Alena Kanásová Úvaha
Črty

 

Vzľadom na vek, poznanie a skúsenosti, povahu, duševnú úroveň a inteligenciu, by každý mohol na margo partnerských vzťahov povedať niečo iné. Aj pre mňa je to záležitosť, ktorá sa najťažšie objektívne posudzuje. Skoro vždy vzťah vidíme tak, ako ho chceme vidieť (egoisticky?). Nie taký, aký v skutočnosti je.
Nedávno mi v istom časopise zvýšil tlak a asi aj adrenalín článok, v ktorom som našla návod na LOV TOHO PRAVÉHO a návod, ako si ho udržať. V momente mi napadlo: Zožeňte si dobre hrubú reťaz a priviažte ho. Lov len tak pre hru, alebo na jednu noc, je povedzme v poriadku. Ale lov ako spôsob, ako získať nejakého partnera pre dlhodobý vzťah, či preboha-na celý život, tak to je hádam hlúpe, až scestné. Či nie?
Do plytkých vzťahov, nás privádzajú naše nie príliš lichotivé povahové vlastnosti. Rovnako mužov ako aj ženy. Napríklad nezdravý narcizmus, prehnané sebavedomie, pýcha a z opačnej strany chabé sebavedomie, podprahová sebaúcta, .plnenie rôznych potrieb-často materialnych, psychická závislosť na partnerovi... Vieme svoje chyby a "dôvody" k vzťahu rozpoznať a priznať si ich?
Prikláňam sa k názoru, že za takýmto správaním sa často skrýva strach zo samoty. Mnohí z nás si ho zrejme ani neuvedomujú. Môže sa vynoriť napr. pri úprimnom rozhovore s blízkym človekom, alebo s psychológom. Dôležité je uvedomiť si ho, a nedovoliť mu ovládnuť naše myslenie, pretože strácame reálny pohľad na seba, aj na toho druhého. Ocitáme sa tak vo vzťahu, kde sme napríklad priveľmi v submisívnej polohe, alebo je konfliktný z nedoststku úcty a nikam nevedie.
U žien môže prevalcovať zdravý pohľad na vzťah silná potreba manželstva, alebo rodiny. Bohužiaľ, často sú na príčine predsudky, ktoré vyplývajú z konzervatívneho, a zjavne neosvedčeného spôsobu myslenia spoločnosti.
Myslím si, a nie je to len môj názor, že v istej vývojovej fáze života jednoducho hľadáme, resp. potrebujeme partnera. V ďaľšon životnom období partnera máme, ale prídeme na to, že láska nejak vyprchala a zdá sa nám, že potrebujeme INÉHO partnera. Ako to chápať? Napr. mlad žena si môže rozumieť s rojkom, typom závislým na jej podvedomej materinskej láske. No vyvíja sa, a už o päť rokov sa presýti jeho pripútaniai. Začne jej vadiť to, čo ju predtým priťahovalo. Už nechce byť ona dominantná, naopak. A tak sa zaľúbi do nezávislého vodcu svorky. Ale po čase jej možno začne prekážať zasa jeho potreba ovládať, vlastniť.
Je jasné, že niektorým partnerom prijaté úlohy vyhovujú. Silená tolerancia však môže byť niekedy zradná. Často sa za ňou skrýva neprirodzené sebapopieranie. Napríklad zo strachu zo straty partnera, spoločenských zábran, či mimoemocionálnych pút.
Poniektorí z nás sú zasa slabosi. Cítia, že ten druhý ich nejak využíva. Ale veľmi často z nedostatku odvahy - zobrať zodpovednosť za svoj život, neurobia vôbec nič. Nie je to trošku pohodlné? Nie je to skytý egoizmus?
Partneri často, alebo vlastne len výnimočne nie, iba forma je rôzna, medzi sebou psychicky bojujú. Jednoduchým spôsobom: kto z koho. Stáva sa to v tedy, keď po čase partnerom v rôznej miere prestávajú vyhovovať úlohy, ktoré, ako som už spomínala, prijali.
Ak vo vzťahu ktorákoľvek strana, aj obe, spozoruje bolesť, či stagnáciu, rozhodne by sa s tým malo niečo urobiť. A máme tu to nešťastné niečo.
Myslim si, že o našej "potrebe" BYŤ S TÝM DRUHÝM, a najmä MAŤ HO, sa žiada veľa uvažovať a korigovať svoje potreby, učiť sa byť tak trošku slobodnejšími a zodpovednejšími za svoje vzťahy.
Muži majú s riešením oveľa väčší problém. Majú značný strach z emotívnych konfrontácií, boja sa rozprávať o tom, čo trápi jednu stranu a čo druhú. Alebo sa im zdá, že je to nepodstatné (samozrejme nedá sa to zovšeobecniť). V tomto ohľade sa mýlia. Emócie sú mimoriadne dôležité v živote človeka (veď v podstate dve základné emócie-láska a strach, dominujú skoro každej myšlienke), útek od nich v podobe kamufláže, alebo mileniek je hlúposťou.
Vždy je len a len na nás, čo si chceme priznať, čo chceme vidieť a odvážiť sa ísť s tým von na svetlo. Vzápätí by mala prísť snaha vzájomne sa dopracovať k pravde o vzťahu a hľadať pravdivé východisko. Ak sa nemáme dopĺňať, posúvať jeden druhého a spolupracovať, rozíďme sa. Navzdory tomu, že je to veľmi, veľmi ťažké a boľavé.
A čo sex? Potvrdilo sa mi to, čo som čítala. Väčšina párov sexom lásku nahrádza, ale neoslavuje ju ním (možno sa prirýchlo dostávame k sexu, skôr ako sa hlbší cit prejaví, či neprejaví). Často majú partneri medzi sebou nevypovedanú dohodu: Len žiadne detailné dôvernosti. Hlavne, že funguje sex. A každý niekde v skrytom kútiku žije svoj vlastný spochybnený život.
Inokedy zasa cítime, že napríklad ani sex nefunguje, no nepriznáme to ani sebe, nieto ešte partnerovi. A muži hľadajú častejšie ako ženy náhradu "v inej bráne". Ale my predsa musíme nájsť v sebe odvahu prepracovať sa k skutočnému riešeniu. Ja sexu nechcem zobrať jeho nesporne "najkrajší rozmer", ale nemienim ho ani nijako povýšiť nad psycho-duševný vývoj každého jedinca...
Nedá mi ešte nevrátiť sa k téme pravosti a dokonalosti partnera - muža aj ženy. Mali by sme vedieť, že ani preborníci v kráse, inteligencii, humore, vzdelaní alebo v iných vlastnostiach jednoducho nie sú dokonalí. Naše čierne diery, a tie máme všetci, sa aktivujú práve počas partnerského života, v nedokonalom svete a s nedokonalým partnerom.
Myslím si, že tí ľudia, ktorí sa hlavne nad sebou zavše zamýšľajú, a vyvodzujú z toho "pre seba" dôsledky, sa k dokonalosti trochu, trošku približujú. A tým azda formujú aj toho druhého, ale hlavne kvalitu a hĺbku vzájomného vzťahu, rozmer lásky.
A tak - žiadna poľovačka, nijaký lov na toho pravého, dokonalého...