Alexandra Stanislavová Poézia Poviedka 1
Poviedka 2
Poviedka 3

 

Na dome sa s buchotom zavreli dvere.

Moja posteľ bola lodička na pokojných vodách. Moja posteľ ma hojdala a kolembala, zelená voda lesklá, bez rýb, s pokojným telom utopenca, v ktorom sa uhniezdil iný život: pôvab smrti, hlad po anjeloch...Kým mne sa driemalo. Pod perinou s mačiatkami, pod oblohou s hviezdičkami – môj malý, stíšený svet.

A prišli oni.

Fičali v povetrí, skuvíňali v korunách stromov – načechraných, strapatých...ach, bodaj by! Bolo to klamilivé šantenie: rámusili na stenách, škriabali na sklo, hojdali sa v tieňoch a moja posteľ ustrnula na drevenej podlahe: more zmizlo.............tvrdé vŕzganie kovu na dreve. A hladné ticho, sediace prázdne naokolo, lačné po zvukoch ... a oni to vedeli: utkali reťaze, prikovali ho k stropu, prekrikovali sa, týrali ho! Skákali zo štrbín v nábytku, lomcovali nohami mojej postele, šmýkali sa po mosadzných guliach na čele mojej lodičky, z rastlín sali šťavu! A naraz stíchli...a kvety zaspali, ticho zaspalo, stromy znehybneli, loďka odumrela, zvuky zamreli, sklo ustrnulo, štrbiny prepúšťali vzduch.

Ale mne srdce búšilo. Búšilo! Akoby sa všetok ten údesný oživnutý svet skrčil doň a driapal krvavé mäkké steny!

Akoby ma zvnútra vysmiali, akoby mi dýchali do napätých uší – záludne a mechanicky...tlačili ma do perín, do dlaní mi strkali studené mŕtve kosti....ako hrkálky, ktoré ma uspali...a predsa!

Vrátil sa s piesňou...mäkké ústa, jemný hlas...vrátil sa s piesňou a prelínal sa v snoch.

Škriabali ma na viečkach...priadli moje sny a znovu ich trhali....Schytili ma za vlasy: ,, A teraz vstaň! A pozri sa, a čítaj nám v očiach! A ticho! A sprav niečo, sprav niečo a poraz nás! Chceme sa s tebou biť! A mlátiť ťa! A zahnať ťa do pivníc a zasypať ťa kosťami! A pohltiť tvoju dušu a urobiť ťa jednou z nás!!”

,,Ooovečkaaa...oovečka...si len telo bez duše, si len nástroj vášní, si len pavučina pudov, si len ústa-nos-uši-oči, si len živá hmota, si len organizmus, systém, stroj....oovečkaaa...oovečka....!”

Strašidlo prišlo samo – poletovalo ako lupienok v oknách. Zanechalo ružový plagát ovísajúci v rožku. Ružový, za ktorým presvitala hlboká slivková noc, sladká ako lekvár v hrnci. Ono jediné ma pohladkalo po líci. Ono jediné pre mňa chcelo kúsok krásy, ono mi darovalo farbu, v ktorej sa dá potichúčky utopiť, rozvoniavať, rozpučať, v ktorej sa vlasy samy splietajú do vrkočov, pokožka belie, nôžky zmäknú, nežná farba...mäkká...s vôňou malinových šminiek...

A dostala som na výber: dostala som zázračnú skrinku. Plnú kúziel. Plnú dreva, pevnú, striktnú, dospelú a vážnu. Skrinka radosti a uváženia, skrinka seriózna, zato záhadná, skrinka neviem-presne-ale, skrinka plná odpovedí. Priamo na dosah, hop, a schytíš vrtuľu a vyletíš oknom a vznesieš sa nad dom-posteľ-izbu-strom, poletíš bez rozmýšľania, poletíš s istotou, lebo tej má skrinka na rozdávanie...poletíš...len ruka keby sa tak nepremeila...len ruka keby ju dočiahla odvážne a rozhodne...len ruka sa menila a menila...neistá, priesvitná, ruka neskutočná a potom zas áno, ruka kričiaca na mamu...MAMA!!! Mama...veď tam je mama za stenou...a bum...pôjde to, buchni, ruka, bum...prvý dotyk...bum...a prepásla si príležitoť... bum...kúzla sa ti za

BUM! A ničoho niet.