Dyne ležali v záhone ako vesmírne telesá. Vydýchla som kúdoľ pary, vstala a pretiahla si chrbát. Lahodne mi v ňom sprašťalo. Môj severský vĺčok pobehoval po kopčekoch studenej hliny a ja som vedela, že on je jediný, koho mám na Zemi, koho mám v stratenom srdci. Zapískala som a on pribehol. Dnes večer sa mi zažiadalo pohára vody v espresse v neďalekom kultúrnom dome, kde za pultom stávala úžasná pani Betinka, udržujúca si náležitý odstup ako kamienok na morskom brehu a poznajúca introvertných maliarov, ktorým bola kurtizánou i druhou matkou. Nuž sme sa tam so psom vybrali, pošepky sme stúpali na chodník začadený vetristou tmou a netrvalo to dlho, ani krátko a strnuli sme vo dverách kaviarne, kde sedelo málo ľudí a svietilo tam žlté potemnené svetlo visiace z plechových lampíc trčiacich zo stropu priamo nad pultom.
Betinka mi elegantne priniesla vodu a priložila aj plátok citróna, možno nechcela, aby som sa cítila ako posledná chudoba medzi mužmi pijúcimi červené víno a ženami chlipkajúcimi alžírsku kávu.
Pes mi ohrieval nohy. Bolo mi smutno, sedela som sama za stolom s ôsmimi stoličkami. Zbadala som mužíka vo dverách a celkom pokojne som zatúžila po tom, aby si ku mne sadol a aby mi hovoril krásne veci, vyberané slová a zhýralé zážitky z jeho života. On sa ale usmial na celú spoločnosť, aj keď si ho nik nevšímal. Prišlo mi to čudné, zdal sa mi neskutočne šťastný, prskala z neho žiarivá energia, keď tu zrazu mu z lebky odletelo zopár malých koliesok a z temena mu ostalo riedke sito. Pritlačila som sa k stoličke. Mužík sa naďalej škeril, potom mu z dierok vybuchli červené ruže akoby pil víno päťdesiat rokov a zalieval tak ostnaté semienko vo svojom mozgu.
Prišlo mi strašne zle. Čosi mi vykrúcalo hlavu, Betinka splynula s flaškami za sebou a kvetiny z mužovej hlavy ma chceli popichať.
Vybehla som von. Nebolo mi dobre, dnes ma totiž fantázia sklamala. Preboha, mužík a ruže...
Kto by o tom už len čítal?