestátnu nedotknuteľnosť a človek svoju mizernú maličkosť. Smutne stiahol ruku, ktorou sa snažil zachytiť Pollux. Schoval ju za chrbát, akoby sa hanbil za svoju opovážlivosť. Dokonca o krok ustúpil, mal pocit, že ho vidia, že sa smejú, vysmievajú. Chcel uniknúť, schovať sa. Ale kam? Boli po celom nebi. Keď zakláňal hlavu v snahe spočítať ich, videl, ako sa na neho rúti obloha, ako ho zavaľuje svojou čerňou. Zakryl si tvár rukami a zakričal. Pes v strachu šteká, človek kričí. Inštinktívne vydal zvuk, netušil, že je to podvedomé znamenie, ktorým volá "ostatných", nevedel, kto sú ostatní. Zháčil sa. Čo to bolo? Nechápal, ako sa to mohlo stať. Skúsil to opäť. Nádychom stiahol do seba vlhký nočný vzduch z okolia. Vydýchol a ... nič, nič sa nestalo. Vypustil však také množstvo svojho dychu, že musel o krok ustúpiť. Zapchal si nos a vybral sa smerom k Údoliu. Na hviezdy zabudol, teraz tu bolo niečo zvláštnejšie. Vydal zvuk, niečo podobné ako vtáčiky, ktoré tak rád počúval. Od radosti si poskočil, veril, že v Údolí sa mu to podarí.
Cestou zbadal strom. Bol zhrbený a konáre zakrývali jeho nahotu. Prišiel k nemu. Prstom sa dotkol halúzky. Nič. Drgol do neho silnejšie. Nočným tichom zašumel vietor. Jemu sa zdalo, že to hovorí strom, chcel sa mu teda odvďačiť podobným zvukom. Nadýchol sa a vypustil vzduch. No nebol s výsledkom spokojný. Zase sa nadýchol a tentoraz mu zlosť pritlačila na hlasivky. Priestorom sa rozľahlo dlhé "Háéááéá" .Usmial sa a vtočil svoje telo do konárov stromu. Cítil sa s ním niečím spojený, obšťastňoval ho svojím "Háéááéá" . Strom však mlčal a svojím veľkolepým pokojom mu začal naháňať strach. Pomaly si uvoľnil ruku, potom nohu. Opatrne sa vyslobodil z väzenia, ktorým sa strom zrazu stal. Nenápadne sa vzďaľoval a keď mal pocit, že je už dosť ďaleko, bezhlavo sa rozbehol. Bežal dlho, až pokým sa nepotkol a nespadol. Zhodil ho kmeň javora, zlomeného búrkou. Tu videl strom porazený a neškodný. Halúzky mu začali schnúť a aj zelená sila listov ho opúšťala. Človek sa len usmial. A vybral sa ďalej, hľadať a nájsť niečo, čo by ho počúvalo, alebo čo by... nevedel vlastne, čo by "to" malo robiť.
Šiel dlho, možno celú noc, možno celý deň. Nevnímal to, dokonca nebol ani hladný, hnalo ho niečo silnejšie. Netušil však, aké je veľké to, po čom túži. Že mu to spôsobí radosť aj smútok bolesť aj úsmev. Že mu to nedá spať a bude ho to trápiť celý život, do posledného dychu.
Údolie sa nezadržateľne blížilo. Zmocňovalo sa ho vzrušenie, podobné tomu, ktoré prežíval pri love alebo pri sledovaní dážďoviek po daždi. Musel bežať, nadšenie sa stupňovalo do maxima. Zavrel oči a prerážal vlny vetra, až tupo narazil. Spadol na zem potriasol hlavou, v ktorej to zunelo a údivom zo seba vytriasol: "Uhuh!"
V ďalšej ceste mu bránil múr, dlhý vysokánsky múr.
"Uhuh!!!" zakričal, keď si uvedomil príšernú bolesť.
Vstal a hučal do steny "Uhuh" až bol skoro modrý. Búchal do nej päsťami a plakal. Mal pocit konečna. Nevedel múr prekonať.
Keď stíchol, bol vyčerpaný a pokojný. Sadol si a oprel sa. Z druhej strany k nemu doľahlo tiché, zreteľné a nežné: "Uhuh?"
Raz, kedysi dávno zahliadol svoje oči vo vode, zdali sa mu hrubé, obraz rozčeril rukou, napil sa a myslel na niečo iné. Teraz mu hlavou prebleskli znovu tie oči, lenže teraz boli nežnejšie... akési iné. Chytil sa za hlavu a prudko ňou pokrútil.
"Uhuh?!" ozvalo sa nástojčivo.
Len si vzdychol. Už neveril, že by mohlo existovať niečo, čo je také ako on.
"Uhuh..." zúfalo dokonalo.
Až teraz si uvedomil, že to nie je on, že hoci chcel nariekať aj zvukom, nerobil to. Nebol takým pánom svojho tela.
"Uhuh!" vykríkol šťastím a snažil sa objať múr.
"Uhuh!" ozvalo sa z druhej strany.
Unavené telo zaplavila vlna šťastia a uvoľnenia. Došiel svojho cieľa. Sem patril, tu bolo to, čo hľadal. Poobzeral sa a uvedomil si, že už naozaj nemá kam ísť, že tu je jeho miesto, tu je ničo, čo mu rozumie. Síce je to chladné a nepekne hranaté, ale rozumie mu to, nesnaží sa ho to spútať, proste to tu len je, tak ako on.
Dotkol sa chladného rukou, prechádzal po pekne vypracovaných tehličkách. Ako malé dieťa zaboril ukazovák do ryhy po malte a sledoval rovnú líniu, kam až viedla. Dni a noci sa míňali a on len šiel s múrom a delil sa s ním o svoje "Uhuh!".
Raz ráno bol už naozaj vyčerpaný, no zazrel koniec tej studenej nádhery. Zvedavosť ho premohla a tak pozbieral posledné sily, aby dobehol koniec, aby mu niekde za rohom znovu nezmizol, tak ako sa mu to stalo už mnoho krát. Kričal pri tom "Uhuh!" a druhé "Uhuh!" mu rovnako prekvapene odpovedalo. Pri konci spomalil a ukazovákom pomaly prechádzal ku koncu. No tam ho čakalo prekvapenie. Jeho prst narazil na čosi mäkké a vôbec nie studené. Bolo to teplé. Bál sa vystrčiť hlavu a tak len nechal svoj ukazovák na tom záhadnom, čudnom a mäkkom. Lenže to čudné a mäkké začalo skúmať jeho ruku, až ju to zrazu celú schmatlo a stiahlo na svoju stranu múru. Potom sa to stratilo za chrbtom niekoho, na koho človek vypliešťal oči ako teľa na nové vráta. Bolo to ako odraz v tej vodnej kaluži, ale... toto bolo naozaj nežnejšie, zodpovedalo to predstave, ktorá sa mu vynorila pri počúvaní toho nežného "Uhuh." Vzmužil sa a skúsil prehovoriť:
"Uhuhuh kedlum!"
"Uhuhuh kedlum!" odpovedalo to nové, neznáme.
Bolo trochu iné a predsa také isté. A čo to má na hrudi? Chcel sa dotknúť, ale ono ho to plesklo po ruke a vydalo to divný zvuk: "Ichichi!" a zmenilo farbu na červenú. Ustúpil o krok, ale nehýbalo sa to, ani to nechcelo zaútočiť, tak sa vrátil späť.
"Uhuh," podalo mu to ruku.
Chvíľu ju sledoval, a potom ju prudko chytil.
"Uhuh!" ukázalo to k západu slnka, ktoré rozlievalo svoju krv na zeleň lúky.
Na strane toho druhého to bolo krajšie, zelenšie a ligotavejšie. Trochu viac usporiadané. Nechal sa presvedčiť, aby nasledoval žiarivú guľu, hoci to skúšal už veľakrát a vedel, že ju nedobehne.